Krasnych osemdesiatich rokov sa 13. novembra dozila akademicka maliarka, breznianska rodacka Zlatica Balazovjech - Klincova. K mnohym gratulantom sa pripajaju aj jej rodaci. Pri tejto prilezitosti radi zverejnujeme jej spomienku na uplynule roky:

Dnes, ked sa rozpominam nad etapou rokov svojho zivota, zda sa mi, ze to vsetko bolo len vcera. Narodila som sa v Brezne 13. novembra 1920 v rodine maleho zivnostnika, ale zvlast laskyplnej, mudrej matky a milujucich troch bratov. Som najstarsia. Detstvo som prezivala ako ine deti, vynimkou vari bolo kreslenie a versiky, ktore ma sprevadzali celym zivotom. Brezno v tom case nemalo ani 5000 obyvatelov. Kazdy poznal kazdeho. Vsetci sme boli ako jedna rodina. Zakladne skoly som vychodila v Brezne. Gymnazium v tej dobe v nasom meste nebolo. Spominam si, ze ako sestnast az sedemnastrocna studentka gymnazia - vlakarka kreslila som zaujimave tvare cestujucich a pri slavnostnych vyrociach statu i mesta aj do breznianskej kroniky. Symboly statu, mesta, ale aj osobnosti Brezna a Horehornia. Taticka Masaryka, Martina Razusa, inspektora Karola Raposa, starostu Emila Kuseho a dalsich. Zial ako som sa neskor dozvedela, mnohe strany z kroniky sa rokmi stratili. Na radu profesorov, ako aj Janka Alexyho, s ktorym som si uz vtedy dopisovala, odporucali mi studovat maliarstvo na prazskej Akademii vytvarnych umeni. V roku 1938 som uspesne urobila talentove skusky, ale pre uzavretie ceskych vysokych skol v roku 1939 som studovala na Slovenskej vysokej skole technickej v Bratislave v oddeleni kreslenia a malovania.
Mojimi profesormi boli: Martin Benka, Jan Mudroch, Jozef Kostka, Gustav Mally a Vladimir Droppa. Absolvovala som v roku 1944 a uz o dva roky neskor 15. marca 1946 som otvarala svoju samostatnu vystavu v Bratislave. Dna 29. septembra v tom istom roku usporiadal mi Miestny odbor Ziveny vystavu v Brezne. Prihovor mala spisovatelka, ucitelka Emilia Repkova-Svobodova. Poslednu vystavu v mojom rodisku som mala v roku 1976. Od svojej prvej vystavy som sa zucastnovala na vystavach usporiadanych Umeleckou besedou slovenskou, aj kolektivnych vystav usporiadanych slovenskym a ceskoslovenskym Zvazom vytvarnych umelcov ako v CSSR, tak i v zahranici.
Pracujem v odbore komornej malby a isty cas som robila aj v tvorbe monumentalnej, ba aj v umeleckom priemysle. Malujem figuralne kompozicie, akty, portrety, zatisia, pohlady na mesta, zaujimave ulicky, hrady, zakutia a krajiny. Zvlast breznianska a horehronska krajina je mojou srdcovou zalezitostou. Malovala som ju vkazdom rocnom a dennom obobi, ved dokial zila moja mama, chodila som domov velmi casto a samozrejme zakazdym s paletou a maliarskymi potrebami.
Z portretnej tvorby spomeniem portret mamy, manzela, dcery, starej mamy, svojich najblizsich, ako aj vyznamne osobnosti nasho kulturneho zivota: Ludovita Stura, nasho Martina Razusa, Janka Alexyho, prof. Jana Mudrocha, Martina Benku, prof. Ladislava Saru a dalsich.
Mnohe moje diela su majetkom roznych institucii, podnikov ako na Slovensku, tak v Cechach. Su majetkom Slovenskej narodnej galerie. Mestskej galerie v Bratislave, v Nitre, Trencine, Kosiciach, na ministerstvach v Bratislave a v Prahe, na vyslanectvach v zahranici, v sukromnych zbierkach a mnohe som venovala. Dosial som namalovala okolo 6000 malieb a kresieb.
Co sa tyka indiviualnych vystav? Bolo ich dost, na Slovensku i v zahranici, kde som zakazdym bola pri vernisazi a mala som moznost poznat ludi, krajinu, z ktorej som si doniesla inspiraciu pre svoju dalsiu tvorbu.
Rad rokov som sa zapajala do organizatorskej prace Zvazu slovenskych vytvarnych umelcov a Slovenskeho fondu vytvarnych umeni, pracovala som v roznych komisiach, a v redakcnych radach.
Este v roku 1945 som bola pri zrode casopisu Horehronie, ako aj clenka redakcnej rady, kreslila som a prispievala i literarne. Bola som tiez clenkou redakcnej rady casopisu Nova cesta, Vytvarny zivot a vyse tridsat rokov pedagogickeho casopisu Rodina a skola. Ako som uz spominala, literatura bola mojou druhou laskou. Publicisticky som cinna od svojich sedemnastich rokov. Pisala som basne, novely, eseje, prozu, ktore som uverejnovala v novinach a casopisoch.
Ked hovorim o mojich aktivitach v Brezne, musim spomenut, ze 27. aprila 1960 som bola komisiou ONV navrhnuta na zriadenie muzea v Brezne, cestnou clenkou. Tuto cestnu funkciu som prijala a snazila som sa dobry navrh mestskeho zastupitelstva podporit. Ved muzeum v tom case nase mesto nemalo a dnes sa mozeme s radostou a pychou chvalit, aku zasluznu, dobru pracu nase Horehronske muzeum uz cele desatrocia vykonava. Velku zasluhu na tom maju pracovnici muzea, jeho zodpovedny riaditel a samozrejme i mestske zastupitelstvo na cele s primatorom, ktore nasmu mestu pomaha ako po stranke kulturnej, tak i ekonomickej. Dnes z maleho Brezna, ako som poznala v rokoch mojej mladosti, je mesto, ktore sa rozrastlo, tyka sa to i obyvatelstva, ma viac skol, banky, nemocnicu, podniky, studovanu mladez. Mesto skrasnelo, ako ta breznianska a horehronska krajina, krajina mojho srdca.
Za aktivnu cinnost v Zvaze slovenskych vytvarnych umelcov som bola ocenena pamatnou medailou Zvazu za zasluhy a rozvoj slovenskeho vytvarneho zivota, zlatou medailou Ceskoslovenskeho zvazu a mnohymi dalsimi cenami a vyznamenaniami. K jubileu sestdesiatich rokov mi udelili titul zasluzila umelkyna.

Dobre skutky

Moj dobry skutok

Jedneho jesenneho dna sa moji rodica vybrali vykopavat zemiaky. Uvedomila som si, ze tie zemiaky konzumujem aj ja, ale nic pre to nerobim, aby som si ich zasluzila. Tak som sa vybrala na pole. Videla som, ze moji rodicia nevladzu, tak som ich poslala oddychnut si. Urobili to s velkou radostou. Pozicala som si maminu motyku a zacala som vykopavat. Ked sa mama s otcom vratili, povedali, ze je to pekny pocit pozerat sa, ako ich najstarsia dcera pracuje na poli a nie je taka leniva, ako ine dievcata v mojom veku. Potom sme zacali znovu vykopavat, ked sme dokopali dlhocizne pole, nemali sme vela zemiakov, ale rodicia boli radi, ze som im pri tejto praci pomohla. A dufaju, ze im budem pomahat, kym budem s nimi. A nechcela by som ich sklamat.

Pata Vlckova, VIII.B trieda, Pohronska Polhora

...

Ako pomaham vtacikom prezimovat

V zime, ked napadne sneh, vtaciky nemaju co jest. Mne je ich velmi luto. S ockom sme spravili krmidlo. Ked vonku panuje zima, krmim vtaciky. Davam im rozne semienka a na povrazok aj sadlo, do ktoreho vtaciky radi zobkaju. Pozorujem ich spoza okna. Som rada, ze maju co jest. Takto im aj ja pomaham prezit krutu zimu. Na jar sa mi odvdacuju svojim spevom. Mamicka mi prezradila, ze vtaciky osetruju ovocne stromy.

Livia Pancikova, II.B trieda, Janosovka