Posledna vzbura basnika – burlivaka

(k 130. vyrociu umrtia Janka Krala)

   Romantik a rebel, sturovsky basnik Janko Kral sa narodil v Liptovskom sv. Mikulasi v rodine masiara a krcmara. Studoval v Gemeri, na lyceu v Levoci, Kezmarku a v Bratislave. V roku 1844 na protest proti zosadeniu Ludovita Stura opustil spolu s ostatnymi druhmi Bratislavu – to boja jeho prva vzbura. Do Levoce vsak s nimi nedosiel a v studiu vtedy nepokracoval. Pracoval ako koncipient v Pesti, ale po vypuknuti revolucie sa vracia na Slovensko, kde sa buri znovu – spolu s Rotaridesom buri lud proti feudalom v hontianskych dedinach. Za svoje protiuhorske nazory a organizovanie dobrovolnickych skupin bol viackrat vazneny a skoro ho to stalo zivot. Po revolucii bol sikanovany a prekladali ho z miesta na miesto.
   Duma bratislavska, Zakliata panna vo Vahu a divny Janko, Zverbovany, Jarna piesen, Sahy, Skameneny a dalsie basne a balady ho radia k vyznamnym slovenskym romantikom sturovskeho obdobia.
   Janko Kral sa vzburil aj proti Sturovi: patril medzi tych sturovcov, ktori sa ozenili. Ako do vsetkeho, aj do manzelstva sa vrhol strmhlav – vzal si Mariu Modraniovu z Uhrovca – nebola to nejaka „osudova“ laska, ale mali spolu styroch potomkov. Sturove direktivy „narodneho bezzenstva“  tak splnili okrem neho len Jan Kalinciak a Jan Botto.
   Po revolucii a po vazeniach a prenasledovani sa Kral ako basnik odmlcal a pisal najma publicistiku. Po viacnasobnom putovani a prekladani sa aj s rodinou od roku 1862 usadil v Zlatych Moravciach, kde pobudol az do smrti. Posobil ako prisediaci stolicneho sudu. Pisanie basni mu neslo, tak sa pokusil zahradnicit, ale ani tu nemal velky uspech. A tak, hoci sa nestal notorikom, casto sa zatulal do krcmicky. Osedivel, zle spaval, trapil ho nepokoj, citil sa sam... pokusal sa o poslednu vzburu, dostat sa z tohto stavu, ale nemal uz sil. Dvadsiateho stvrteho aprila 1876 mal patdesiatstyri rokov ale na oslavu nepomyslel, citil sa zle, mal teploty, nechutilo mu jest, nechcel sa dat oholit... do mozgu sa mu dobyjal nedokonceny vers: „Vsetko som stratil, vsetko“... Spomina na detstvo, na matku, na rodny Liptov.
   Po tejto noci sa Janko Kral z nakalivej choroby – brusneho tyfu uz nepozviechal. Dvadsiateho tretieho maja 1876 rano o siedmej dokonal. Do truhly mu podla starej tradicie dali na prsia rodinny kancional a na okraj rakvy polozili jeho oblubenu fajku s dlociznym pipasarom. Jeho manzelka mala vtedy len styridsatdva rokov. Prestahovala sa do Levic, kde bol zamestnany syn Vladimir, neskor zila pri vydatej dcere aj pri synovi Mladenovi. Za 1. svetovej vony sa prestahovala k vojej najstarsej vnucke – Mladenovej dcere – Irene, ktora sa vydala za ucitela Samuela Pala a zila s nim v Polomke. Tu Maria Kralova ako 82-rocna 30. septembra 1916 zomrela a v Polomke je aj pochovana.
   Najstarsi syn Janka Krala Vladimir (neskor si meno pomadarcil na Aladar) bol advokatom a zomrel na zapal mozgovych blan v roku 1881. Stredny syn Mladen studia nedokoncil a pracoval ako uradnik – jeho deti si mena pomadarcili tiez – umrel v roku 1913. Dcera Anastazia mala s muzom Edmundom Kocianom dve dcery, zomrela v roku 1933. Najmladsi syn Jan – Janos studoval teologiu, bol vychovavatelom, v roku 1885 sa z nestastnej lasky zastrelil.
   Pravy hrob Janka Krala sa dodnes nepodarilo objavit a sporne su aj zname podobizne jeho tvare. Povest „divneho Janka“ ho neopusta ani po jeho smrti. „Pisal verse, ktore horeli... Nevyhasne nikdy fajka poezie!“ - pise Jan Kostra.
   Zivotne osudy Janka Krala boli plne nepokoja a rozporov, velkym basnikom vsak ostava. K textom jeho „svetovej“ poezie by sme sa mali vracat co najcastejsie.
   Janko Kral sa narodil 24. aprila 1822 v Liptovskom Mikulasi a zomrel 23. maja 1876 v Zlatych Moravciach.
(Literatura: Vongrej, Pavol: Syn sveta (Janko Kral), Bratislava, Tatran 1989)

A. Prepletana

Uprimne slova...

   Zivotna kazdodenna cesta prinasa mnozstvo stresovych vetrikov. Tieto dobiedzaju, pichaju, prizvukuju, co vsetko poplatnik poplatit platidlom musi. Clovek je vsak prisposobiva osobnost. Vela vydrzi. Su aj chvile, ked si ulavi ferakralovskym povzdychom „bude ako nebolo“.

   Kym povzdych stane sa skutocnostou, a ak mame chvilku na relax, zoberme si do ruk knihu. Je vernym priatelom. Jej literarne postavy nas pozbavia stresovych chvil. Prenesieme sa do ineho sveta. Zistime, ze je nam dobre. Nie som vynimkou. S knihami priatelmi priatelim sa roky. Aj teraz listujem knihu Slovenske matky od Andreja Kostolneho. Sam autor v uvodnych slovach pise: „Kniha o matke nepotrebuje vela slov. Ona sama si prerazi cestu k srdcu citatela...“ V spominanom diele, v strucnych myslienkach, hovoria literati (prozaici, basnici, politicki cinitelia...) o svojej matke. Je ich sestdesiat. Spomienky su popretkavane zivotopisnymi udajmi, vychovnymi metodami, ludskym materinskym citom vyslovene pochvaly, pohrozenia..., ale aj zialne zamyslenia sa pri poslednej smrtelnej rozlucke. A naviac, matka, bola a je v slovenskej spisbe vecne zivym zdrojom tvorenia. O matke su to slova uprimne, citatelovi pripominajuce – nezabudni!

   Vzivam sa do viacclennej rodiny (mesto, dedina). Otcovia tvrdo napominali svoje ratoliestky, matky vystrihali, tisili, hladkali, aj slzu potajomky vypustili, ale deti ako deti, boli, a aj su dobre, santive i tazko vychovavatelne. Zo vzdorovitosti rockami vyrastu, privrznu ich k zodpovednosti, donutia k ospravedlnujucim slovam...
   Vratme sa ku knihe, vyberme niekolko hodnotiacich myslienok o matke.
   P. O. Hviezdoslav svoju matku pre citatela ohodnotil tak, ze k jej menu pridal dvadsatpat krasnych, vystihujucich povahovych vlastnosti. Este k nim dodal, ze „najneskorsie uliehala, najvcasie vstavala“. Bola prvou jeho ucitelkou v modlitbe a speve... „Vecne mi luto“ - pise Pavol, „ze nemam do nej ani riadka, nepisala mi nikdy, kym som bol z domu prec. Otec, hej, bol veru pisar a skladneho slohu...“
   Hviezdoslav matke venoval basne: Priadka, Cierny rok, Umrela maticka...
   Knihu Velkou lyzicou od M. Kukucina pozname. V nej najdem i riadky, ktore hovoria, ako matka syna (Cyrko) vyprava na faru k obedu. Z rozhovoru toto torzo: „Mamo, ja sa bojim.“ „A koho?“ „Len tak.“ „A co by si sa bal, ked ta zavolali... blazon, on sa boji. Neboj sa. Ja idem s tebou...“
   Aspon za nim ide. To ho tesi. To je jeho mat...
   Tazko, pretazko uverit, co vsetko musela pretrpiet v tazkostiach i radostiach Adela Dobsinska, rodena Medvecka. Manzelka P. Dobsinskeho, ktory zivotnu cestu konci v chudobnej evanjelickej fare, v Driencanoch (Gemer). Spomienky do Kostolneho knihy napisal Jan Cajak ml., ktory obdivuje matku, ako mohla zdolat jej namahavy zivot. Dozila sa osemdesiatpat rokov. Jej pomnik krasli napis: Dobra matka na svete, najkrajsia pamiatka.
   Dojimave su vety vyslovene o matke aj z pera J. G. Tajovskeho, S. Krcmeryho, J. Alexyho o matke M. R. Stefanika, J. Smreka, R. Dilonga, J. C. - Hronskeho... Masa Halamova, nezna poetka, za matkou cely zivot smutila. Vo svojich versoch si ju uctievala a nezabudla ani na svate knihy, ktore matka do ruk bravala. V nich milovanu osobu aj takto stretla: „Ja stretla som sa s dusou mojej matky!/Raz nahodou, ked stre zalmy/samoty stesk do ruky dal mi/a zltna stuha ukazala riadky/poznacene trasucou sa rukou/- ciara kriva.../ (z knihy zalmov). Moja matka, nasa mamka bola tiez ticha, utla, robotna, mila, ludska... Ked sa dobre citila, piesen dom, kuchynu navstivila. Zial, zomrela, ked mala len styri roky po patdesiatke. Osem rokov bola vdovou, a tak verse Frana Krala akoby boli napisane pre nasu rodinu: „Sedmoro nas bolo, sedem hladnych hrdiel/a vam len dve vlastnu ruky pomahali...“ a po otcovej smrti „sami ste sa s nami pretlkali...“
   Tam na mlkvom chladnom cintorine, ohnikom sviecky, spomienkami si obidvoch ohrievame.
   Vam matky, matere, mamky, patria uprimne napisane slova.

(li)