Autor jedenastich knih Jan Gregor zije
medzi nami...
18. septembra
v odpoludnajsich hodinach na maticnom pracovisku sa stretli clenovia Matice
slovenskej, aby sa potesili z dosiahnutych uspechov svojho clena Jana
Gregora.
Zije medzi nami uz styridsat rokov. Pracoval ako dostojnik vo
vojenskom vybore (VU) v Brezne a vo svojich volnych chvilach sa venoval
pisaniu. Na nasom stretnuti zo svojej tasky vylozil uz doteraz vydanych
desat knih. Pise v nich predovsetkym o historii vyznamnych rodov
z prostredia rodnej obce Uhorske. Pre pravdivost svojich knih navstivil
mnozstvo archivov, ako aj uskutocnil mnohe stretnutia a rozhovory
s pamatnikmi i zijucimi potomkami. Niektore z jeho knih su opismi veselych
i smutnych pribehov z jeho detstva, z rodnej obce a dokazu rozveselit
citatela.
Jan
Gregor je clenom spolku slovenskych spisovatelov. I ked v juli oslavi
neuveritelnych osemdesiatjeden rokov, stale je plny zivotneho optimizmu
a s usmevom na tvari prehlasil i na nasom stretnuti, ze svoje pero nemieni
este odlozit. V tlaci ma svoju jedenastu knihu a uz teraz zhromazduje
material na vydanie dvanastej. V nej chce k styridsiatemu vyrociu zalozenia
kasarni v Brezne, ktore bude v buducom roku, vydat knihu spomienok. Urcite
rad by do nej zahrnul i spomienky v Brezne zijucich pamatnikov.
Stretnutie bolo srdecne, autor venoval kazdemu ucastnikovi knihy Vesele
a nevesele prihody z nasej dediny. Predsednicka Okresnej rady Matice
slovenskej v Brezne Maria Maculova mu s kytickou kvetov podakovala za ucast
na stretnuti a popriala mu do dalsich rokov hlavne dobre zdravie a vela sil,
aby mu to jeho spisovatelske pero este dlho pisalo.
(mm)
|
Brezno nase milene
pod krasne vrchy
schulene,
ulice mas obdrate,
samou spinou posiate.
|
V ulici, kde je
trhovisko,
hned za nim velke
smetisko.
Niektore domy zdobi
zahon kvetin,
ine zas trava, bodlac,
smeti.
|
Kde je tvoja davna
slava,
co ta kralovskym
prezyvala?
Ja taky z teba teraz
pocit mam -
velmi sa hanbim, ze tu
byvam.
Kostolanska
|
Bodliak obecny (Carduus acanthoides): „Urazil si ma!“
„Zavej,
vetrik, zavej... fiuuu!“
Spopod
skal najvyssieho stitu Tatier, Dumbiera, sa niesla ponad hory a doliny
rozihrana piesen.
„Kto ju
len moze spievat?“ hutali vtaky, ktore sa vznasali nad nimi.
„Aka je
ta piesen nadherna!“
Aj stromy
vztycili koruny, aby ju lepsie poculi a vtaciky prestali spievat. Jednemu
z nich sa podarilo vletiet do skalnej dutiny, odkial vychadzala piesen.
Vtacik bol zvedavy, kto tak pekne spieva a nakukol dnu. Za kamennou lavicou
sedela starenka. V rukach drzala velky roztrhany plast a sikovne ho zosivala
pevnymi nitami. Vtacik veselo zastebotal a potom opat vzlietol k oblohe.
Starenka
prestala spievat a zdvihla hlavu od prace.
„Kde len
ten moj synacik tak dlho lieta? Zase budem mat vela prace. Iste opat
roztrhal novy plast!“ vzdychla si. Potom sa usmiala.
„Huncut
veru je ten moj vetricek. Esteze ma niekedy poslucha a ludom po zahradach
a poliach rozsieva semienka, aby bolo vela kvetov na zemi a dobra uroda.“
Vetrikova
mamicka sa pustila opat do prace. Teraz sa ale jej piesen rozliehala ovela
silnejsie a aj vetrik ju zacul a zacal si ju pospevovat.
„Fiu...fiu...!“
Pritom
nahanal po oblohe lahucke oblaciky, kyval vrcholmi stromov a hlavkami kvetov
v trave, ktora sa vlnila v rytme piesne. Vetrikova mamicka uz zasivala
posledny rukav na jeho plasti. Zrazu len... Fiu...Do izby vletel rozihrany
vetrik a vsetky ihly aj s vankusikom, ktore mala polozene na lavici, vyfukol
von oknom.
„Ty
nezbednik!“ karhala vetrika nahnevana mat. „Cim ti budem odteraz zosivat
roztrhane plaste, ked si ihly rozfukal po svete?“ Vetrik sa usmial.
„Lahka
pomoc! Prifuknem ti ich spat! Pozri!“
Nadul
licka a fukol do dolin. Pritom zviril vzduch tak silno, ze niektore z ihiel
sa zdvihli zo zeme a zapichli sa do kozuska nezbednej myske, ktora prave
utekala okolo.
„Jez!
Jez!“ vykrikli deti, ktore sa hrali nedaleko v trave a rozbehli sa za nim.
Nedobehli ho, lebo bolestne skrikli. Nezbadali ihly rozsypane v trave
a poranili si nimi bose nozky. Krv z ran vsiakla do zeme a vyrastli z nej
zvlastne cervenofialove kvietky s pichlavymi listami.
„Jaj!
Jaj!“ placu deti. „Ale nas tie kvietky dobodali! Bodliaky akesi zle!“
Bodliaky
boli vsade, kde sa deti pozreli. Najviac ich bolo na medziach a na skalach,
tam, kde svietilo slniecko. A pomedzi ne sa prehanali mali nezbedni
jezkovia. Bolo to take mile a vesele, ze aj vetrikova mat pri pohlade na to
vsetko sa prestala na vetrik hnevat a len mu povedala:
„Nic sa
neda robit, musis chodit v roztrhanom plasti.“
Vetrik
nahnevane fukol.
„Nie,
mamka, nechcem lietat v roztrhanom kabatiku. Skusim este raz pozbierat tie
ihly!“
Opat
fukol, ihly sa zdvihli zo zeme a vleteli do jedneho z otvorov v skalach. Tam
v jaskyni odpocival unaveny mrazik a cakal na zimu.
„Co robis,
ty nezbednik,“ pohrozil vetriku a striasol zo seba ihly, ktore mu napadali
na kozusok. Vetrik chcel ihly pozbierat, lenze tie sa medzitym od chladu
obalili ladom a ked do nich fukol, prilepili sa na stenu vapencovej jaskyne.
„Ako si
mi pekne vyzdobil spalnu!“ Mrazik pozrel na krasnu ladovu vyzdobu, vybrnkal
na kvaploch svoju oblubenu melodiu a natesene sa na vetrik usmial.
„Za to
dostanes odo mna novy plast.“
Len co
mal vetrik na sebe novy plast, vyletel s nim od radosti do sveta. Beda!
Nevsimol si bodliaky, ktore sa vyhrievali na slniecku, zachytil sa o ne
novym plastom a roztrhal ho na mnohych miestach.
„Tak ti
treba, ked lietas ako pojaseny!“
Vetrikova
mamicka bola teraz naozaj velmi nahnevana.
„Odteraz
budes stale lietat v roztrhanom plasti!“
A tak odvtedy vetrik
chodi po svete v roztrhanom plasti. Obcas ho to hneva a ked vidi ludi, prosi
ich:
„Pozbierajte
mi tie ihly!“
Lenze
nikto nechce vetrikovi pomoct. Vsetci vedia, ako bodliaky pichaju, a preto
sa im radsej vyhybaju.
„Urazili
ste ma!“ krici potom vetrik nahnevany, este silnejsie fuka a rozfukuje ihly
po svete. Bodliak sa ale na to vsetko usmieva, vystiera svoju hlavku k slniecku.
Je stastny, ze nikto si s nim neporadi.
Lea Weberova
Niekedy sme mali
k obci iny vztah
Horna
Lehota je znama uz od zaciatku 15. storocia. Obyvatelia sa zaoberali banictvom a pastierstvom. V chotari Hornej Lehoty sa tazilo zlato, no na
prelome 19. a 20. storocia bieda donutila mnohych Hornolehotanov vystahovat
sa do cudziny. Vyse tisic ich obyvalo Lehotu este pred tridsiatimi rokmi,
dnes tu zije 580 ludi. Starosta obce Vladimir Busniak v tom vidi paralelu s minulym storocim: „Moja stara mama odisla v roku 1916 pracovat do
Budapesti. Smejeme sa, ze bola au-pair. Ale znova je taky cas, ze vsetko
uteka do cudziny. Ludia odchadzaju za pracou a pochybujem, ze sa vratia.
Maju plne zuby toho, ze cely den robia a nic z toho nemaju. Ani len perspektivu. Mladi ludia nie su ochotni robit pre podnikatelov, ktori vidia
iba zisk, luxusne auta a dovolenky v zahranici. Ked im ponukne desattisic
korun v hrubom, len sa zasmeju a idu radsej do Rakuska, kde za tyzden
zarobia viac. Darmo sa prezentuje navrat k trvalym hodnotam. Mladi by aj
chceli mat rodinu, ale ked si nemaju za co zadovazit byt, nechcu mat ani
deti, nemozu si to dovolit.“
Zlate ulice su nanic
S
predskolskym zariadenim maju problem ako kazda mensia obec. Materska skola
by uz mozno zanikla, nebyt prijmov, ktore maju zo zastavanych pozemkov v rekreacnej oblasti Krpacovo a Tale. Polovica domov nesluzi ako obydlie, ale
ako chata. Vacsina hornolehotanskych chaluparov prisla z Nitry a Novych
Zamkov. O nich starosta hovori: „Z chaluparov velky uzitok nemame, lebo podielovu dan za nich nedostavame. Pridu na par dni, narobia smeti a zase zmiznu, ale aspon trochu obec ozije. No mozeme mat akekolvek prijmy, hoci aj
zlate ulice, ak nema kto po nich chodit. Takze do skolstva sme ochotni
investovat. Hladame rozne varianty, ako straty zmiernit, napriklad
vybudovanim ubytovne v podkrovi skoly, ktora zarobkovou cinnostou pomoze
tejto budove. Pomaly, po castiach robime opravy, ked nam zostanu peniaze.
Vymenili sme okna, podlahu v herni skolky. Su to male krociky, ale ked
clovek robi desat rokov male kroky, prejde velky kus. Ked ich nerobi, o
desat rokov zisti, ze na velky krok nema...“
Pred
tromi rokmi urobili generalku kotolne v skole. V tomto roku chceli pripravit
rozvody, no vlani museli neplanovane investovat do opravy kurenia v obecnom
urade, ktore dosluzilo. V budove je kadernictvo, kniznica, ordinacia detskej
lekarky, ktora dochadza raz za tyzden, prizemie ma v prenajme obchod.
Dospeli chodia k lekarovi do Podbrezovej.
Aktivni seniori a pasivni juniori
„Seniori su v Hornej Lehote najaktivnejsou skupinou obcanov. Bol som milo
prekvapeny, ako rychlo sa dokazali rozbehnut, mladi ludia mozu len zizat.
Akoby mali zatiahnute brzdy, budu chodit bezcielne hore – dole. Dotiahol som
sem divadlo z Bratislavy, prislo nan par chatarov. Stretol som deti a pytal
sa ich, preco neidu na predstavenie, odpovedali: Nas to nebavi. Velmi divny
pristup, su pokazene internetom, mozno im staci zapnut niekde televizor...
Kazde divadlo, ktore sa v okoli objavi, sa snazim dostat k nam. Je tu
pomerne vela kvalitnych hudobnych a divadelnych telies, len ich treba niekde
umiestnit. A to, bohuzial, zatial nemozeme,“
vysvetluje starosta. Kulturne podujatia
organizuju vacsinou „pod holym nebom“. To sa da len v letnych mesiacoch. O
kupu byvaleho kulturneho domu obec v minulosti neprejavila zaujem a hoci
tato budova ma majitela, zostala prazdna. Sportova hala na plosine za
skolou, do ktorej sa svojpomocne pustili vlani, by mala do styroch rokov
stat. Na jej vystavbu pouzili konstrukcnu ocel z rozobratej vyrobnej haly a
investuju do nej par desiatok tisic korun rocne. Vedla nej v zime funguje
klzisko. Onedlho budu musiet opravit mantinely, ktore tinedzeri od jari
vylamali. Starosta to komentuje takto: „Mladez sa nudi. A ked sa nudi,
potrebuje do dacoho kopat. Ale my to dame zase dokopy, lebo este sa tu najdu
dvaja, traja taki, co sa do toho chytia. Vzdy sa nam podarilo, s vynimkou
takej slabej zimy, ako bola vlani, klzisko pre deti urobit.“
Styristometrovy lyziarsky vlek nad Hornou Lehotou prevadzkuje telovychovna
jednota. Okrem toho zastresuje futbalovy a turisticky oddiel. Dobrovolny
hasicsky zbor dosahuje dobre vysledky v sutaziach mladych hasicov. Nastastie
velke poziare sa Hornej Lehote vyhybaju.
Konkretne ciele
Co
povazuje Vladimir Busniak za prioritu v druhom volebnom obdobi? „Prepojit
par rokov nefunkcne kanalizacne vazby s cistickou. Je projektovana tak, ze
sem mozeme zvazat odpad zo zump. To sa celkom osvedcilo napriklad pri
cisteni splaskov z rekreacnej oblasti Krpacovo, ktora tiez patri k Hornej
Lehote. Vlani sa nam podarilo spojazdnit cisticku odpadovych vod.“ Je
tazke pri sucasnej skladbe obyvatelstva predpovedat, ci bude stacit kapacita
tristo ekvivalentov + tercialne precistenie pre stopatdesiat ludi, alebo
budu musiet postavit dalsi trakt cisticky, ktory by kapacitu zdvojnasobil.
Potrebuju napojit este par domacnosti na COV. „Je dost narocne robit
kontroly cistoty vod v rekreacnej oblasti, chaty su roztrusene na velkom
uzemi, pozemky nevysporiadane, pristupove cesty urobene nacierno... Potrva
to peknych par rokov, kym sa to da do poriadku.“
Pod
Krpacovom vyviera pramen Sama Chalupku, ktory si „privlasnili“ vodari. Keby
sa cas dal vratit spat, sucasny starosta by chcel obecny vodovod. Voda mohla
byt lacnejsia a opravy by dokazali vykonat aj sami s technikou, ktoru obec
vlastni. Cesty su v dezolatnom stave, ale do rekonstrukcie sa nepustaju, kym
nedokoncia kanalizaciu. Ako mala obec sa na cerpanie penazi z eurofondov
nemozu spoliehat. Tak ako vlani skusia podat projekt na environmentalny
fond. Starosta tvrdi: „Miliony, ktore sa z fondov vynakladaju na
prednasky a seminare, by mohli radsej pouzit na par sto metrov kanalizacie v
nejakej obci. Ide ma porazit, ked citam, na co idu peniaze z europskych
fondov. Utracaju sa na zbytocnosti a pritom by mali ist na konkretne ciele.“
Ochota robit je vzacna
Zemne a
stavebne prace povazuje za predrazene. Keby vraj mali vlastny kvalitny bager
a dvoch - troch chlapov, urobia tu istu pracu za tretinovu cenu v porovnani
s rozpoctom specializovanych firiem. Hovori: „Aj projektanti nadsadzuju.
Ked vyslednu cifru daju na papier a predlozia starostovi, ten moze
akurat zalomit rukami a strcit rozpocet do suplika, lebo na to nema.
Remeselnikov pomaly nezozeniete. Nie su ludia, ktori by boli ochotni robit,
aj ked im zaplatime. Je tu par takych, ktori to beru ako pomoc obci, hoci si
pritom zarobia. Ked uz ti nebudu ochotni, tak naozaj neviem, kto bude
robit.“ Voci aktivacnym pracam, ktore robi v Hornej Lehote patnast
obcanov, bol zo zaciatku skepticky. „Zdalo sa mi neferove nutit za tie
peniaze niekoho pracovat. Pripada mi to ako novodobe otrokarstvo. Vzdy im
nejaku robotu najdem a az na male drobnosti som s nimi spokojny. Necakam od
nich, ze postavia pyramidu nad obcou... Je to dalsia vec, ktora oduca ludi
robit. Nevezmu kosu a hrable do ruky, radsej zavolaju na urad, co treba
spravit. Ked skoncia aktivacne prace, bude tu par rokov taky neporiadok, ze
sa budeme velmi cudovat. Niekedy sme mali k obci iny vztah. Nebola tu
asfaltova cesta a ked presli dedinou kravy z pase, ludia vybrali naradie,
ocistili cestu a jarceky... Dnes sa zapaja len mizive percento do prac v
obci. Niekedy si myslim, ze sa mi to iba snivalo. A dufam, ze sa mylim.“
Je to praca ako kazda ina
V
decembrovych komunalnych volbach ziskal Vladimir Busniak podporu
spoluobcanov po druhykrat. O praci starostu tvrdi, ze je ako kazda ina. Musi
ratat s tym, ze hocikedy moze ktokolvek prist a nieco chciet. Nemoze mu
povedat – dnes nerobim, vybavime to zajtra. Ale neprekaza mu to. Pochvalu
necaka. Urobi to, co slubil. Ak sa mu to podari a pochvalia ho za to, dobre.
Ak mu vynadaju, tiez to berie. Ceni si kazdy nazor.
(pl)
 |
 |
 |
| Turisticka ubytovna v
podkrovi skoly od jari zaraba na jej prevadzku |
Po etapach dokoncuju
sportovu halu |
Kulturny dom uz roky
chatra |
