| Osobnosti maticneho zivota v
Brezne |
Zina Futasova
(28. jun 1893 Brezno - 1. september 1966 Podbrezova)
Ucitelka, reziserka, funkcionarka spolocenskych organizacii a
organizatorka kulturneho zivota v Brezne a na Horehroni.
Jej rodicia boli rydzi Slovaci, matka Zuzana, rodena
Zacharova (1863 - 1937), otec Ondrej Futas zil a posobil v Brezne (1859 - 1938). Mala
jedneho surodenca, sestru Margitu.
Zakladnu a mestiansku skolu vychodila v Brezne. Absolvovala
vecerny ucitelsky kurz slovenskej reci, pravopisu, literatury a obcianskej nauky poriadany
miestnym odborom Matice slovenskej.
Striedavo posobila v Ludovej a Mestianskej skole v Brezne a v
Sumiaci. Svoju ucitelsku pracu ukoncila v OSS v Brezne.
K 30. junu 1958 odisla na zasluzeny odpocinok ako
sestdesiatpatrocna. Pedagogickej praci sa venovala tridsatosem rokov svojho zivota.
Vo volnom case pracovala v spolocenskych a cirkevnych
organizaciach. Bola clenkou Ziveny, Cerveneho kriza, Telocvicnej jednoty Sokol a
Evanjelickeho cirkevneho zboru. Clenkou Matice slovenskej sa stala v roku 1920 a trinast
rokov bola jej tajomnickou. Podielala sa na zakladani novych miestnych odborov Matice
slovenskej na Horehroni a na omladzovani clenskej zakladne.
Mala rada divadlo, tesila sa z jeho prosperity, lebo sirilo
radost, lasku a narodne povedomie. Velmi uzko spolupracovala s evanjelickou a
rimskokatolickou cirkvou pri vychove mladeze pre pracu v Matici slovenskej. V rokoch
stagnacie maticneho hnutia vypracovala prehlasenie proti neprajnikom Matice a spolu s
Karolom Raposom poziadali radu mesta Brezna o vystavbu Narodneho domu v Brezne (1938).
Mesto neodmietlo ziadost, poskytlo bezplatne pozemok, ale jeho vystavbu mala realizovat
Matica, co bolo pre nu financne neunosne.
Pani Futasova mala nezastupitelny podiel na tom, ze miestny
odbor Matice slovenskej mal doveru, bol vsestranne podporovany nielen ustredim Matice, ale
aj organmi mesta Brezna, Horehronia a zupnymi organmi.
Az do svojej smrti patrila k poprednym slovenskym vlastenkam.
Oto Baldovsky
Sen III.
Hovori sa, ze stredne Horehronie v davnejsej minulosti bolo
bohate na vzacne rudy. Na kazdom "kroku" bol kusok zlata, striebra... Pravdu
povediac, stane sa, ze na potulkach prirodou pridu clovekovi na mysel i spominane rudy. V
tu chvilu, ak ide povedla potoka zlatonosneho, hlavu k vode kloni a ziza po blyskavych
kamienkoch, ale... Hodi rukou a povie si - nie, najstastnejsia myslienka. To iba snivast
zapracovala a oci radsej oprie o zelenu krasu.
Stare knihy hovoria, ze rudy zlata a striebra sa dolovali v
Bacuchu, v Benusi, v Bystrej, v Myte pod Dumbierom (Stupka, Gapel...), ba aj v Polomke.
Dalej to bola zelezna ruda - aj v Ciernom Balogu - , antimon...
Banictvo v nasej oblasti ma stale v sebe magneticku
pritazlivost. Presvedcil som sa o tom nie raz na turistickom chodniku z Certovice na
Dumbier. V Kumstovom sedle nejeden turista sa zohol ku skalkam, ktore tam pretrvavaju z
cias dolovania rud. Obhliadka kamienkov sa robi i v oblasti Kralicky.
Aj tieto kovy si zostavovatelia snarov povsimli a..., ak
vidis v sne zelezo tavit - zavidia ti, ze si vesely. Zlato tavit - odhalis ludi, ktori ta
okradaju.
Okradaju... Pravda je, ze v tychto dnoch krvny tlak stupa,
platime dane, ine poplatky.
Este dobre, ze je tu Drukos - vynos, ktory ten tlak reklamou
v Markize znizuje na nulovy stupen, ale...
Dobre by padlo, keby sa objavili podzemni skriatkovia a
upozornili nas, kde treba kopat. Znizila by sa i nezamestnanost.
To by uz nebol sen, ale skutocnost.
Objavte sa, skriatkovia!
(sg) |
Stromy su ako ludia. Vyklicia, narodia sa a
zijuci zivot vtlacaju do letokruhov kmena, ludom sa vek usadza spravidla vo vraskach na
cele, v striebre na hlave...
Stromy tvoria les, horu, prales. Su zakladnym ohnivkom
prirody tak, ako ludstvo, ktore musi zit v sulade s prirodou. Dobry vztah, ucta ku stromu
(ihlicnaty, listnaty, ovocny...) je zrkadlom kulturnej urovne spolocnosti. Tak to bolo v
minulosti, je a bude, predpokladajme aj v buducnosti.
Stromy svojim vzhladom vytvaraju nielen prirodnu a uzitkovu
krasu, ale su najvacsou tovarnou kyslika. Aj preto sa stromy dostali do povedomia ludi od
prvopociatku. Ich vyska, stihlost, rozvetvena koruna, hlboke, silne, plytke korene
(vysliapane korene smrekov na turistickom chodniku z Certovice na Rovienky pripominaju
zily na starnucich rukach cloveka), sum a lomoz konarov, korun, to vsetko vplyvalo, ale aj
posobi na dusevno cloveka.
Clovek si vsimal, ako sa strom sprava za burky, vetra, dazda,
slnka. Na zaklade tohto pozorovania vedel predpovedat pocasie, na ktorom konari jedle,
ktora si cese vlasy vichricami, sedava hluchan, za ktorym vyvratom ma lezovisko medved...
Stromy sa dostali i do krasnej literatury, ludovej piesne,
prislovi a porekadiel, ba zmienuje sa o nich i vsetkovediaci snar.
Pre zachranu stromov, prirody vznikli rozne ochranarske
organizacie, ochrancovia prirody... Chrania, vyhladavaju zaujimave lokality stromov,
rastlin..., ktore maju viac rokov, pripadne vymieraju (dubina na breznianskej Skalke).
Slovo-dve stratme o najfrekventovanejsich stromoch. Taka
lipa. Symbol Slovanov (aj literarny almanach Lipa v 19. storoci). Drievko pre rezbarov,
korytkarov. Hromy do nej nebiju. Krali tiez radi v jej tieni oddychovali (Korvinova lipa v
Slovenskej Lupci). Lipy vytvaraju aleje chladku, vysadzaju sa pri vyznamnych vyrociach
(lipka statnosti). Niet sa co cudovat, ze sa dostala do ludovej piesne alebo pod pero
basnikov. Na Gemeri je znama tato: - Pod Muranom stoji lipka zelena, pod tou lipkou tecie
voda studena, kto tu vodu pit bude, dobru zenu mat bude...
Stihle "kopije" po okrajoch ciest, to su topole.
Hovori sa, ze ak v sne vidis topol, budes mat bezstarostny zivot. Zivot je ale cesta
zlozita. Napriek tomu Ivan Krasko ich ospieval: - Hej, topole, tie topole vysoke! Okolo
nich sire pole. Cneju k nebu velke cierne - zrovna jako ciesi bole - topole.
Najmocnejsi, najtrvanlivejsi, nepoddajny a najpritazlivejsi
(blesky - hromy pritahuje) je udajne dub. Jeho koruna, ked zasumi, chvali sa, kolko vtakov
prituli. Jeho drevo rozohrieva kachlove pece a pri teplej peci i srdce. Aj o nom si
notime, krepcime. Napriklad: - Listocek dubovy, nepadaj do vody, vzala by ta voda, bola by
ta skoda, este si zeleny... Alebo: - Ej duby, duby, zelene duby, zelena dubinka...
Javor. Drevo hrajuco, na huslicky suco. Semiacka, vrtulky
lietajuce. Aj v jeho korune vtaciky koncerty mavaju. Piesne medzi ludi posielaju, ako: -
Javorce, javorce, drobne javorcata, ej haj, kdeze sa podieme chudobne dievcata...
Pisat by sa dalej dalo o breze, o osike, o ceresni, o jedli a
smreku zvlast, ale aj o tise, ktory nam navrava, ze pri pohlade nan, stasne sa vyhneme
vaznej chorobe. Dva tieto liecitelne stromy mame aj v nasom meste. Zvlastnym stromom je
gastan. Uz aj preto, ze sa mu blesky vyhybaju a ze rodi plody (aj jedle), ktore najradsej
deti zbieraju, obijaju.
Slovensky poet, Jan Kostra si v Podobenstve stromov takto
zauvazoval: - Mat aspon jeden strom a pod nim jeden stol, zhlobeny nahrubo, kde by sme
sedeli, ked pride casom host, smutny ci vesely, co navzdy odchadza, ked trocha pobudol...
Ved my casom pochopime stromy, stromy...
Hej, stromy su ako ludia. Aj ony maju dusu.
Stefan Giertli |
Pred 110 rokmi sa v Lopeji
narodil uradnik a publicista
Jan Gal - Poddumbiersky
Pochadzal z rodiny rolnika a bol samoukom. Po roku 1918
absolvoval notarsky naukobeh. Zivil sa ako pastier, obuvnik aj obchodnik, v rokoch 1920-21
bol podnotarom v Dolnej Lehote, od roku 1921 notarom v Domadiciach, Santovke, Brhloviciach
aj inde. Bol aj pracovnikom Spolku sv. Vojtecha v Trnave a po roku 1945 bol v Trnave
tajomnikom MNV. Pred rokom 1918 bol ako ucastnik slovenskeho narodneho hnutia perzekvovany
madarskymi uradmi. V roku 1918 bol aj clenom miestnej SNR. Publikoval clanky, crty a
zivotopisne prispevky v slovenskej i krajinskej tlaci v Rakusku aj v USA. Z jeho diela:
Statocni zlodeji a ine rozpravky zo zivota slovenskeho ludu (Ruzomberok 1923), Spominajme
otcov a osvetlovatelov naroda (Bratislava 1936) a Z kalicha utrpenia (Komarno 1947). V
poslednej spracoval zazitky z ilavskeho vazenia. Pisal okrem Poddumbiersky aj pod inymi
pseudonymami: Ciertazan, Anickin, Janko Hugan a ine. Narodil sa 14. februara 1890 a zomrel
v Trnave 23. aprila 1964.
Lit.: SBS, 2. zv., E-J, Martin, MS 1987, s. 153-4. |
120. vyrocie narodenia architekta a
restauratora
Kolomana Luxa
Narodil sa 14. februara 1880 v Bujakove. Studoval na
Vysokej skole technickej v Budapesti. Studia uspesne ukoncil v roku 1901. Potom bol
asistentom profesora J. Müllera a v roku 1919 hlavnym architektom Statneho vyboru pre
ochranu pamiatok a sucasne samostatnym stavitelom. Prednasal na VST v Budapesti. V rokoch
1901 - 1914 sa zucastnil na restauratorskych pracach na klastore v Kecskemete a Cluji, v
roku 1904 viedol obnovu interieru trojlodoveho gotickeho kostola v Stitniku a upravu
hradneho kostola v Banskej Stiavnici. V rokoch 1940-42 bola pod jeho vedenim obnovena pre
muzealne ucely Miklusova vaznica v Kosiciach a tu v roku 1943 spolu so synom projektovali
a viedli opravu Urbanovej veze. Koloman Lux projektoval aj mnohe najomne domy. V
restauratorskej praci sa usiloval modernym sposobom zvyraznit historicky vyznam objektov.
Bol nositelom Yblovej ceny. Zomrel 21. decembra 1961 v Budapesti.
Lit.: SBS, 3. zv., K-L, Martin, MS 1989, s. 443
A. Prepletana |
Zimny sumrak
Snimka: Peter Bercik
|
Valentin
Valentin je lasky cas,
kazdy miluje nas.
Kazdy ma rad kazdeho
ako brata vlastneho.
Bracek a sestricka,
Janko a Hanicka,
Karol a Anicka,
je medzi nimi
biela holubicka.
Ludia laskou sa zahrnaju
a kvety si posielaju
a aj krasne si sepotaju.
Monika Petrzilkova,
siedmacka |
|
