Kratke stretnutie

Marko Velecky lezal na boku, hlavu mal podopretu lavou dlanou a so zaujmom sledoval nepokojny spanok dievciny, rozmyslajuc, ci by ju nemal radsej zobudit. Mala oblecene tenke nohavice horcicovej farby, bielu bluzku bez rukavov, ktora odhalovala opalene paze. Huste hnede vlasy jej striedavo zakryvali a odkryvali hnedu tvaricku podla toho, ako sa prehadzovala, somrala a vzdychala zo spanku. Zrazu sa prudko hodila na chrbat a roztiahla ruky, cim sa jej podarilo udriet Marka priamo do nosa. Nevedel ci ma zaujukat nahlas alebo potichu.

Dievcina otvorila oci. Znehybnela a rukou smatrala po Markovej tvari, pomaly sklzla na jeho zarastenu hrud a az potom otocila hlavu smerom k nemu. Chvilu si mlcky hladeli do oci. Paneboze to su oci, pomyslel si Marko. Dokelu, ten ma oci, pomyslela si ona.
"Dobre rano," usmial sa.
"Dobre rano. Pomylili ste sa vy alebo ja?" sondovala.
"Asi vy, lebo ja som tu bol prvy. Vosli ste okolo polnoci neistym krokom, bachli sa na postel a bolo po vas. Snazil som sa prebrat vas - darmo."
"Viete, ja skoro vobec nepijem," zacala rychlo vysvetlovat a traslavymi rukami si napravala oblecenie a vlasy. "Vcera sme trochu oslavovali a tak..."
Zmlkla. Jednou rukou sa chytila za zaludok, druhu pritlacila na usta a trielila do kupelne. Ozvali sa tlmene zvuky davenia. Marko vstal, povystieral svoju stodevatdesiatpat centimetrovu atleticku postavu a otvoril okno s vyhladom na nevelke jazero. Je pol siedmej. Zaregistroval par ranostajov, vracajucich sa z kupania. Rano je voda v jazere prijemne chladna, neprekazaju clnkari, vodni bicyklisti a ostatni dovolenkari. Marko to vie z vlastnej skusenosti. Hodil na seba biele bermudy, zlte tricko a zaklopal na dvere kupelne. Ked sa nic neozyvalo, vosiel. Dievcina sedela pri zachodovej mise s kolenami pod bradou, oci mala zatvorene a po licach jej stekali slzy.
"Tak pod, malicka," sklonil sa k nej.
"Nechajte ma tu, je mi zle," drkotala zubami.
Co ako mu bolo luto, musel to spravit. Zobral dievcinu na ruky, posadil ju do vane a kym sa spamatala, pustil na nu prud studenej vody. Chcela vyskocit, no Marko ju silno pridrzal. Krutila sa a prskala na vsetky strany. Podarilo sa jej dokonca aj jeho ospliechat. Konecne ostala pokojne sediet a uprela krasne oci prosebne na Marka.
"V poriadku," zastavil vodu. Pomohol jej z vane a ukazal na vesiak. "Tam je zupan, prezlecte sa."
Napriek vsetkemu bola povabna. Stala v prostriedku izby bleda, trasuca sa od zimy a v rozpakoch hladela na pestry koberec. Marko priniesol pohar vody, vhodil tam sumivu tabletku, zobral jej z ruk mokre oblecenie.
"Vypite to."
Bez slova pocuvla. Ked mu vsak vracala prazdny pohar, zatmelo sa jej pred ocami a bola by spadla, nebyt jeho duchapritomnosti. Rychlo ju polozil na postel, pozakryval az po bradu a prikazal spat.

  Markovi neslo do hlavy, ako sa mohlo take pekne dievca tak skaredo opit. Niezeby bol asistent, ale od istej doby si uzkostlivo strazil tu tenucku hranicu medzi vypit si - opit sa. Pri odchode z jedalne, kde sa bol naranajkovat, ho vyrusil z myslienok zvuk hromu. Naozaj. Este pred chvilou ciste nebo bolo hrozivo zatiahnute a uz padali prve kvapky. Je sice dobre, ze po mesiaci konecne prsi, no preco prave vtedy, ked on travi stvrty den dovolenky.
V hale stretol par ludi zo skupinky, s ktorou vecer videl nedobrovolnu noclaznicku. Mali namierene do hotelovej restauracie.    Uz teraz - alebo este teraz? - srsali dobrou naladou a boli dost hlucni. Marko kupil nove krizovky, usadil sa do boxu a objednal si kavu. Asi po hodine a pol usudil, ze dievca sa uz mohlo vyspat. Napokon doliecit sa moze aj vo svojej izbe.
  Spala tak, ako ju nechal. Schulena do klbka, zakryta po bradu sa nepohla snad ani o milimeter. Spala tichucko ako babatko, iba nepatrny pohyb ramien naznacoval, ze dycha. Marko dostal chut vziat ju do narucia a kolisat. Zhlboka si vzdychla, pekne krojene pery sa v spanku usmiali a mlady muz mal co robit, aby sa ovladol a nevybozkaval ich. Mozno neskor na to bude prilezitost.
  Velka rucicka s malou sa stretli na dvanastke. No prosim, poludnie! Ona si kludne stale spinka. Musi predsa nieco zjest. Vahavo si klukol k posteli chcel sa jej dotknut. Vtom sa prehodila na druhu stranu. Jednoducho sa mu otocila chrbtom, akoze daj mi pokoj. Dobre, malicka, pockam este pol hodiny, ale potom vstanes. Pretoze sa vonku ochladilo, zlozil svoje dlhe telo na stolicku v krytom balkone s krizovkami v rukach.
   O pat minut pol jednej vosiel do izby. Dievcina sedela na kraji postele. Uz suche vlasy jej strapate padali na plecia. Marko si sadol vedla nej.
"Tak ako, malicka?"
"Nijako."
"Je vam lepsie?"
"Mhm. lenze..." pozrela na neho z boku.
"Lenze co?"
"Je mi trapne, hanbim sa," vyhrkla a ocervenela. Dopekla ale je rozkosna!
"To je dobre," zasmial sa. "Horsie by bolo, keby ste hanby nemali. Skuste vstat a poprechadzat sa."
"Preco?"
Chcem vediet, ci ste schopna udrzat sa na nohach. Je cas obeda."
Pohlad jej zabludil k oknu a vyplestila zelene oci, ktore behali od okna k Markovi a spat.
"Co sa deje malicka?" opytal sa. "Chcete sa obliect? Dajte mi kluc od vasej izby, nieco vam donesiem, lebo..."
"Pockajte," zastavila ho. "Ja nie som na tretom poschodi?"
"Nie, ste pod strechou na piatom."
"Ale.. to je predsa..." koktala. "To su predsa..."
"Sukromne chodby," pomohol jej s usmevom.
"Ako som sa sem dostala?" krutila nechapavo hlavou. "Viem, ze toto poschodie sa zamyka. Preco ste neboli zamknuty?"
"Nebolo casu," pokrcil plecami. "Date mi ten kluc?"
Neobedovali spolu. Akonahle sa dievcina prezliekla, pekne sa Markovi podakovala a zmizla mu z dohladu.
Popoludni prestalo prsat. Trocha sa ochladilo, od jazera prichadzal vlhky vanok, ktory hojdal clnky, priviazane pri kraji. Hotelovi hostia travili volny cas roznym sposobom. Skupinka piatich nadsencov pre turistiku sa rozhodla navstivit rozohladnu, vzdialenu asi styri kilometre od hotela. Medzi nich sa zamiesal aj Marko Velecky. Po prichode na miesto sa mraky potrhali, vykuklo vesele slniecko a vsetci sa zhodli na tom, ze aspon nieco uvidia a neslapali zbytocne do strmeho kopca. Bolo az neuveritelne, ako rychlo sa obloha vycistila. Vyhlad im poskytol jedinecny zazitok.

(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia

Prazcove letisko

Pripomenme si teraz jednu z malo znamych kapitol nasho mesta Bezna a jeho blizkeho okolia. Po vyhlaseni Slovenskeho narodneho povstania 29. augusta 1944 a po pristati 1. cs. samostatneho leteckeho pluku 17. septembra 1944 na Zolnej, nedaleko Zvolena, sa hladala nudzova letiskova plocha v pripade evakuacie. Z mnozstva ploch v blizkosti povstaleckeho uzemia, ale aj v nom sa najviac pozdavala velka luka pri Brezne, na Rohoznej (cestou na Tisovec po lavej strane), ktora bola znama v miestnych podmienkach ako Krticna.

Ihned po pristati uvedeneho pluku sa zacali pripravne prace za ucelom postavenia nudzovej letiskovej plochy na Krticnej. Tato plocha nevyzadovala totiz ziadne zemne prace, ako pri inych vybratych plochach. Niekedy sa tato plocha volala aj zalozne povstalecke letisko, co vsak nie je az taky presny nazov...

Po pristati na nudzovej ploche pri Brezne 6. oktobra 1944.

Velenie Povstania rozhodlo, ze do blizkosti Krticnej sa po trati smerom z Brezna do Pohronskej Polhory a Tisovca dopravia po zeleznici podvaly (inym slovom aj prazce - odtial ten nazov letiska) z vtedajsieho vyrobcu, ktorym bola firma Sublima vo Vlkanovej, okres Banska Bystrica. Doprava sa uskutocnila v dnoch 21. az 23. septembra 1944 nakladnymi vlakmi na styrikrat, pretoze tunajsia zeleznicna trat z Brezna cez Zadne Halny a do Rohoznej (Krticnej) ma znacne stupanie a vlaky mohli mat len pat az sedem nakladnych vagonov. Prazcov bolo okolo 70 tisic (!) a po odstaveni v blizkosti Krticnej boli z vagonov dopravovane konskymi a volskymi povozmi (nie nakladnymi autami) na nedaleku luku za pomoci miestnych obyvatelov Brezna, jeho blizkeho okolia ako aj partizanov a vojakov z breznianskej vojenskej posadky.

Po dopraveni prazcov na Krticnu sa zacalo ihned so stavbou VPD-vzletovou a pristavacou drahou. Podvaly sa kladli sikmo k sebe, napr. ako parkety v byte. Na tieto prazce sa potom davali pat cm hrube a sest m dlhe drevene forsty (fosne), ktore sa pribijali kramlami na podvaly. Rozmery drahy mali mat styridsat m sirku a patsto az sesto m dlzku. Bohuzial VPD sa nedokoncila a dosiahla rozmery asi len 40x50 az 200 m. Bola vsak dokoncena stojanka pe lietadla s rozmermi 80x20 m. V blizkosti VPD bolo postavenych sest az osem zemnych krytov pe Lavockin La-5FN a zakryte stromami a haluzami.

V cae stavby tohto "dreveneho" letiska, pristala 6. oktobra 1944 cast pluku zo Zolnej. Stalo sa to okolo 16-tej hodiny. Dovedna islo o sest lietadiel typu Lavockin La-5FN (za SNP ich ludia volali aj "Rata"). Letci prespali v terajsom hoteli Dumbier a 7. oktobra 1944 okolo desiatej hodiny odstartovali z Krticinej smerom na Zolnu. Pri starte sa udiala mala tragicka nehoda. Jedna La-5FN s pilotom Janom Skopalom zatocila prudko dolava a havarovala asi sto metrov od pomnika nad Krticnou. Pilotovi sa nic nestalo, dostal len velky sok, a odviezli ho do zvolenskej vojenskej nemocnice a do konca SNP si uz nezalietal. Bol odvezeny do Ruska.

Na tomto letisku pristalo v noci z dvadsiateho siesteho na dvadsiateho siedmeho septembra 1944 aj sovietske lietadlo Lisunov Li-2, ktore stratilo kurz na Tri Duby s velitelom 2. cs. paradesantnej brigady. Podvozkom zarylo do zeme a miestni obyvatelia ho museli este v noci vytahovat, lebo nad ranom okolo stvrtej alebo piatej znovu odstartovalo spat na Ukrajinu. Krticna sa pouzivala hlavne na vysadky vojenskeho a zdravotnickeho materialu zhadzovaneho zo sovietskych lietadiel.

V blizkosti prazcoveho letiska sa udiala aj havaria sovietskeho "furmana". Po potlaceni SNP bola VPD zapalena, lebo sa blizil front od Tisovca a boli obavy pred Nemcami, aby ju nevyuzili a horela viac ako sest tyzdnov...

Zaverom treba snad dodat, ze v historii celej II. svetovej vojny nenajdeme sebamensiu zmienku o takomto drevenom letisku, a preto je akousi raritou...

Jan Tomcik