Narodil som sa v Hronci v prvej stvrtine minuleho storocia. Bolo to dost davno, preto je dost aj toho, co sa v mojom zivote, v rodisku aj vo svete zmenilo, co sa naveky stratilo a co nove sa objavilo. Nieco sa ma dotklo viac, nieco menej. Zvlast, ak sme my nezili v centre svetoveho diania, ale o volaco dalej od neho, blizsie k jeho okraju. Mnohe uz v nas skor narodenych preziva len v spomienkach.
V skole sme este sedeli v dlhych stvormiestnych drevenych laviciach. V triede nas byvalo aj sestdesiat. Pisat sme sa ucili griflom na bridlicovu tabulku. V slabikari a v citankach boli len ciernobiele obrazky. Po skonceni piatich tried zakladnej - ludovej skoly v rodisku som chodil do mestianky v Podbrezovej. Skola bola v mieste odbocky cesty do Hornej Lehoty a do nej sme doslova chodili. Za styri roky som takto presiel zhruba osemtisic kilometrov peso za kazdeho pocasia. Cesta byvala aj blatista, v zime zasnezena aj zladovatela. Vyhnut sa bolo treba len zriedkavo vozu, kocu a automobilu. Cestari venovali ceste aku-taku pozornost len ked uz bola bez snehu ci ladu. Pluhovanie ciest v zime neexistovalo. Najhorsie to bolo v case odmaku, ked do chatrnej obuvi sa drala studena voda. Plackanica bola dobrou skuskou nasej trpezlivosti a odolnosti. Pomohol nam len ujo Bata, ked vymyslel gumove galose a cizmy. Potom, bolo to uz v polovici tridsiatych rokov, som chodil do skoly v Bystrici. Tam som sa ale uz vozil denne vlakom v tretej triede s drevenymi lavicami. Takto som za styri roky vo vlaku presedel vesmirnu vzdialenost osemdesiattisic kilometrov. To by som bol obisiel dvakrat zemegulu po rovniku.
V tridsiatych rokoch som este vidal plavit plte po Hrone i Ciernom Hrone. Este fungovali tajchy v Bacusskej i v Kamenistej doline.
Po celych sedemdesiatdva rokov (1909 - 1982) bola klenotom Hronca Ciernohronska lesna zeleznica. "Masinka" vtedy chodila do vsetkych dolin a doliniek Rudohoria v blizkom okoli a zvazala odtial nesmierne bohatstvo nasich lesov. Jej zasluhou mala v tych casoch hroncianska stanica CSD prvenstvo v tom, ze sa tu nakladalo najviac drevnej hmoty v celej CSR.
Uz som chodil do skoly, ked sa v nasej dedine na uliciach i po domoch rozsvietili elektricke lampy. Citat a pisat som sa este ucil pri petrolejke alebo karbidke. Dovtedy bolo elektricke svetlo len v kostole, na fare a v katolickej skole. Elektrinu viedli z fabriky.
Uz v dvadsiatych rokoch bolo u nas Eta-kino a premietali v nom ciernobiele neme filmy, ako Pat a Patachon, Zivot Krista a ine. Od navstevy kina v nedelu ma neodradilo zazeranie, ktore som potom doma znasal. Vtedy sa na namesti obcas objavilo aj radvanske Anderlovo babkove divadlo a tiez kolotoc "pohanany" chlapcenskou silou.
Mal som to stastie, ze bratranec studoval na elektrotechnickej skole a zostrojil si baterkovy radioprijimac, a tak uz v tridsiatych rokoch som mal prilezitost sluchadlami pocuvat ako prvy z mojich rovesnikov rozhlasove vysielanie.
V case mojho detstva lietadla - prevazne dvojplosniky - lietali este pomerne nizko a pomaly, hlukom budili nasu pozornost a obdiv. V jednu letnu nedelu sme aj my sli s otcom peso cez kopec do Brezna, kde na luke pri Hrone mali vojaci cvicebne letisko a predvadzali lietadla a fungovanie padaka.
Asi do konca patdesiatych rokov kazde rano a vecer prechadzali aj nasou ulicou stada krav, koz a aj oviec, kym neostali na salasi na Hajnom gruni. Vtedy este cely Hajny grun i ostatne casti chotara kosili, neboli eldoradom diviakov, srn a mozno aj medvedov, ako je to dnes.
Letnym miestom kultury, oddychu a zabavy Hroncanov bola strelnica v hore nad obcou s tanecnym pavilonom a kolkarnou. Tam som chodil na majalesy este ako skolak a potom na tancovacky. Vybudovali ju este za monarchie fabricki pani a vzdy sa mal o nu kto starat. Zial, v rokoch "socialistickej vystavby" zariadenie stratilo majitela, nemal sa kto starat o jeho vyuzivanie a udrzbu. Strelnica postupne chatrala, stala sa zdrojom stavebneho materialu a paliva, az sa zrutila. Zostalo po nej len spatne rumovisko svedciace o prisne ideologickom pristupe byvaleho rezimu k dedicstvu predkov.
Volakedy byvalo Hroncanov okolo dvoch tisicok, dnes je to uz mozno len dobra polovica. Vtedy byval v nedelu kostol preplneny. Na sviatok Vzkriesenia a Bozieho Tela bola prilezitost na mohutnu manifestaciu zboznosti. Skratka, bol som svedkom rozvoja i strat, zaniku mnoheho v rodisku i vo svete. Na prelome storoci my stari radi nazrieme do minulosti, detstva i mladosti aspon v takychto spomienkach. Nie je uz v nasich moznostiach ani silach, aby sme mnohe reality vo svete, v technike i v spolocnosti spravne pochopili a docenili. Nieco zvecnime, nieco zatracujeme. Ved taka je uz staroba.

Koloman Weiss

Dobra detska kniha pozitivne vplyva na vyvin detskej psychiky, zvlast, ked je to kniha ilustrovana. V slovenskej kniznej tvorbe v tomto smere mame byt na co hrdi. Vodrazka, Fulla, Hloznik, Bombova, Cipar, Dubravec, Balaz, Cpin, Zimka, Kallay, Gergelova, Kellenbergerovci, Cesnak a mnohi ini sa okrem maliarskej cinnosti venovali a venuju sustavne aj kniznej ilustracii, hlavne pre deti. "Pri ilustracii maliar potrebuje dobre videnie, pozitivnu energiu, precizne precitanie a pochopenie textu." (M. Kellenberger). Vyznamny slovensky grafik a ilustrator Vincent Hloznik hovori o ilustraciach: " ... Grafik musi pri nich mysliet v polohe a pochopeni literarnej predlohy. Preto vidim v ilustracnom umeni umenie sluziace literarnej myslienke: jej vizualnemu dopovedaniu, pripadne zvyrazneniu. V takejto uslachtilej sluzbe nevidim nic ponizujuce. Literarne dielo mi ruky nezviaze, naopak, prave zapali iskru vlastnej obrazotvornosti ..." (L. Petransky: V. Hloznik, Tatran 1997, s. 376).
A prave u Vincenta Hloznika studoval volnu i ilustracnu grafiku Jozef Cesnak, maliar, grafik a ilustrator, ktory sa 6. februara doziva sestdesiatich piatich rokov. Narodil sa v Bacuchu a v Brezne sme ho ostatny raz videli na vystave jeho diela a pri krste knizky Frantiska Kreutza Criepky z breznianskeho rinku 4. oktobra 1993. Ilustroval aj ostatne knihy F. Kreutza, Igora Gallu a spomenme este aspon Zelinovu, Jana Bena, Kuchtu, Niznanskeho, M. Kuceru a inych autorov, ktorych diela tiez ilustroval. Okrem toho je znamy jeho protivojnovy cyklus linoleorytov.
Zelame majstrovi Cesnakovi do dalsich rokov vela zdravia a tvorivych uspechov a tesime sa na jeho dalsie knizne ilustracie, pripadne na dalsiu vystavu a stretnutie v Brezne.

A. Prepletana

Kacky na Hrone Januarova nedela. Ortut teplomera je na nule, ale voda v Hrone si drzi svoj chlad. Zivot na nej neprestajne pulzuje. Srienista vlnka naraza na ladovu kryhu, aby nieco zo svojho sriena na nej nechala. Aj papierova lodka sa kolembala na vodnej hladine. Daleko nedosla. Zbadali ju zive, vzdy nieco hladajuce, dive kacky. Pekny krdlik sa ich zdrziava aj v blizkosti penzionov dochodcov. Asi preto, ze im obcas dobri ludia vylepsia jedalny listok.