|
|
Bol som pri tom...
Za sedemdesiat rokov ludskeho zivota sa vo svete vela zmeni. Ako k lepsiemu, tak i k horsiemu. Nechcem tu rozpravat o vsetkom, coho som bol svedkom. Ani skumat, preco sa to ci ono udialo, ako to ovplyvnilo nas zivot. Ved nechcem tu rozvijat vedecku studiu! Chcem len v spomienkach zajst do detstva, do prvej polovice tohto konciaceho sa storocia a najma mladsim spomedzi nas pripomenut, ze tie technicke vymozenosti, ktore nam ulahcuju a sprijemnuju zivot, tu nebolo odjakziva. A tiez to, ze ak nam cas vselico zo sveta priniesol, tak nam aj odniesol do nenavratna, nemilosrdne nas o vselico ochudobnil. Len ako dierou v plote nakukneme do nasho hroncianskeho mikrosveta tu pod Hajnym grunom a Chvatimechom.
Elektrina prisla do Hronca v dvatsiatich
rokoch. Ona tu uz bola aj skor , ale len vo fabrike a odtial v
kostole a v skolach. V domacnostiach sa svietilo petrolejom a kde
mali pristup ku karbidu, aj acytylenom. Potom uz bolo vecer doma
veselsie, nebolo si treba namahat oci pri citani a ziackych
domacich ulohach. 
Kto na to mal, mohol si uz dovolit aj taku
vymozenost, ako je elektricka zehlicka alebo varic a neskorsie aj
technicke pomocky. Dedina uz nebola po zotmeni "potme ako v
rohu", ale aspon po uliciach sa dalo chodit bez strachu a
bez lampasa. Radio bolo este velkou vzacnostou. To zazracne
monstrum mali len dvaja - traja amateri a teraz si ho mohli
prerobit z bateriek alebo akumulatora na sietovu elektrinu. Radio
sa postupne aj tu udomacnovalo. Elektrina dopomohla Hroncanom aj
ku kinu. Nedelne popoludnia alebo vecery nam Eta-kino serialom
nemych a este ciernobielych filmov o Pat a Patachonovi vydatne
skratilo. Tato mestska vymozenost bola este na okoli neznama.
Zem sa ohlasila jarnou vonou. Gazda krocil na zemicku pravou nohou. Rukami rozhodil zrnka psenicne. Myslou mu presli slova pobozne. Koniky sibne, chyti liace. Branami zahrnu zrnko siate. Uroda, uroda bud hojna. Komorka, aby s muckou a chlebikom bola vzdy plna, ale ... Pockat nam treba na zatvu.
Automobilizmus v tych casoch v Hronci reprezentovali Opel pana notara Kopcaniho a " obojzivelna " Tatra masiara a udenara pana Sama Brozmana. Tato tatrovka bola zvlastna tym, ze osobne auto mohlo byt po malej uprave premenene na nakladne, dodavkove. To umoznovalo rozvazat klobasy po sirsom okoli. Ale celkom prvym autom, ktore budilo nasu pozornost a zvedavost, bola pragovka pana Petraniho, Hroncana, krcmara na podbrezovskej zeleznicnej stanici. Casto v Hronci navstevoval bratov a sestry, takze sme mohli auto dokladne poprerezat a vsetko preskumat. Aj toto auto mohlo byt v lete ako otvoreny kadilak s moznostou zastresenia v pripade dazda a v zime zatvoreny sedan. Obcas Hroncom presiel na aute aj bulharsky excar Ferdinand Coburg, ktory z Prednej Hory (Muran) navstevoval svoje byvale majetky. Mal velke auto primerane svojmu rangu. Tomu carskemu autu sa velmi podobalo auto pana centralneho riaditela podbrezovskych statnych zeleziarni, ktory prichadzal na inspekciu hroncianskej smaltovne (patrila vtedy do komplexu zeleziarni). Jeho podriadeni uradnici sa v tom case vozili na kococh tahanych krasnymi konmi. Pre nas deti aj tieto koce boli zaujimave tym, ze sme mohli pocas jazdy " ulepit " na zadnu napravu, kde nas kocis nevidel. Odviezli sme sa takto par metrov. Pospoliti obcania ako clenovia Pohronskeho druzstva v Podbrezovej mali prilezitost odviest sa na nakladnom aute do Podbrezovej na mesacny nakup - " fasung ". Auto po nich prislo aj doviezlo naspat zadarmo. Hromadna autobusova doprava vtedy este v Hronci neexistovala. Cesty este neboli asfaltove, v zime sneh neodhrnali a tak automobily odpocivali v garazoch. Casto sme mohli vidiet na ceste volske alebo konske zapravy vlecuce za sebou dlhe smrekove kmene na pilu v Stiavnicke z tych miest, kde nemala pristup uzkokolajna zeleznica.
Dobre nam sluzila zeleznica CSD. Niektorych z nas - najma v zime - vozila z Hronca do Podbrezovej a tych, ktori chodili do mestianky v Brezne , vozila tam po cely rok. Vlakove spojenie s Bystricou umoznovalo nam chodit do strednych skol, kedze nie kazdy si mohol dovolit ubytovat ziaka na private. Internaty este neexistovali. Toto ziacke cestovanie nebolo pohodlne i ked bolo vesele. Vacsina ludi cestovala v 3. triede s drevenymi lavicami a sliepnajucimi plynovymi lampami. Ale kto na to mal, mohol cestovat na calunenych laviciach v 2. alebo v 1. triede.
Pre Hroncanov a narodne hospodarstvo mala v tych casoch velky vyznam uzkokolajna Ciernohorska lesna zeleznica, ktora mala sidlo v Hronci, ale o ktorej som uz pisal , tak ako aj o pltnictve na Ciernom Hrone.
V tych casoch bola este v plienkach aj vnutrostatna civilna letecka doprava. Viac nas vzrusovali a vzbudzovali nasu pozornost dvojplosne vojenske lietadla. V jedno leto sa na breznianskych lukach (tam kde je teraz zeleznicna stanica) usadil vojensky letecky utvar s ñiekolkymi dvojplosnikmi. V nedelu, ked bol na letisku " otvoreny den " sme cez Cachov pesovali, aby sme sa mohli posadit do lietadla , obdivovat to mnozstvo vselijakych " hodiniek " pred sebou a vidiet zblizka aj otvoreny padak a mnoho inych zaujimavych veci.
Takze takto sa nas dotykal technicky pokrok pred viac ako patdesiatymi rokmi. O tom, co nam neuprosny cas odniesol, porozpravam neskorsie.
Koloman Weiss
Rok v Bravacove vo zvyklostiach a obycajoch
Tkanie platna
Aby nasukana priadza na fajfach dlho nestala len tak, gazdinky si nasli cas aj v jarnom obdobi, ked este nie je praca na poli a chystali sa na tkanie platna. Platno sa tkalo viackrat do roka , pretoze sa tkalo niekolko druhov. Platno jednoduche na postelne plachty, plachticky, muzske a zenske kosele. Platno s pasikmi na uteraky a utierky a platno ozdobne na oplecka, zastery, prikryvky na postele, prestieradla, odedze atd, ktore sa priamo na krosnach preberalo vretenom podla potrebneho poctu nitiek na vzor a potom sa preslo farebnym pamokom jednym clnkom, potom sa " zyvlo " s podnozmi a preslo sa obycajnou priadzou, znovu sa " zyvlo " a udrelo sa " bilom ". Toto sa opakovalo az kym sa nevytkal patricny vzor.
Kym sa zacalo vobec tkat, priadza sa musela najprv nasnovat na kolovrat (dva velke drevene ramy 2,5 x 2 m spojene v prostriedku zrdou, okolo ktorej sa mohli ramy lubovolne otacat). Na ramy sa zalozili asi dvojmetrove laty s jednym kolikom na jednom konci a s dvoma kolikmi na druhom konci. Ked uz bol kolovrat upevneny na hradu a klatik, v ktorom bola jamka, postavil sa ku kolovratu fajfiar s priadzou na fajfach a do dierkovanej lopatky sa navliekol patricny pocet niti, tieto sa na konci uviazali spolu. Potom sa rozpocitali na polovicu a prevesili sa na kolok hornej ciny, odkial sa pokracovalo az k druhemu koncu ciny, kde boli dva kolky, tak sa nitky prelozili a pokracovalo sa smerom po obvode kolovratu tolkokrat dookola, az kym sa nedoslo na spodnu cinu, kde sa nite znovu prelozili a dotiahli sa k poslednemu kolku, kde sa otocilo a vratilo sa spat a snovalo sa smerom k hornej cine. Toto sa opakuje tak dlho, pokial nie je nasnovane patricne mnozstvo niti. Nite sa prekladaju preto, aby sa mohli na krosnach zalozit ciepky. Taktiez sa nite pocitaju a spagatom sa prevazuju po sestdesiat. Ked je uz osnova hotova, s pomocou inych zien sa na konci uviaze a z kolovratu sa zbiera velkymi okami do retiazky. Koniec sa tiez uviaze. Na druhy den alebo este v ten den sa postavia do miestnosti krosna, jeden koniec osnovy sa prepcha na horny navoj cez " premu " sa popod bila a od zadneho navoja navija na horny navoj. Potom sa naberu nitky do nitelnic raz do prednej raz do zadnej alebo podla toho aky vzor sa ide tkat. Potom sa po dvoch nitkach naberie do brda, ktore je zalozene v bilach (cim sa ubija platno). Potom sa na premu zo spodneho navoja snurkami uviaze palicka, rozstrihnute konce osnovy sa uviazu na palicku, za nitelnicami sa prevlecu dve ciepky a moze sa zacat tkat. Ak je osnova z lanovej alebo konopnej priadze, navari sa z muky a vody mazidlo, ktorym sa osnova potiera, aby sa nechlpila. Pri tkani sa spievalo aj takto: Sluzila som u tkaca, ucil ma tkat platno, jedna nozka sa vystrie a druha sa skrci, osnova sa roztahuje a clnok sa strci. Pri tkani je potrebna aj obsluha na sukanie cievok na odoberanie cievok na odoberanie ciepkov a na mazanie.
Margita Vrbovska
Pri prilezitosti 85. vyrocia narodenia
Spomienka na Juraja Bosku
Uprostred zitia zlom nastava,
uvadne kvietok skoseny
i jeho slava ako trava,
daleko hoc cas jesenny.
Nezmoze nik cas a nepokori
ten vymerany na piade,
ani tym kridlom rannej zory
za morom unik nenajdes.
Nevadza mokra za kostolom
sklonena zvadla, nekvitne,
naslucha vecer spevu zvonov,
ked tichnu polia psenicne.
Na nedozite 85. narodeniny Juraja Bosku si 28. aprila l998 s laskou a uctou spomenuli verni prislusnici ev.a.v. cirkevneho zboru z Brezna, v ktorom vykonaval styridsatpat rokov kantorsku sluzbu, clenovia Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne, clenovia Slovenskej speleologickej spolocnosti, clenovia Slovenskeho zvazu protifasistickych bojovnikov a vsetci priatelia, ktori ho mali zo srdca radi.
Nech sa nam srdcia vdakou rozplamenia !
/ bld /
