Vonku lialo ako z krhly, ale vo vnutri breznianskeho detskeho domova vladla prijemna rodinna pohoda umocnena vonou harule, ktoru napiekla najstarsia Beatka. Od nasej ostatnej navstevy, kedy deti prazdninovali a riaditelka PhDr. Katarina Gromova mala plnu hlavu starosti s malovanim a premiestnovanim, sa cosi zmenilo. A prave tato zmena bola dovodom, pre ktory nas sem pozvali.
Pani riaditelka totiz vypracovala projekt transformacie z internatneho na detsky domov rodinneho typu a tento zacali realizovat od prveho novembra. V sucasnosti hladaju novu budovu, aby boli schopni vytvorit kazdej skupine deti priestor, ktory by sa podobal bytu v normalnych rodinach. Projekt schvaleny krajskym uradom je vynimocny v tom, ze nastala situacia, ked prirodzenym sposobom ostal v tomto zariadeni maly pocet deti. Teda pobyt v domove ukoncili vysokoskolacka, dievca nad osemnast rokov, male deticky sa dostali do pestunskych alebo adoptivnych rodin, smutnou zalezitostou bol navrat jedneho z chlapcov do reedukacneho domova, niekolko deti odislo do osobitnych internatnych skol v Liptovskom Jane a v Banskej Bystrici. Skratka ostalo tu dvanast deti (vysokoskolacka, tri stredoskolacky, ktore dochadzaju a ziaci zakladnej skoly), styria vychovavatelia, ekonomka a socialny pracovnik. Tento stav podla zakona umoznoval vytvorit jednu celu samostatnu skupinu. Kuchynsky personal, upratovacka a pracka v detskych domovoch rodinneho typu nie su. Deti su vedene k samostatnosti, vychovavatel vari spolocne s nimi, pri vsetkych ostatnych samoobsluznych cinnostiach je v ulohe rodica a deti mu pomahaju. No a k tomu, aby tato transformacia mohla "bezbolestne" prebehnut nahrali dalsie priaznive okolnosti. Pri hladani vyhovujucich priestorov pre detsky domov narazili na kompletne zariadenu kuchynu pre spolocne stravovanie, ktoru velmi nutne potreboval penzion - domov dochodcov, pre ktory sa varili obedy v detskom domove. Toto zariadenie pre penzion sa im podarilo ziskat za velmi nizku cenu, a tak uz buduju svoje vlastne kuchynske priestory. Kuchynsky personal z detskeho domova s upratovackou a prackou zamestnali v penzione v tych istych platovych kategoriach.
Ziju si tu ako jedna velka rodina. Vsetko je pravdaze len v zaciatkoch, este len hladaju ten spravny system. Ale detom sa to paci, same si zariadovali izby, kde byvaju dvaja az traja, tu sa aj hravaju, ucia. Maju svoju kuchynku, spolocensku miestnost a obyvacku s televizorom a videom ako v normalnej rodine. Obeduju v skolskej jedalni, ale vsetko ostatne si varia a pripravuju v domove. Ti mensi pani riaditelku i vychovavatelky oslovuju carovnym slovkom "mama" a tykaju im, vychovavatelia su "ujovia". Zvedavy devatrocny Stevko (mozno preto ho prezyvaju Tien) bol nedavno chory, pochvaloval si dobry obed a hlavne sladky cajik, ktory mu priniesli do postele, predtym vraj v nom nebyvalo tolko cukru. Desatrocny Lukasko sa nam pochvalil, ze s Durkom si vyzdobili izbu plagatmi sportovcov, premiestnili postele, vymenili skrinky a na ne postavili hracky. Dvanastrocnej Slavke sa paci, ze si varia sami, mamine pomahala cistit zemiaky a pripravovat zeleninovy salat. Strnastrocna Anka sa nam zdoverila, ze na navsteve u kamaratky jej padlo do oka, ked mama varila, ona sa pri nej ucila a mama jej pri tom pomahala. Teraz je to aj v domove. Na koniec sme si nechali inteligentnu dvadsatstyrirocnu Beatku, ktora struduje socialnu pracu na univerzite v Trnave. Ma tesne pred statnicami, vidiet to aj v jej izbicke, kde ma porozkladane skripta. Prisla sem ako osemrocna, odvtedy sa vela zmenilo. Najviac pocituje prave prechod na tento rodinny typ, pretoze po cele roky bola navyknuta na nieco ine. Sucasna uvolnenejsia atmosfera jej vyhovuje, pretoze sa sami podielaju na tom, aby sa citili prijemne, pomahaju pri vareni, niekedy si to vyskusaju aj sami, zehlia, peru. V uzsom kontakte je s malymi detmi, porozprava sa s nimi, pomoze pri uceni. Pracu si delia podla toho, kto ma k comu vztah. Rada vari, ale sama, ved aj dnes ich prakvapila harulou. Na zaver vyslovila zaujimavu myslienku: - Teta riaditelka nas casto pozyvala k sebe domov a tym nas vlastne potajomky pripravovala na tento prechod.

Pri odchode sme tejto velkej rodinke popriali vela peknych spolocnych chvil a splnenie zelani ich velkej mamy: aby nasli kupca na budovu a aby polovica kridla nezivala prazdnotou.

Prirodopisari pod Kochlovcom

Tematicky toto podujatie nadvazovalo na minulorocnu vychadzku do okolia skoly v Pohorelej. Cielom oboch bolo oboznamit ucitelov prirodopisarov zo zakladnych skol nasho okresu so zaujimavostami prirody regionu, v ktorom posobia a zaroven ich inspirovat k poznavaniu najblizsieho okolia svojej skoly tak, aby to dokazali tvorivo vyuzit v skolskej i mimoskolskej praci so ziakmi. Prevazna vacsina nasich skol totiz lezi takpovediac "v lone prirody", a preto je mrhanim pedagogickeho talentu vyucovat prirodopis tak, aby aspon cast vyucovacich hodin sa nekonala priamo v terene.

Tentoraz sme navstivili zaujimavu geologicku lokalitu v katastri Zavadky nad Hronom - kotu Kochlovec, ktora je pozostatkom sopecnej cinnosti zo zaciatku mladsich tretohor. Andezity budujuce Kocholovec su jedine sopecne horniny mladotretohorneho veku v hornej casti nasho okresu. Andezitovy lom po lavom okraji cesty veducej popod vrch nie je velmi vzdialeny od obce. Miesto je lahko dostupne a bezpecne, teda vhodne aj pre ziacke exkurzie a vychadzky. Okolity teren poskytuje aj ine "lahodky" pre prirodovedecke badanie deti a dospelych v podobe vzacnych druhov rastlin, hub pestrej fauny a najma komplexny pohlad na povodie Slatvinskeho potoka, tvoriace vyrazny biokoridor regionalneho vyznamu.

Pred odchodom do terenu sme sa s pomocou regionalnej mapy oboznamili s geologickou stavbou a geologickym vyvojom Horehronia a pritomni ucitelia si vybrali do svojich skolskych zbierok exponaty z prinesenych vzoriek hornin krystalinika a obalovej jednotky, pochadzajuce z lokality Pohorela. V zavere k nim pribudla aj ukazka zavadskeho biotiticko-amfibolickeho andezitu.

Peter Navoy