Vzacne obrazky: Odtlacok vizitky fotografa Machalu je vsetko, co signalizuje, ze fotografia pochadza z Brezna. Chyba na nej venovanie, ktore byvalo sucastou takychto portretov. To by prezradilo o darkyni viac. Neprezradite to vy?

Moj starky

Nedavno som bol navstivit svojho starkeho. Hned ako som vosiel, starky na mna zazrel a vraj co to mam na sebe oblecene. Zacal mi rozpravat, ze za jeho “mladi” by si to nemohol nikto ani len kupit, nie to este obliect. “Ked som ja bol mlady,” hovoril starky, “museli sme nosit kroje. Vy ich poznate uz len z obrazkov.” A vraj musel chodit past svine, husi, kozy a ze sa ucil, len ked mal na to cas. Po tomto kratkom rozhovore som otvoril chladnicku a vybral si z nej stavnatu sunku. A starky znova, ze ked on bol mlady, mali maso iba na Vianoce, on musel jest kazdy den len chlieb s maslom. Po tomto incidente som sa rozhodol, ze spravim starkemu po voli a nebudem jest tu krasnu, vonavu sunku. Ale predsa som neodolal niecoho sa napit. Otvoril som spajzu a vybral z nej Coca – colu. Asi som to nemal robit, pretoze sa starky na mna pozrel a spustil: “Synak, ked som ja bol mlady, pil som len vodu a mlieko. A pozri sa na mna, kolko uz mam rokov.” Bol som ale velmi smadny, tak som sa napil aspon cistej vody.
Potom mi starky zacal rozpravat o druhej svetovej vojne. Tam, kde byval, skryvali ludia partizanov do pece. Pred nich dali zerave uhliky a pec zavreli. Ked prisli Nemci kontrolovat domy, ci sa v nich neskryvaju partizani, nic nenasli a partizani sa zachranili pred istou smrtou. Po tomto rozpravani si isiel starky odskocit, vraj priroda vola. Za ten cas, kym bol starky prec, otvoril som svoje ucebnice a zacal som sa ucit. Ked sa vratil, poprosil som ho, aby mi porozpraval o skole. Zacal tym, ze musel sest kilometrov dochadzat peso do skoly a to aj v zime. Ked niekto nemal pomocky, alebo nevedel odpovedat, ucitel prutom z vrby zbil nezbednika a vraj to dost bolelo. Spominal aj na vecerne zabavy, na ktorych sa tancovalo pri ludovej hudbe, nieco sa popilo (ale aj bilo). Posledna starkeho veta bola, ze ludia boli vtedy ovela stastnejsi ako teraz. Co si o tom myslite vy?

Peter Sandor, 8. rocnik, Zakladna skola Polomka

Ako sme pochovali “taticka Masaryka”

Generacia nasich rodicov (prevazne sa narodili v rokoch 1900 – 1910) mala velku uctu k hodnotam a autoritam, o ktorej my dnes ani nechyrujeme. Nepochybne tak bolo aj u prarodicov, ba mozno este viac. Mozno tie hodnoty ani nestali zavela, ale oni na to nedbali. Cast z toho sa prenasala aj na nasu generaciu. V rannom detstve naisto.
Pan ucitel bol skutocnym panom, stojacim o hodne priecok vyssie na spolocenskom rebricku. Nasim rodicom ani vo sne nenapadlo o tom aspon zapochybovat. Ak nas pan spravca skoly A. Steller cosi povedal, alebo o niecom rozhodol, bolo to svate. Pravdaze, aj po odstupe sestdesiatich rokov si myslim, ze rozhodoval spravne a najma mudro. Vedel nielen poradit, ale aj pomoct. Vari vo vsetkom. Este som nechodil do skoly, ked som spadol na velmi ostru sekeru a porezal si pravu ruku asi na piatich centimetroch. Svik na ruke mam doposial. Rana velka, krv sa priam rinula, do Brezna daleko a na lekara beztak nebolo. Otec prave nemal pracu, nuz, nebola ani “krankasa”. Handelci tak nazyvali poistovnu. Pomohol pan spravca Steller, ktory ako jediny v dedine mal lekarnicku a asi sa pri obvazovani aj vyznal. To bol iba moj pripad. Kolko ich bolo inokedy? Asi to nikto nevie.
Nas pan spravca Steller a neskor dalsi ucitelia nam vstepovali aj uctu k ludom, aj k autoritam. Videlo sa mi vtedy a citim to tak aj dnes, ze prvy prezident Ceskoslovenskej republiky Tomas Garygue Masaryk bol uzasnou autoritou. Pravda, bol legendarnou osobnostou nielen preto, ze bol vyznamnym univerzitnym profesorom a ze jeho hlavne dielo – Svetova revoluce – malo vo svete “viehlas”, ale najma preto, ze stal na cele tych, ktori sa nesmierne zasluzili o vznik Ceskoslovenskej republiky. Ano, preto mal taku uctu a autoritu, aku uz nikdy a nikto v Ceskoslovensku nedosiahol.
Pre nas ziacikov bol T. G. Masaryk “taticek prezident”. Slovo “taticek” ma cesky povod, ale tak sa mi videlo, ze to nasim ucitelom neprekazalo. Prirodzene, statna administrativa a ideologia, ktorej Masaryk vtlacal liberalizmus, kult “taticka prezidenta” nielen sirili, ale aj nalezite upevnovali. A nebolo to tazke. Uz ako prvacikovia sme v skole dostali skladacku v podobe miniknizocky, ktora nam prezidenta predstavovala v superlativoch. Nepamatam sa, ci sme tu miniknizocku dostali vsetci. Skor sa mi mari, ze sme ju dostali ako odmenu a urcite zadarmo, lebo na take veci nasi rodicia peniaze nemali. Ja som ju urcite mal, vazil som si ju a opatroval s uctou ako oko v hlave.
Boli sme uz druhakmi, ked v septembri 1937 T. G. Masaryk zomrel. Abdikoval takmer dva roky predtym a prezidentom uz bol PhDr. Eduard Benes. Napriek vsetkemu sa vsak Masarykova smrt v celom state chapala tak, ze zomrel “taticek prezident”. Aj my deti sme to tak chapali a dospeli sme k presvedceniu, ze musime “taticka prezidenta tiez pochovat”. Na to sme si vybrali miesto na nasom dvore, pri plote zahradky. Bolo to take miesto, po ktorom sa nechodilo ani peso, ani s vozmi. Bolo dostatocne pietne. A navyse, prave na tomto mieste sme casto sedavali, debatovali a vyhrievali sa na slnku.
Nepamatam si presne, kolko nas pri nasom pohrebe “taticka prezidenta” bolo. Urcite vsak vsetci najblizsie byvajuci vrstovnici a kamarati: Jozko Kanik, Fero Osika, Dezo Bodidka, Dezo Kaciciar, moj mladsi brat Jano, ktory sa ma v tych rokoch drzal ako kliest, a samozrejme ja. Asi pritom boli aj nase najmilsie kamaratky, ktore byvali v nasej ulici a nechybali nikde, kde sme boli my a kde sa nieco dialo: Irenka Riavkula a Hanka Retiazkula.

Nikdy nezabudnem, ako ten pohrebny obrad vyzeral. Na cirkevnych pohreboch sme sa neraz zucastnili, ale taky sme robit nechceli, lebo nikto z nas nechcel byt fararom. Nuz, vykopali sme jamku, do nej sme vlozili skladacku – miniknizocku a ja, kedze som bol asi najlepsi recitator, som predniesol basnicku, ktora bola v knizocke a vedel som ju naspamat. Jamku sme zahrabali a zatazili skalou. Tym sa pochovanie “taticka prezidenta” skoncilo. Nikdy viac som to miesto nenarusil. Taticek prezident bol mrtvy a mrtva bola aj knizocka v hrobe. Spominam si, ze sme banovali akurat za blizkym hradom alebo zamkom, aby sme pohreb vykonali tam.
Asi som o nasom cine v septembri 1937 rozpraval dost vela. Ano boli sme deti a spravali sme sa detinsky. Bolo to vsak mile a detsky ciste. Viac pohrebov velkych muzov, ozajstnych dejatelov nasa generacia v detstve nezazila. Neskorsie udalosti su neporovnatelne. Udiali sa v inom, historicky konkretnom case a aj my sme uz boli ini. Na porovnavanie niet prikladu, ani dovodu.
O polroka neskor, este stale sme boli druhaci, v maji 1938 sme odprevadzali svojich otcov na zeleznicnu stanicu v Gasparove, rukovali do mobilizacie. Ja som tam bol urcite, aj Irenka Riavkula, Hanka Sumicka, Palo Pucik, Laco Seja a mozno aj dalsi. Matky plakali, ze asi bude vojna a my sme vaznost chvile vobec nechapali. Narukovali aj dvaja ucitelia, dostojnici v zalohe. A tak sme sa ucili druhaci, tretiaci, stvrtaci a piataci spolocne alebo na striedacku. Netrvalo to dlho. V septembri, uz sme boli tretiaci, sa udalosti v trocha inej podobe, zopakovali. Viaceri Bravacania, medzi nimi aj moj otec, boli v kasarni v Roznave. Naposledy. Onedlho pripadli Madarsku. V Bravacove bolo plno vojska a vacsina hovorila po madarsky. Boli to “nasi” Madari z pohranicia. Aj oni boli u nas naposledy. Potom tiez pripadli Madarsku. Asi to nebolo lepsie, ale to vtedy ani netusili.

Ero Ilia