Kratke stretnutie
Marko Velecky lezal na boku, hlavu mal podopretu lavou dlanou a
so zaujmom sledoval nepokojny spanok dievciny, rozmyslajuc, ci by ju nemal radsej zobudit.
Mala oblecene tenke nohavice horcicovej farby, bielu bluzku bez rukavov, ktora odhalovala
opalene paze. Huste hnede vlasy jej striedavo zakryvali a odkryvali hnedu tvaricku podla
toho, ako sa prehadzovala, somrala a vzdychala zo spanku. Zrazu sa prudko hodila na chrbat
a roztiahla ruky, cim sa jej podarilo udriet Marka priamo do nosa. Nevedel ci ma zaujukat
nahlas alebo potichu.
Dievcina otvorila oci. Znehybnela a rukou smatrala po Markovej
tvari, pomaly sklzla na jeho zarastenu hrud a az potom otocila hlavu smerom k nemu. Chvilu
si mlcky hladeli do oci. Paneboze to su oci, pomyslel si Marko. Dokelu, ten ma oci,
pomyslela si ona.
"Dobre rano," usmial sa.
"Dobre rano. Pomylili ste sa vy alebo ja?" sondovala.
"Asi vy, lebo ja som tu bol prvy. Vosli ste okolo polnoci
neistym krokom, bachli sa na postel a bolo po vas. Snazil som sa prebrat vas -
darmo."
"Viete, ja skoro vobec nepijem," zacala rychlo vysvetlovat
a traslavymi rukami si napravala oblecenie a vlasy. "Vcera sme trochu oslavovali a
tak..."
Zmlkla. Jednou rukou sa chytila za zaludok, druhu pritlacila na usta
a trielila do kupelne. Ozvali sa tlmene zvuky davenia. Marko vstal, povystieral svoju
stodevatdesiatpat centimetrovu atleticku postavu a otvoril okno s vyhladom na nevelke
jazero. Je pol siedmej. Zaregistroval par ranostajov, vracajucich sa z kupania. Rano je
voda v jazere prijemne chladna, neprekazaju clnkari, vodni bicyklisti a ostatni
dovolenkari. Marko to vie z vlastnej skusenosti. Hodil na seba biele bermudy, zlte tricko
a zaklopal na dvere kupelne. Ked sa nic neozyvalo, vosiel. Dievcina sedela pri zachodovej
mise s kolenami pod bradou, oci mala zatvorene a po licach jej stekali slzy.
"Tak pod, malicka," sklonil sa k nej.
"Nechajte ma tu, je mi zle," drkotala zubami.
Co ako mu bolo luto, musel to spravit. Zobral dievcinu na ruky,
posadil ju do vane a kym sa spamatala, pustil na nu prud studenej vody. Chcela vyskocit,
no Marko ju silno pridrzal. Krutila sa a prskala na vsetky strany. Podarilo sa jej dokonca
aj jeho ospliechat. Konecne ostala pokojne sediet a uprela krasne oci prosebne na Marka.
"V poriadku," zastavil vodu. Pomohol jej z vane a ukazal na vesiak. "Tam je
zupan, prezlecte sa."
Napriek vsetkemu bola povabna. Stala v prostriedku izby bleda,
trasuca sa od zimy a v rozpakoch hladela na pestry koberec. Marko priniesol pohar vody,
vhodil tam sumivu tabletku, zobral jej z ruk mokre oblecenie.
"Vypite to."
Bez slova pocuvla. Ked mu vsak vracala prazdny pohar, zatmelo sa jej
pred ocami a bola by spadla, nebyt jeho duchapritomnosti. Rychlo ju polozil na postel,
pozakryval az po bradu a prikazal spat.
Markovi neslo do hlavy, ako sa mohlo take pekne dievca tak
skaredo opit. Niezeby bol asistent, ale od istej doby si uzkostlivo strazil tu tenucku
hranicu medzi vypit si - opit sa. Pri odchode z jedalne, kde sa bol naranajkovat, ho
vyrusil z myslienok zvuk hromu. Naozaj. Este pred chvilou ciste nebo bolo hrozivo
zatiahnute a uz padali prve kvapky. Je sice dobre, ze po mesiaci konecne prsi, no preco
prave vtedy, ked on travi stvrty den dovolenky.
V hale stretol par ludi zo skupinky, s ktorou vecer videl nedobrovolnu noclaznicku. Mali
namierene do hotelovej restauracie. Uz teraz - alebo este teraz? -
srsali dobrou naladou a boli dost hlucni. Marko kupil nove krizovky, usadil sa do boxu a
objednal si kavu. Asi po hodine a pol usudil, ze dievca sa uz mohlo vyspat. Napokon
doliecit sa moze aj vo svojej izbe.
Spala tak, ako ju nechal. Schulena do klbka, zakryta po bradu sa nepohla snad ani o
milimeter. Spala tichucko ako babatko, iba nepatrny pohyb ramien naznacoval, ze dycha.
Marko dostal chut vziat ju do narucia a kolisat. Zhlboka si vzdychla, pekne krojene pery
sa v spanku usmiali a mlady muz mal co robit, aby sa ovladol a nevybozkaval ich. Mozno
neskor na to bude prilezitost.
Velka rucicka s malou sa stretli na dvanastke. No prosim, poludnie! Ona si kludne
stale spinka. Musi predsa nieco zjest. Vahavo si klukol k posteli chcel sa jej dotknut.
Vtom sa prehodila na druhu stranu. Jednoducho sa mu otocila chrbtom, akoze daj mi pokoj.
Dobre, malicka, pockam este pol hodiny, ale potom vstanes. Pretoze sa vonku ochladilo,
zlozil svoje dlhe telo na stolicku v krytom balkone s krizovkami v rukach.
O pat minut pol jednej vosiel do izby. Dievcina sedela na kraji postele. Uz
suche vlasy jej strapate padali na plecia. Marko si sadol vedla nej.
"Tak ako, malicka?"
"Nijako."
"Je vam lepsie?"
"Mhm. lenze..." pozrela na neho z boku.
"Lenze co?"
"Je mi trapne, hanbim sa," vyhrkla a ocervenela. Dopekla
ale je rozkosna!
"To je dobre," zasmial sa. "Horsie by bolo, keby ste
hanby nemali. Skuste vstat a poprechadzat sa."
"Preco?"
Chcem vediet, ci ste schopna udrzat sa na nohach. Je cas
obeda."
Pohlad jej zabludil k oknu a vyplestila zelene oci, ktore behali od
okna k Markovi a spat.
"Co sa deje malicka?" opytal sa. "Chcete sa obliect?
Dajte mi kluc od vasej izby, nieco vam donesiem, lebo..."
"Pockajte," zastavila ho. "Ja nie som na tretom
poschodi?"
"Nie, ste pod strechou na piatom."
"Ale.. to je predsa..." koktala. "To su
predsa..."
"Sukromne chodby," pomohol jej s usmevom.
"Ako som sa sem dostala?" krutila nechapavo hlavou.
"Viem, ze toto poschodie sa zamyka. Preco ste neboli zamknuty?"
"Nebolo casu," pokrcil plecami. "Date mi ten
kluc?"
Neobedovali spolu. Akonahle sa dievcina prezliekla, pekne sa Markovi
podakovala a zmizla mu z dohladu.
Popoludni prestalo prsat. Trocha sa ochladilo, od jazera prichadzal
vlhky vanok, ktory hojdal clnky, priviazane pri kraji. Hotelovi hostia travili volny cas
roznym sposobom. Skupinka piatich nadsencov pre turistiku sa rozhodla navstivit
rozohladnu, vzdialenu asi styri kilometre od hotela. Medzi nich sa zamiesal aj Marko
Velecky. Po prichode na miesto sa mraky potrhali, vykuklo vesele slniecko a vsetci sa
zhodli na tom, ze aspon nieco uvidia a neslapali zbytocne do strmeho kopca. Bolo az
neuveritelne, ako rychlo sa obloha vycistila. Vyhlad im poskytol jedinecny zazitok.
(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia
Prazcove letisko
Pripomenme si teraz jednu z malo znamych kapitol nasho mesta Bezna a jeho
blizkeho okolia. Po vyhlaseni Slovenskeho narodneho povstania 29. augusta 1944 a po
pristati 1. cs. samostatneho leteckeho pluku 17. septembra 1944 na Zolnej, nedaleko
Zvolena, sa hladala nudzova letiskova plocha v pripade evakuacie. Z mnozstva ploch v
blizkosti povstaleckeho uzemia, ale aj v nom sa najviac pozdavala velka luka pri Brezne,
na Rohoznej (cestou na Tisovec po lavej strane), ktora bola znama v miestnych podmienkach
ako Krticna.
Ihned po pristati uvedeneho pluku sa zacali pripravne prace za
ucelom postavenia nudzovej letiskovej plochy na Krticnej. Tato plocha nevyzadovala totiz
ziadne zemne prace, ako pri inych vybratych plochach. Niekedy sa tato plocha volala aj
zalozne povstalecke letisko, co vsak nie je az taky presny nazov...
Po pristati na nudzovej ploche pri Brezne 6.
oktobra 1944.
Velenie Povstania rozhodlo, ze do blizkosti Krticnej sa po trati
smerom z Brezna do Pohronskej Polhory a Tisovca dopravia po zeleznici podvaly (inym slovom
aj prazce - odtial ten nazov letiska) z vtedajsieho vyrobcu, ktorym bola firma Sublima vo
Vlkanovej, okres Banska Bystrica. Doprava sa uskutocnila v dnoch 21. az 23. septembra 1944
nakladnymi vlakmi na styrikrat, pretoze tunajsia zeleznicna trat z Brezna cez Zadne Halny
a do Rohoznej (Krticnej) ma znacne stupanie a vlaky mohli mat len pat az sedem nakladnych
vagonov. Prazcov bolo okolo 70 tisic (!) a po odstaveni v blizkosti Krticnej boli z
vagonov dopravovane konskymi a volskymi povozmi (nie nakladnymi autami) na nedaleku luku
za pomoci miestnych obyvatelov Brezna, jeho blizkeho okolia ako aj partizanov a vojakov z
breznianskej vojenskej posadky.
Po dopraveni prazcov na Krticnu sa zacalo ihned so stavbou
VPD-vzletovou a pristavacou drahou. Podvaly sa kladli sikmo k sebe, napr. ako parkety v
byte. Na tieto prazce sa potom davali pat cm hrube a sest m dlhe drevene forsty (fosne),
ktore sa pribijali kramlami na podvaly. Rozmery drahy mali mat styridsat m sirku a patsto
az sesto m dlzku. Bohuzial VPD sa nedokoncila a dosiahla rozmery asi len 40x50 az 200 m.
Bola vsak dokoncena stojanka pe lietadla s rozmermi 80x20 m. V blizkosti VPD bolo
postavenych sest az osem zemnych krytov pe Lavockin La-5FN a zakryte stromami a haluzami.
V cae stavby tohto "dreveneho" letiska, pristala 6.
oktobra 1944 cast pluku zo Zolnej. Stalo sa to okolo 16-tej hodiny. Dovedna islo o sest
lietadiel typu Lavockin La-5FN (za SNP ich ludia volali aj "Rata"). Letci
prespali v terajsom hoteli Dumbier a 7. oktobra 1944 okolo desiatej hodiny odstartovali z
Krticinej smerom na Zolnu. Pri starte sa udiala mala tragicka nehoda. Jedna La-5FN s
pilotom Janom Skopalom zatocila prudko dolava a havarovala asi sto metrov od pomnika nad
Krticnou. Pilotovi sa nic nestalo, dostal len velky sok, a odviezli ho do zvolenskej
vojenskej nemocnice a do konca SNP si uz nezalietal. Bol odvezeny do Ruska.
Na tomto letisku pristalo v noci z dvadsiateho siesteho na
dvadsiateho siedmeho septembra 1944 aj sovietske lietadlo Lisunov Li-2, ktore stratilo
kurz na Tri Duby s velitelom 2. cs. paradesantnej brigady. Podvozkom zarylo do zeme a
miestni obyvatelia ho museli este v noci vytahovat, lebo nad ranom okolo stvrtej alebo
piatej znovu odstartovalo spat na Ukrajinu. Krticna sa pouzivala hlavne na vysadky
vojenskeho a zdravotnickeho materialu zhadzovaneho zo sovietskych lietadiel.
V blizkosti prazcoveho letiska sa udiala aj havaria sovietskeho
"furmana". Po potlaceni SNP bola VPD zapalena, lebo sa blizil front od Tisovca a
boli obavy pred Nemcami, aby ju nevyuzili a horela viac ako sest tyzdnov...
Zaverom treba snad dodat, ze v historii celej II. svetovej vojny
nenajdeme sebamensiu zmienku o takomto drevenom letisku, a preto je akousi raritou...
Jan Tomcik
|