A prislo Povstanie

Po trojmesacnych prazdninach sme 1. oktobra 1943 opat zacali chodit do skoly. Stali sme sa osmakmi, akousi slachtou medzi ziakmi Pavla Fitmu. Tak sa to tradovalo. Zisli sme sa skoro vsetci okrem Joza Felira (Belka), ktory uz druhy rok chybal, lebo po skonceni siestej triedy zacal studovat na Gymnaziu v Brezne. On prijal odporucanie ucitela a uspesne urobil skusky. Hned prvy den, cestou do kostola sme sa dozvedeli o spominanom sude v Brezne medzi spravcom skoly a nasim ucitelom. O sude rozpravali nase spoluziacky Hanka Sumicka, Hanka Kolajka a Hanka Retiazkula, ktore na sude svedcili. Pana ucitela nemali vsetci ziaci radi, ale ze ten sud vyhral, to nas tesilo vsetkych.
V nasej skole sa nic podstatne nezmenilo. Vymena generacii, odchod byvalych osmakov a nastup siestakov, sa opakoval kazdorocne. Ovela viac sa uz rozpravalo o vojne, aj o tom, co bude, ak pride aj k nam. Castejsie o tom hovoril aj pan ucitel, mali sme vsak dojem, ze dost nerad a ze nehovori to, co si naozaj mysli. Navyse, neraz sa prave on pytal ziakov na to, co hovoria vojaci, ktori sa vratili z Ruska a su na dovolenke. Poculi sme aj o velkych bitkach na frontoch, najma v Rusku. Suskalo sa aj o partizanoch na vychodnom Slovensku, ale to najma medzi ludmi, v skole bolo ticho. Oficialne Nemci vojnu stale vyhravali a “slovensky stat” bol ich vernym spojencom. Mestiankari a gymnazisti rozpravali, ze v Brezne uz malokedy vidno gardistov v uniformach. Jozko Kanik nas raz presviedcal, ze vojnu urcite vyhraju Rusi, lebo to hovoril jeho otec a ten to dobre vie. Dievcata, ktore robili v Cucoriedkovej a spavali v loveckej chate rozpravali, ze k nim prisiel rusky letec, ktoreho Nemci zostrelili kdesi v Cesku a jemu sa podarilo ujst. Dali sa mu najest a poradili mu, ako postupovat do Polska.
Skolsky rok pre nas ubiehal v podstate normalne az do jari 1944. Videli sme, ze z dediny coraz viac zaloznych vojakov odchadza do armady. Listy od nich vsak uz neprichadzali z Ruska, ale z vychodneho Slovenska. Zaciatkom leta sme casto videli na oblohe uzasne roje lietadiel. Boli vysoko a vyzerali ako svatojanske musky podvecer. Vravelo sa, ze to angloamericania lietaju bombardovat Polsko a Nemecko. Neskor spadli bomby aj na Ruzomberok a nedaleku rafinerku v Dubovej. Na letiace lietadla sme sa vzdy pozerali a na parnej pile v Gasparove sa pravidelne rozozvucala truba, tak sme hovorili sirene, ktoru bolo pocut siroko-daleko a znamenalo to vyhlasenie leteckeho poplachu. Robotnici z pily vtedy utekali do pola v naprotivnom svahu za hradskou. Zartovali, ze ich dobre ochrania liesky a trne na medziach roli. Ine kryty neboli.
V jedno dopoludnie, ked vysoko na oblohe opat duneli stovky lietadiel, nastalo zdesenie v Rohoznej. Bol slnecny den, hoci v to leto casto prsalo a ludia vraveli, ze nad Slovensko mraky prihanaju prave lietadla. V ten den sa trblietali na slnci a zrazu sa od nich cosi velke oddelilo a odrazajuc slnecne luce, padalo k zemi. Vsetci ludia, ktori to cudo videli a patrilo k nim aj mnoho Bravacanov susiacich seno na Beluske, sa domnievali, ze to pada bomba. Mnohi ludia si lahli na zem a cakali vybuch. Nic take sa nestalo. Neskor sme sa dozvedeli, ze to bola pridavna nadrz s benzinom, ktoru po vyprazdneni lietadlo odhodilo. Rohozna nebola husto zastavana a preto ju letci odhodili prave tam, aby nespadla na domy. A tak sa aj stalo, nikomu neublizila.
Julo Pacesa (Zmurko) sa v to leto ako prvy Bravacan stretol s partizanmi. Stalo sa to v bane v Benusskej, ked bol po svoje voly, ktore sa tam pasli. Rozpravalo sa, ze boli dvaja, na prsiach mali automaty (tak sa hovorilo samopalom) a rozpravali po rusky. O tejto prihode nikto nechcel hovorit nahlas, iba sa suskalo.
Ukoncenie skolskej dochadzky nasej generacie sa udialo v coraz dramatickejsom case. Ja som so suhlasom pana ucitela odisiel skor. Ocitol som sa na otcovom salasi na Zbojskej. Patril Pohronskej Polhore. Asi v polovici augusta na hradskej, veducej z Brezna do Tisovca zastali tri autobusy a z nich sa ako mravce vyrojili zandari. Roztiahli sa po sirke pastvy a s puskami pripravenymi na strelbu vykrocili k horam. Prisli az na uroven koliby a akysi velitel sa otca spytal, ci videl partizanov. Po zapornej odpovedi velitel zapiskal a rukami naznacil zraz ku kolibe. A potom zacali hodovat: jedli a pili az do tmy! Aj otec a dedo sa naramne opili a v ten vecer ovce nikto nedojil. Ten velitel este povedal, ze je vyhlasene statarium a preto prisli lapat partizanov.
Po dlhych rokoch od tejto prihody uz ako vojensky historik som sa s onym velitelom stretol na odbornom seminari o situacii na strednom Slovensku pred SNP. Povedal som mu, ako to bolo na tom salasi v auguste 1944. Nechel verit, ze som tam naozaj bol. Spomenul som viacere detaily a potom uveril. Pred SNP bol zastupcom oblastneho velitela zandarstva v Brezne. A preto tam velil.
V Bravacove sa Povstanie ocividne prejavilo az v nedelu 3. septembra 1944. Politicke udalosti isli mimo nas. V tu nedelu bola na Vyhonisku tanecna zabava. Uprostred noci prisli na nakladnom aute partizani z Bujakova a verbovali mladych chlapcov. Mnohi odisli do Povstania. Doposial neviem, kolko ich bolo. V kronike sa to neuvadza. Odisli predovsetkym mladenci predvojenskeho veku, medzi nimi aj byvali ziaci pana ucitela Pavla Fitmu. Nasa generacia do Povstania priamo nezasiahla, na to sme boli primladi. Napriek tomu sme ho intenzivne prezili ako vsetci ludia i nasi Handelci a zapisali si hlboko do pamati.

Ero Ilia