Darovacia listina opisuje chotarne medze takto: "Prva medza sa zacina u dvoch skal spolu stojacich na luke Figurt nazyvanej (na terajsom Chvatimechu). Potom od spominanych skal taha sa k potoku Stainkop a po samom potoku vychodi na hole vseobecne menovane Hideghawas, odtialto sa taha k miestu osady Beneshawa volanej, potom ide k doline Votsocha nazyvanej a od tejto doliny na Cierny Vrch a z tohto vrchu spusta sa k potoku volanemu Korpona a po potoku Korpona zvanom, dalej iduc pada do rieky Gron."
V spise spominany potok Stainkop je potok Bystra, hole Hideghawas su Dumbier az po Benicku, osada Beneshawa je Bohumirova banicka osada v Bacusskej doline, dolina Votaha je dolina Bacusska (u Bohumira Wazoch), osobitnym menom naznaceny Cierny vrch je Vepor a potok Korpona je potok Cierny Hronec, ktory ma zriedlo pod Veprom a vteka do Hrona.
Ciara chotarnych medzi je na severnej, vychodnej a juznej strane ta ista, ako na celistvom, na chotariky Polhory, Michalovej, handelskych obci, Myta, Jarabej nerozkuskovanom, breznianskom chotari. Na zapadnej strane je ciara rozdielna od terajsej natolko, ze ide od luky Figurt, hore potokom Stainkop az na hole. V roku 1567 viaceri svedkovia, medzi nimi aj Albert, farar z Vychodnej v Liptove, udaval, ze chotarne medze medzi Breznom a Slovenskou Lupcou delia sa na mieste Chvatimech, blizko Hrona. Rehor Fabry, slovensky kazatel v Banskej Bystrici udava, ze v roku 1551 bol notarom v Brezne a vie, ze vynimajuc majetku Savnica (terajsia Valaska), ktory patri k Lupcianskemu zamku, Breznania mali uzitok a vlastnictvo od potoka Bystra az na hole.
Tuto vypoved Fabryho o chotarnych medziach potvrdzuje Matus Machno z Hyb, ktory vela rokov prezil v Brezne a na tomto chotarnom uzemi zakladal osidla na kuny, kuroptvy a inu divu zver a vtakov. Z tychto vypovedi vysvita, ze luka Figurt sa rozprestierala na terajsom Chvatimechu a ze od nej ako zaciatocneho bodu sa chotarna ciara tiahla po potoku Bystra hore celou dolinou bystrianskou az na Dumbier. Teda uzemie, ktore sa rozprestiera z jednej strany medzi terajsou zapadnou chotarnou ciarou, veducou od Bobota cez Cachovo, Zaly, vrch Laznej, az po spojenie sa tejto ciary s potokom Bystra a z druhej strany medzi ciarou veducou od Chvatimechu na potok Bystru a potom po Bystrej hore vodou az po prave spominane spojenie zapadnej chotarnej ciary a potokom Bystra. Toto uzemie povodne patrilo do Breznianskeho chotara a len v XII. storoci bolo uz od neho oddelene. Ako sa to stalo, je predmetom riesenia: "Reambulacia breznianskeho chotara, rok 1560."
Na konci darovacej listiny Ludvik I. slubuje, ze ju vystavi v obvyklej forme zahrnuc aj privilegia, kedykolvek mu bude povodna listina predlozena... Kral roztrieduje - rozlisuje obyvatelov mesta na mestanov (eives) a na pristahovanych (hospites). Niet pochyby, ze pod mestanmi rozumie tych obyvatelov, ktori od prvopociatku byvali na breznianskom uzemi a zvlast v osade Brezna, teda domorodcov, praobyvatelov. Pristahovanymi vola tych cudzincov, ktori sa z inych krajov pristahovali, boli prijati od domorodcov, zaujali nove, stale bydliska v osade Berezun. Taketo rozlisenie obyvatelstva svedci o tom, ze osada domorodcov bola postavena na mieste terajsieho Brezna uz davno pred vydanim darovacej listiny, ze sa viac a viac rozrastala a zaludnovala pristahovanim cudzincov a ze Ludvik I. vo svojej darovacej listine nevydal povolenie na zalozenie osady, ale ze uz existujucu a obyvanu osadu obdaril slobodou a pravami, ktore doteraz nemala a nepouzivala.

Zostavil Oto Baldovsky

 Ma Pohorela vyznamne osobnosti?

Pohorela patri do horehronskej etnografickej oblasti. V ludovom odeve tvori spolu s Helpou vyrazny odevny variant, ktory sa od ostatnych obci Horehronia odlisuje najma ucesom zien, tvarom cepca (kapky), kozuskami, ornamentikou a farebnostou vysiviek. Natocili tu dokumentarny film Velka noc na dedine a cast filmu Boj sa skonci zajtra.
Od roku 1794 Pohorela sa stava centrom vzrastajuceho zeleziarskeho komplexu, ktoreho zaklady polozila spolocnost Mitrovsky - Colorado. K pohorelskym zeleziarnam patrili zavody v Cervenej Skale, Valkovni, Zlatne, Svabolke, Novej Masi, Pohorelskej Masi a v Zavadke nad Hronom. Oceliaren a valcovna plechov v osade Pohorelska Masa patrili v druhej polovici 19. storocia medzi najmodernejsie na Slovensku. V prvej CSR zavody zanikli, ostal len zavod v Pohorelskej Masi.
V rokoch 1933 - 1940 obec a okolie casto navstevoval akademicky maliar Max Svabinsky, ktory maloval obrazy z jej ludovej kultury. Vlastny autoportret daroval ziakom Zakladnej skoly v Pohorelskej Masi. Raz bol v kostole, obcania predpokladali, ze je to bulharsky kral Coburg, ktory obcas tiez prisiel do kostola. Ked Max Svabinsky vychadzal z kostola, ludia zacali tlieskat a volat: "Nech zije kral." On im odpovedal: "Ja nie som kral." Opatovne volali: "Ano, vy ste kral." Potom im zartovne povedal: "Tak som kral", ale drobne mince nerozsypaval, ako to robil skutocny kral.
V Pohorelej niekolko mesiacov posobil ucitel, spisovatel J. G. Tajovsky. V roku 1897 napisal a vydal Omrvinky a Z dediny. V Slovenskych pohladoch uverejnil clanok Z povier a obycaji v Pohorelej.
Vojtech Klinkovics, maliar, rodak z Kosic sa zdrziaval v obci v roku 1855 a neskor. Namaloval aj obraz Slovaci v Pohorelej.
V rokoch 1874 - 1931 (57 rokov) v Pohorelej posobil ucitel a kantor Jozef Bahery (narodil sa 8. decembra 1844 v Murani). V roku 1904 ho vtedajsie madarske skolske organy pre panslavizmus a narodne citenie predcasne penzionovali a potom vykonaval uz len funkciu kantora. Bol literarne cinny. Zostavil dvojjazycne slabikare a citanky. V case platnosti Apponyho madarizacneho zakona chodil po gemerskych mesteckach (Rimavska Sobota, Hnusta, Tisovec, Roznava, Revuca) a vo svojich prejavoch od madarskych organov ziadal slovenske skolstvo, slovenske gymnazia a do slovenskych skol slovencinu. Obetavo sa venoval narodnobuditelskej praci nielen v mieste posobiska, ale aj mimo jeho uzemia. Zomrel 12. marca 1931 v Pohorelej, kde je aj pochovany.
V rokoch 1939 - 1940 v obci posobil farar, byvaly poverenik Slovenskej narodnej rady a neskor predseda Ustredneho vyboru Cerveneho kriza Alexander Horak a jeho brat Dr. Gejza Horak, ucitel, kantor, ktory neskor pracoval ako veduci oddelenia v Slovenskej akademii vied v Bratislave.
Pohorelsky rodak Jozef Dovala, generalny vikar banskobystrickej diecezy, sa do vedomia ludi zapisal tym, ze pocas SNP zachranil asi sto obcanov, ktori boli nasilne nepriatelom odvleceni do Zavadky nad Hronom a postaveni na kraj k plotu - k muru smrti. Jeho zasluhou boli vsetci oslobodeni.
Osobnostami obce su aj ti obcania, ktori boli na cele boja za prava a socialnu spravodlivost pracujucich. Za svoje politicke presvedcenie boli perzekvovani a zalarovani v Ilave, ako napriklad Jozef Terek, Matej Datko Cupak, Pavol Zupkovic a dalsi.
Razovita obec Pohorela ma svoju krasnu historiu, ktoru si obcania pripominaju pri prilezitosti 390. vyrocia jej vzniku.

J. D. Muransky

Zo zivotnej cesty...

Dvaasestdesiat rokov odislo do minulosti odvtedy, co sa s Breznom rozlucil basnik Stefan Atila Brezany. Narodil sa 11. januara 1909 v Klastore pod Znievom v rodine postoveho uradnika. Vyrastal vsak v Ziline u starych rodicov. Ako syn cadcianskeho rodaka ako Brezany vyrastal, spoznaval nielen skolsky zivot, ale vytvaral si aj hlboky citovy vztah ku Kysuciam. Tato crta mu zostala verna a vsade tam, kde pracoval (mal viacero pracovnych stanic) ako statny uradnik (uctovnictvo), ho sprevadzala. Zvlast nan posobilo revolucne vrenie na Slovensku, na strednom najma, v prvej polovici XX. storocia.
Z jeho basnickej tvorby spomenme Krvave kulisy (1932), Dom v ceste, ale aj vybery z poezie, ako: Biele cesty (doslov napisal Zdenko Kasac), Otvorene hate (s doslovom Jana Gregorca) a dalsie.
Zo zivotnej cesty S. A. Brezany pobudol v Brezne pat rokov (1934 - 1939). Tieto roky stacili, aby spoznal sposob zitia ludi nielen v meste, ale i na Horehroni. Okolita priroda urobila u dovtipneho tridsiatnika tiez svoje. Nevedel sa vynadivat na okolite kopce, ked ich zlatili slnecne luce, ked ich dazd polieval a vietor stromy kolisal. Jeho lyricka dusa za tych necelych dvetisic dni polozila na papier basne tykajuce sa Brezna, jeho okolia a Horehronia. Uvedme niektore: Stavka na Pohroni (1935), Horehronie (napisane v Jarabej 1935), Podzim (1936), Pri zdrojoch poezie (1937), Choroba (1937)...
Basni je ovela viac. Treba sa po nich poobzerat a dat ich pod jednu ,,strechu". Potesili by aj spomienkove slova od tych, s ktorymi sedaval v Dumbieri pri kavicke, ale aj od tych, s ktorymi spoznaval krasu okolitych kopcov, salasov, krojov, chodnicky v Nizkych Tatrach, s kym si po odchode z Brezna vymenil list - dva...
My, spomienku na S. A. Brezanyho ukoncime versami z basne Rozlucka s Breznom:
Runove ovce - nebo rozzvonene od samej jari do jesene. Stisnutim ruky lucime sa s drahymi - objatim. Este sa v listoch navratim. Ked zisiel salas do mesta, stada jak biele plachty boli, co tkala svarna nevesta z lanovych horehronskych roli. Ako vas zanecham, strapate moje ovce? Vzdy budili ma vase zvonce. Uz jaro cvendzave zazalo farbu poli, rozlucka dlho boli.
Vsetky lucenia su dojimave, bolave, velakrat aj so slzami v ociach.