Eduard Trnik, obchodny zastupca, Brezno:

- Myslim si, ze je to z toho dovodu, ze je to frekventovana cast mesta, je tu autobusova zastavka, obchod, nachadza sa tu vela ludi, ale je to najma kvoli tomu, ze auta jazdia rychlo. Prosto, myslim si, ze by tu bolo na mieste obmedzenie rychlosti, aspon na tych 40 kilometrov za hodinu, pretoze je tu sestdesiatka, ale podla mna tu jazdia rychlejsie.

Lubomir Oravkin, robotnik, Helpa:

- Podla mna su na vine vodici. Situaciu na tomto useku nepoznam, ale na Horehroni je vela aut bez statnych poznavacich znaciek, alebo maju ine. Riesenie? Skor zakrok policie.

Manzelia Viera a Zdeno Tokarovci, Brezno:

Zdeno: - Podla mna auta jazdia velmi rychlo. Bolo by tu treba obmedzit rychlost, je tu sestdesiatka, tak treba dat na styridsat.

Viera: - Bolo tu uz velmi vela nehod, auta zrazili male deti, starych ludi. Aj nasu susedu tu zrazilo auto, mala stastie, ze sa jej nic nestalo. Zislo by sa obmedzit rychlost a nebolo by zle dat sem semafory, to by bolo podla mna najvyhodnejsie.

Stefan Cellar, majster, Brezno:

- Na krizovatke aj na priechode byva vela nehod. Minuly tyzden tu zahynula jedna pani, ale sofer bol udajne nevinny. Jednak je to tym, ze je tu prehustena premavka. Brezno by v prvom rade potrebovalo odklonit hlavnu tepnu poza mesto, aby nesla prave touto ulicou. Jednak tu prechadzaju ludia na autobusy do zamestnania, su tu autobusove zastavky. Pri takejto velkej premavke, aka je tu, je podla mojho nazoru statisticky nutne, ze tu musi dochadzat k tolkym dopravnym nehodam. Myslim si, ze ked je takyto velky dopravny ruch, priechod pre chodcov by mal byt rieseny inym sposobom, bud popod zem alebo nadjazdom, ale nie takymto sposobom. No, ovsem, zrejme niet penazi.

Jozefina Pokorna, dochodkyna, Brezno:

- Auta tu jazdia velmi rycho. Bolo by dobre dat sem nejaku znacku obmedzenia rychlosti

"Gaudeamus igitur" po styridsiatich rokoch

"... A bral si do tanca priatelky - kolegyne,
po rokoch prezitych mali uz tvary ine
a ine tvare snad, na ktore pisal cas
svoj epos tajomny, sen majov, krehky mraz.

Nejedno zatmenie im zaciernilo blankyt
a nielen vyborne im daval zivot znamky
a mozno nejedna prapadla na skuske,
sepkajuc sklamanie len mokrej poduske..."

   Mali sme krasnych sedemnast, ked sme pred styridsiatimi rokmi prezivali radostne i krusne chvile pri zelenych stoloch oproti maturitnej komisii. Niekomu otazky sadli, inemu nie... A potom po bankete sme sa z rodneho kraja rozisli na vsetky strany - studovat, zalozit si rodiny, pracovat.
   A tak posledny oktobrovy podvecer sme sa schadzali od hrobov nasich blizkych k radostnejsiemu stretnutiu. Skoda, ze mojich spoluziakov, ktori ziju daleko od rodneho kraja, nevitali blciace jesenne strane popri rodnych dedinach, ake boli pred par tyzdnami. Stretli sme sa uz po siedmy raz. Nase dve triedy rocnika 1941 sa stretavame od zaciatku spolu a uz ani nevnimame, kto chodil do "acky" a kto do "becky". Niektori sa stretnuti nezucastnuju vobec, niektori sa obmienaju, ale vacsina chodi pravidelne. Teraz sme sa stretli vacsinou uz "dievcata" - dochodkyne alebo pracujuce dochodkyne, ktore odviedli kus poctivej prace ako lekarky, ucitelky, uradnicky a v roznych inych profesiach. Z Prahy prisla nasa Bozka Popperova, jazykova expertka, z Ostravy Samo Durcik. Najdalej - v Kanade je Ivan Nagy, ktory tentoraz nemohol prist, ale poslal list aj telefonoval pocas stretavky. Pozdravny list nam poslala aj Hanka Faskova z Nemecka.

Nase skusky sa maturitou neskoncili. Prebiehaju cely zivot, vzdy a vsade a su ovela prisnejsie alebo ovela radostnejsie ako tie maturitne. Vsetci sme ich prezivali aj prezivame - bolestne i krasne, chudobne i bohate. A zial, pre niektorych sa uz skoncila aj posledna skuska zivota a ani uz nikdy nebudu medzi nami. S uctou a pietou sme na vecnu spomienku zapalili sviecku nasmu milovanemu triednemu profesorovi H. Schönweitzovi a Ivanovi Gallovi a spoluziakom Jankovi Rostarovi a katolickemu knazovi na Orave Ferovi Zibrinovi.
A tak sme si spominali a spominali... na krasne chvile prezite v laviciach, na darebactva a na prve lasky, na vylety a brigady. Pozalovali sme sa, pozdoverovali aj so smutnymi, ba i tragickymi osudmi, ale aj pochvalili svojimi uspechmi a uspechmi nasich deti a vnucat. Nikdy sme si nezavideli a nehadali sme sa, co povazujem za velke plus v dnesnej rozharanej a rozhadanej spolocnosti: a to je aj zaruka, ze sa s radostou stretneme aj o pat rokov.
Spominali sme aj na dalsich nasich profesorov, ktorym tymto posielame pozdrav za rocnik 41 (1956 - 58) a to profesorke Dalakovej, Stolarovej, Furielovcom, Kupcokovej a dalsim a hlavne este raz za vsetkych dakujeme nasej organizatorke Helenke Novosakovej - Habovcikovej. Dufam, ze o pat rokov sa k nam pripoja aj ti, co nase stretnutia doteraz ingnorovali.

"...Nuz zbohom, mestecko. Po tvojich uliciach
si luce - kuriatka uz zobu rosny hrach,
Obloha belasa uz plava ponad dvory,
z ktorych sa vzruseny studentik vynori,
och nezavidteze mu ten pohlad a ten sen,
kym vlak svoje trati sa jak leto v podjesen."

A Prepletana - Cellarova
(uryvky z versov su z basne M. Kasardu "Zjazd abiturientov")

Co s detskym parkom?

Po precitani vasej ankety v minulom cisle som s potesenim zistila, ze zodpovedni sa zacali zaujimat o osud detskeho parku. Patrim ku generacii, ktora svoje spomienky na detstvo spaja prave s tymto parkom. Je potesitelne, ze vacsina ucastnikov ankety zdiela moj nazor, ze park ma patrit detom.

Bohuzial, sucasna "biznisova" doba detom velmi nepraje. Z nedostatku financii, ci inych dovodov, bolo zrusenych niekolko aktivit sluziacich detom - osirele dvory nefungujucich materskych skol (napr. materske skoly Mostarne, Piesku), ci Centrum volneho casu pretahovane na Mazornikovo. Ale nie o tom chcem pisat.

Detsky park svojim umiestnenim mimo rusnych casti mesta je priamo urceny na vyuzitie pre skolakov i mensie deti. Lezi v bezprostrednej blizkosti Materskej skoly Hradby a Zakladnej skoly Karola Raposa (byvala Skolska ulica). Pri vstupe do starej budovy tejto skoly sa ocitnete akoby v stredovekych, ponurych katakombach. Dlha, tmava chodba bez jedineho okna je miestom, kde nase deti travia velke prestavky urcene na oddych. Ako vysmech posobi opusteny a zdevastovany park 20 metrov od skoly, v ktorom by pod dozorom ucitela za 15-20 minut nabrali ziaci energiu na cerstvom vzduchu, potrebnu na dalsiu vyucovanie. Romanticke prostredie tohto priestranstva, obkoleseneho starymi kosatymi stromami, doslova laka aj na vyuzitie vyucovania v prirode - pri literarnej, vytvarnej, telesnej, etickej vychove ci prirodovede a inych predmetoch. I vychovavatelky z druziny by iste privitali tuto oazu pokoja pri praci so svojimi zverencami. Dalsou moznou aktivitou v tomto parku by bol pobyt ziakov osobitnej skoly, ktori priam vyzaduju citlivy pristup a toto nezvycajne prostredie by mohlo byt vitanym pomocnikom pri vychove.

Dufam, ze nik nespochybni pripadne vyuzitie tohto miesta na dopravne ihrisko. Ved zvyseny pohyb aut na cestach a nevedomost deti ako chodcov ci cyklistov (sposobena aj nedostatocnou pripavou v skolach), sposobouje narast urazov a zial i tragickych.

Myslim vsak, ze architektonicke spracovanie by malo vychadzat z prirodnych materialov. Kovove preliezky, hojadacky ci ine konstrukcie, su uz prezitkom, ktory nevyhovuje nielen po bezpecnostnej stranke, ale ani neprispieva k rozvoju fantazie pri hrach deti. Rozne domceky, vlaciky, mosty, podia ci ine "stavby" by bolo idealne vyhotovit z drevenej gulatiny, pnov a hranolov roznej hrubky a dlzky, pospajanych retazami a a lanami. Severske narody maju dokonale prepracovane miesta na oddych a zabavu deti prave z dreva, ktoreho je zatial aj u nas (dufam) dostatok. Coraz viac sa vsade hovori o ekologii, navrate k prirode a alternativnych formach vyuky. Myslim, ze usilie vlozene do tohto projektu by sa vratilo mnohokrat. Spolupracou Mestskeho uradu a odboru skolstva v Brezne by bolo mozne vyvorit akusi "prirodnu ludoteku" pre deti materskych skol mesta a okolia.

Prihovaram sa u kompetentnych za vsetkych, ktori tento park potrebuju: "Nehladajme vyhovorky, preco sa to neda urobit, ale najdime sposob, ako to urobit cim skor."

M. Brvenikova.
ucitelka v materskej skole

P.S. Zamykanie parku na noc a obcasne skontrolovanie pracovnikmi mestskej policie by bolo bohuzial nutnostou.

V Horehrorni c.44 ma uputal obrazok s autobateriou pri putaci "Vitajte v Brezne", ktoru tam niekto vyhodil. Autor tejto fotografie bol rozcarovany z toho, ze technicke sluzby za desatkorunovy poplatok kazdeho zbavia takejto pritaze a predsa ju niekto vyhodil prave tu.

Ja si myslim, ze prave pri tom desatkorunovom poplatku urobil niekto chybu a neodhadol mentalitu nasich ludi. Niekedy v nedavnej minulosti sa baterie odvazali do zbernych surovin a zberne suroviny vyplacali obcanovi priblizne 60 korun za jednu odovzdanu bateriu. Zberne suroviny museli tiez vykonat urcite operacie, aby dostali vyplatene za ciste olovo, a preda sa im to vyplacalo.

Ked zvazime situaciu, ze kazda rodina dnes plati za likvidaciu domoveho odpadu, tak by naozaj mohlo stacit uz to, ze obcan tuto bateriu dovezie sam do technickych sluzieb a nehodi ju nepozorovane nielen k putacu "Vitajte v Brezne", ale aj do kontajnera, do liesok nad Rurami ci do vrbin pri Hrone, kde som ich uz videl i ja. Ked logicky zvazujeme za desat odovzdanych baterii dostanu technicke sluzby sto korun. Dokaze niekto vycislit skody, ktore by mohlo sposobit desat rozbitych baterii v prirode, pri Hrone, pri studnickach, alebo v drahych kontajneroch?

Natiska sa tu otazka, ci by nestalo za to prehodit podmienky zberu baterii a o ich zbere pravidelne informovat vhodnou reklamou v tyzdenniku Horehronie, lebo nebyt fotografie v cisle 44, nevedel by som ani ja, ako sa zbavit mojich baterii.