|
|
Rok vo zvyklostiach o obycajoch v Bravacove |
Ked sa ovce po vyhnani na pasu po niekolkych dnoch zmiesali, t. j. zacali nocovat v kosiaroch blizko dediny, zacal sa obycajny valasky rok. V aprili sa vsetok syr odovzdaval do bryndziarne do Tisovca, aby bolo na trovy na platy valachov, bacu a honelnika a na rozne naradie a potreby do koliby (syridlo, sol, nadoby, atd). Ked sa ovce presunuli do letoviska, "redikali sa" do Kopcovej. V druhej polovici maja sa obycajne kona "liek oviec". Ovce, ktore podla valacha nemaju dostatocne mnozstvo mlieka, aby vyplnali celu dojku osobitne sa odluckaju. Majitelom tychto oviec sa urci temin, kedy sa ich ovce pred ocami bacu, valacha, soutisa podoja a vydojene mlieko sa vleje do odmerky. Podla toho, ako sa odmerka naplni, urci sa, ci bude ovca cela dojka alebo poldojka. Poldojky byvaju obycajne mladucke ovce, tzv. oklamky. Taktiez sa za poldojky povazuju ovce, ktore privedu jahnata na vek neskoro a su este doma s malymi jahniatkami u gazdov. Tieto sa potom pozbieraju po celej dedine a hromadne sa odvezu do spolocneho kosiara. Pre tieto sa uz liek nekona.
Po lieku byva pohostenie, navari sa dobry barani gulas, rozkroja sa ostiepky, syr a samozrejme nechyba ani nieco na zlepsenie nalady. Palene prinesie i s kusom slaniny alebo klobasy aj samotny soutis - gazda. Po dobrom lieceni byva hostina niekedy do neskorych vecernych hodin a nechyba ani harmonika alebo gajdy. Potom sa este dlho v dedine gazdovia debatuju o priebehu lieku, najcastejsie v miestnom pohostinstve. Ti gazdovia, ktori boli na lieku a maju male deti, odnesu domov pletence. Su to pochutky parene a tahane zo slaneho syra. Niekedy su to i kacicky alebo srdiecka. Po lieku sa uz zacina gazdom davat syr a to po 10 kg na dojku, jeden ostiepok, 10 l sladkej alebo kyslej zincice. Psiarky planej zincice, si mozu zobrat kolko chcu. Pouzivaju ju pre prasce alebo telce. Po syr sa chodi v nedelu alebo sobotu, ako sa dohodnu gazdovia. Valasi vtedy poriadne vyriadia kolibu, oholia sa, oblecu si ciste oblecenie. Kosele maju vysukane. Syr vazia na mincieri, kazdy sa presvedci, ci spravne odvazili. Niektori gazdovia si daju urobit i na celu dojku ostiepky, ktore zaleju do masti alebo oleja, aby mali pochutku aj v zime. Kazdy, kto pride pre syr, donesie syrove (nejalu palenku, rezen slaniny alebo ak ma gazda doma tak aj klobasu). Po odvazeni byva pouctenie, po ktorom ludia odidu domov peso, syr a zincica sa odvezie autom. Predtym sa syr vozil na voze, oblozenom cecinou, aby sa lagvice (nadoby na zincicu) neoskulili. Doma sa syr necha niekolko dni vykysnut a potom sa pomelie na bryndzu. Najlepsie je vraj majova.
Margita Vrbovska
Slova o Zelezniku |
Kopce, kopceky, doliny i strme vapencove skaliska od Murana po Revucu a Ratkovu spadaju do Revuckej vrchoviny. Dedinky a mestecka su pospajane asfaltovymi cestami. Putujucich, vezucich sa pasazierov autami, autobusmi, vlacikom pritahuju vrchy, akymi su Kohut (1409m), Korimovo (939m) a Zeleznik (814m). Prave o nom a jeho okoli su nasledovne slova.
Zeleznik - jeho strechovite rozlozenie pripomina spiaceho "slona" okolo jeho "noh" svalov rozlozene su dedinky: Turcok, Nandras, Rakos, Cervenany, Sirk. Vsetky maju jednu spolocnu crtu - banictvo. Vacsine obyvatelov dal pracu, obzivu, prave Zeleznik. Jeho vnutro bolo (a mozno este aj je) naplnene kvalitnou zeleznou rudou. Desiatky rokov sa v nom hrabali stovky banickych ruk. Tieto tazku rudu zo zeleznych "tanierov" nasypali do huntikov, aby taviace pece v Cervenanoch, i Tisovci...mali co rozpalovat. A rudy bolo. Hovori sa, ze osem - desat banikov stacilo jej narubat pocas zimy zasoby na cely rok. Najvynosnejsia bola stolna Pismer Stollen.
Jedna generacia odchadzala, druha nastupovala. S nimi sa sirili o Zelezniku rozne dohady, prihody, chyry o silnych muzoch, ktori mali moc nad tymto vrchom. Prevrtany je krizom - krazom, a tak sa k povestiam priclenovali skutocne zivotne pribehy. Udiali sa bud pod zemou, alebo na svahoch spiaceho "slona".
Zasluhu na uchovani povesti ma predovsetkym ich zberatel, upravovatel, Pavol Dobsinsky. Sam pouzival i pseudonym Zeleznicky. Jeho rodicia posobili dlhe roky v Sirku. Ked mal moznost, vzdy ich navstivil. Rodina je rodina. Aj na jar, v aprili 1850, sa tomu tak stalo. Prepustili ho pre chorobu z vojenciny, nuz prisiel do Sirka. Uz vtedy, nosil v hlave myslienku, kolujuce povesti o Gemeri, vydat i tlacou. Myslienka sa ujala, a tak za spoluprace s dalsimi spisovatelmi, ludovymi rozpravacmi, dostavaju sa rozpravky, povesti medzi citatelov.
Napriklad povest Zeleznik ziskal Dobsinsky od Michala Laciaka spod Zeleznika. Pamodaj stastia, lavicka spisal Ludovit Reuss z Velkej Revucej, Zakliatu zabu podala zas Juliana Korenova , rodena Poprocka z Ratkovej... Julius Farkas, rodak z Ratkovskeho Bystreho, pripravil pre rozhlas rozpravku Zeleznik (v prvom pripade rozpravka Zeleznik je bez makcena).
Aj Popelvar (z rovnomennej rozpravky) ma co robit s mocnym Zeleznym Mnichom, ktory byval na zamku Mnichovo. Stal na kuracej nohe.
Zeleza, pripraveneho i zo zeleznej rudy Zeleznika, je v rozpravkach, v ludskom diani dost, az vela, ale...
Aj zelezo sa zoderie, ba ani clovek nie je zo zeleza. Ludia, najma chlapi, ktori okolo neho robili, v rokoch zivotnych nan nie najlepsie spominali. Zdravotne problemy sa dostavili. Zeleznik. Nie je nan vyznaceny turisticky chodnik, ale lesne cesty to obviazali zo vsetkych stran. Nie zelezo, ale drevo bukove, hrabove po nich zvazaju.
Tam, pri kote 814, pri zvyskoch schatralej drevenej rozhladne - pyramidy - ma "milo" prekvapila rodinka diviakov. Statny kanec, otec rodiny, sa na mna tak zahladel, ze mi v hrdle uviazol i zahryz z klobasy. Rozisli sme sa s kompromisom. Rodinka ciernych sa pobrala smerom na Rakos. Ja, krokmi metrovymi, kracam do Sirka. Obcas som sa ale obzrel, ci mi je nie "pan" rodiny v patach.
Sirk. Banicka obec. Jej vznik sa kladie do polovice 14. storocia. V jej strede si zasluhuje pozornost byvaly husitsky kostolik. Na jeho "vezi", pri prute hromozvodu, notil si cierny drozd. Menil akordy, natahoval hrdielko asi od radosti, ze sa postaral o potomstvo.
Vtaci koncert. Pocut ho len v miestach, kde je dost zelenych porastov. V okoli Zeleznika je tomu tak. Vsetko zarasta mladymi hrabmi, jelsinou, polnymi sipmi. lenze...
Dar nasich predkov je v poznavani rodneho kraja, v rozpravkach, v povestiach, vo vtacom speve v piesnach ludu. Jedna spod Zeleznika znie:
- "Ani sa ma nepytaj, nepytaj, materi sa opytaj, opytaj, ked ti mamka dovoli, dovoli, urobime ti po voli."
Hla urobili sme krocik k tomu, aby sme pomocou slov spoznali jeden vrch z Revuckej vrchoviny.
S. Giertli
Cizmy zo psej koze |
Nas stary otec Jan Hric, ked este horaroval Pred Ciernym potokom pri Klenovci, choval velmi mileho, pritulneho, poslusneho a ci uz na strazenie domu alebo na polovacku schopneho psika, ktoreho volali Burko Bureso. Rad spaval na schodoch pred vchodom do horarne, ale neodmietol v kuchyni pod stolom si polezat. Pohyb v okoli hned zbadal a hlasil ho brechanim. Okrem rodiny a susedov do svojho rajonu nepripustil nikoho. Ked si gazda na plece vzal pusku, mal velku radost, krutil chvostikom, mrncal, ale spokojne cakal, ci stary otec pojde k rubarom, alebo za inymi povinnostami, alebo nakoniec i na polovacku.
Pri obchadzke pana neopustil, nevzdialil sa od neho, sam si nedovolil vyrusovat zver. Ked bola polovacka podla usmernenia honcov, cuchal stopy zveriny a ked ju nasiel, zacal ju durit na polovnikov, pri tom zverinu velmi neprehanal, ale snazil sa ju zaskocit a hnat na pusky. Velmi rad mal gazdinu, pretoze mu davala dobre zradlo, ale najvacsiu radost prejavoval, ked sa mu gazda venoval, pohladkal ho a pohral sa s nim. Stary otec si pre tieto vynimocne vlastnosti Burka velmi oblubil, snazil sa jeho zamerom vyhoviet a vytvorit mu co najlepsie podmienky.
Ako sa roky minali, Burko zostarol, nechutilo mu
zrat, zoslabol, ohluchol, oslepol a nakoniec zaliezol do budy a
tam odisiel z tohoto sveta. Cela rodina za Burkom velmi zialila.
Stary otec, aby mal po Burkovi pamiatku, dal z neho odrat kozu,
vyrobit z nej remen a nakoniec z remena si dal usit cizmy.
Klenovsky cizmar usil paradnu obuv, s ktorou sa gazda aj chvalil,
lebo to bol pekny vyrobok.
Ked raz prisiel na klenovske namestie a s ostatnymi chlapmi debatoval, pribehli tam psi a so zdvihnutymi nozkami zacali kropit krasne cizmy. Samozrejme, ze sa to nezaobislo bez velkeho smiechu. Psi vonu psiny zacitili, a preto sa snazili svoju pribuznost ku psej kozi a cizmam takto oznackovat. Stary otec prezil hanbu a ked prisiel domov, cizmy vyzul a povesil na hradu. Potom ich nikdy neobul a cizmy z Burka ako pamiatka boli len na ukazku.
Rudolf Valent
