Mnohi urcite citali knihu Milosa Krnu Vratim sa zivy, v ktorej opisuje hrdinu Jana Nalepku. Urcite kazdeho cloveka zaujme jeho odvaha, s akou sa pustil do nerovneho boja s nemeckou presilou. A prave v tomto boji zahynul aj nas rodak Ondrej Krcula.

Rodaci nezabudli na jeho zasluhy a obetavost a pomenovali po nom jednu z ulic mesta. Jeho zivotopis je skromny. Narodil sa v roku 1921. Mal dvoch surodencov. Starsieho brata Jana a mladsiu sestru Annu. Vo svojom rodisku v Brezne vychodil osem tried ludovej skoly. Po jej skonceni pracoval do osemnasteho roku na roznych prilezitostnych pracach. Potom po absolvovani kurzu pre vodicov zacal pracovat ako vodic z povolania v Danovom urade v Brezne.

V roku 1941 nastupil na zakladnu vojensku sluzbu. Pridelili ho k autopraporu c. 11 v Banskej Bystrici. Po jednom roku zakladnej sluzby sa stal instruktorom novacikov. V roku 1942 tu zacal sluzit aj Krculov vrstovnik Breznan Jan Navoy, ktory mi o Ondrejovi Krculovi povedal toto:

"V juni roku 1942 sme boli s niekolkymi vojakmi z nasho praporu z Banskej Bystrice preveleni do Bratislavy. Tu sme pracovali na priprave presunu nakladnych motorovych vozidiel a zimneho vystroja pre rychlu slovensku diviziu. V auguste sme vozidla nalozili do nakladneho vlaku a zeleznicou ich prevazali do Sovietskeho zvazu. Po vylozeni vagonov sme sa vratili do Bratislavy. Dalsia zasielka automobilov so zimnym vystrojom putovala do Ovruce. Osadky, sprevadzajuce kolony, tvorili predovsetkym automechanici. Aj nas rodak Ondrej Krcula bol prideleny k autodielnam zaloznej divizie. Pridelili mu velky nakladny odtahovaci automobil so zeriavom, prisposobeny na odtahovanie poskodenych vozidiel z bojoveho pasma. Pri jednom z tychto presunov osadku prepadli sovietski partizani. Tito dali pokyn zajatcom, aby ti, ktori sa chcu vratit k osadke, vystupili na jednu stranu a ti, ktori chcu ist k partizanom, na stranu druhu. Ondrej Krcula s niekolkymi druhmi sa pridal k partizanskej brigade generala Saburova a stal sa clenom Prveho partizanskeho oddielu v Sovietskom zvaze, ktoremu velil kapitan Jan Nalepka. Oddiel sa v dnoch 16. a 17. novembra 1943 po boku sovietskych partizanov zucastnil na oslobodzovani mesta Ovruc. Najtazsi boj tu zviedol o zeleznicnu stanicu, ktoru fasisticke jednotky uporne branili. V tomto boji zahynul kapitan Jan Nalepka, styria slovenski partizani a jeden ukrajinsky partizan. Tu polozil svoj zivot aj nas rodak Ondrej Krcula. Pochovany je spolu s Nalepkom na ovrucskom cintorine. Na jeho hrob ani dns nezabudaju Ovrucania."

Obcania mesta Brezna si uctili jeho pamiatku tym, ze na budove ludovej skoly (dnesna budova gymnazia) pripevnili pamatnu tabulu s napisom: V rokoch 1932 - 1936 chodil do tunajsej skoly Ondrej Krcula, bojovnik proti fasizmu. Padol v Ovruci (ZSSR) 16. novembra 1943 a na pamatniku na namesti je vyryte jeho meno spolu s menami sovietskych vojakov, ktori padli za nasu slobodu. Obcania mesta si s uctou spominaju na svojho rodaka pri prilezitosti 55. vyrocia jeho smrti a urcite polozia malu kyticku k jeho pamatnej tabuli.

(Pokracovanie)

"V decembri 1918 bolo manifestacne zhromazdenie v Brezne, ktoreho sa zucastnili aj obyvatelia Helpy, kde s nadsenim bola prijata rezolucia za celistvost Ceskoslovenskej republiky. Narod so slovenskymi zastavami a spevom vlakom ponahlal sa dat najavo, ze Slovac je oslobodena a ze ma pravo rozhodovat si v slobodnej vlasti. Pri politickom prevrate vyznamnu ulohu v obci zohral byvaly obvodny lekar Dr. Frantisek Csiky, ktory zorganizoval narodnu radu v Helpe, obciansku straz do toho casu, kym sa lud ukludni, potazne kym si obec nezvolila revolucneho richtara a revolucny vybor. Po tychto udalostiach postupne sa vyvinul statny organizmus, pomery sa skonsolidovali, idea demokratizmu sa siri a obcania sa kludne zacali starat o zivobytie a existenciu.

Dna 10. decembra 1918 pod cislom 3473/1918 vydal byvaly sluznovsky urad vo Valkovni obeznik na vsetky notariaty, aby bola vytlacena proklamacia v mene ludu, kde ziadaju samostatne Slovensko so slovenskou vladou. V tom case obdrzalo obecne predstavenstvo tiez telegram s podpisom Jozefa Varechu v Budapesti, ktory v mene slovenskych robotnikov bol vydany a v ktorom tiez ziadaju samostatnost Slovakov.

Uz menovany Dr. Csiky 29. decembra 1918 zvolal clenov narodnej rady, aby sa ohladom zasobovania a rozdelenia muky poradili, toto zhromazdenie bolo zadrzane v statnej ludovej skole.

Dna 8. marca 1919 videla Helpa prvykrat vystupovat Stefana Daxnera, zupneho poverenika, ktory viedol volbu notara v Helpe. pri sucinnosti zastupcov obce Helpa a Zavadky zvoleny bol Arthur Oberhauser jednohlasne, ktory pred poverenim zupy zlozil aj predpisany slub pred verejnostou. Pretoze v tom case bol uz revolucny richtar Jan Bravcok - Cifrak zvoleny, obecne predstavenstvo konalo admnistrativne zalezitosti, ako bolo predstavenou vrchnostou nariadene. Narodna rada tymto ukoncila svoju funkciu a vedenie zalezitosti preslo na obecne predstavenstvo.

V marci 1919 prichadzaju do Helpy ceske vojenske oddiely a cetnicka hliadka, ktori sa tu zdrzali len kraty cas. Vysetrovanie sa viedlo proti tunajsiemu starostovi Jurajovi Tkacikovi, ktory bol v podozreni, ze on doviedol sem Cechov, nasledkom coho bol nuteny ukryt sa v horach, kde sa musel zdrziavat asi dva tyzdne. Ceske vojenske oddiely vysetrovali zalezitost Marcela Ungara, tunajsieho obchodnika, ktory bol podozrievany tym, ze cestou isteho Jana Duricu - Kysela z Helpy udrziaval styky s bolseikmi v Tisovci.

O mobilizacii pisomnych dokladov niet, je vsak zname, ze horehronski vojaci rukovali ciastocne do B. Bystrice, do Lucenca, ini zase isli do Miskolca. Helpa bola pridelena do oblasti Brezna 1. 1. 1923. Vzhladom ale na tu okolnost, ze vo financnom ohlade a sudobnictve obce Horehronia neboli oddelene este od V. Revucej, vydrziavali zastupcovia obce v decembri r. 1923 zhromazdenie v Helpe, kde ziadali, aby Helpa a ostatne obce boli cim skor oddelene v sudnictve a bernej sprave od V. Revucej a priclenili sa k Breznu, co sa v kratkom case aj uskutocnilo."

Podava: Mgr. Jozef Pupis

O Zolovi Palugyayovi

Pripad na Dumbieri zahadne zmiznuteho, nezvestneho, tragicky zahynuteho, tridsatsedemrocneho slovenskeho maliara rozviril hladinu zaujmu verejnosti v septembri 1935, s dohrou v lete 1936.

Zolo Palugyay (citaj Paludaj) sa narodil 9. novembra 1898 v Bodiciach pri Liptovskom Mikulasi, v starej zemianskej, slovensky citiacej rodine. Uz od detstva sa prehlboval jeho vnimavy vztah k prirode a zaujem o maliarstvo. Ako osemnastrocny bol v prvej svetovej vojne na talianskom fronte, potom studoval v Akademii vytvarnych umeni v Budapesti, Krakove, s pobytmi v Berline a Hamburgu, neskor v sukromnej maliarskej akademii v Mnichove. Po navrate sa ozenil a v roku 1926 sa usadil v rodnej dedine.

Bol majstrom krehkych tonov, impresionistickeho videnia, akvarelu, prirodnych nalad. V dedinskych chalupach, zakutiach liptovskej prirody, v osamelych stromoch, v zatisiach vytvarnou skratkou vyjadroval lyricke uvahy, podobenstvo o ludskom i narodnom osude, o tvrdej socialnej realite, ale aj o vlastnom citovom zivote. Blizky mu bol maliar Ladislav Mednansky. Dekorativne obrazy s rozpravkovou tematikou a baladickou naladou boli umelcovou snovou prestavou rajskeho sveta, obdareneho nedotknutou krasou lahadnych tvarov a svietivych farieb, kde zije spolu v harmonii priroda a clovek (obrazy Modry vtak - Jesenna nalada z roku 1926 a Krajina s kvetmi - Nirvana z roku 1930).

Spolu s Jankom Alexym a Milosom Bazovskym tvorili nerozlucnu trojicu priatelov. Na spolocnych potulkach po slovenskych dedinach - casto aj na Horehroni - zbierali zazitky, maliarske motivy, vyhranovali si svoje osobne i umelecke nazory. V rokoch 1930 - 1935 casto spolocne vystavovali, takto po celom Slovensku propagovali moderne vytvarne umenie.

V roku 1935, v juni, Palugyay a Bazovsky usporiadali spolocnu vystavu obrazov v Brezne pri prilezitosti maticnych dni. Tu v programe pri otvoreni vystupil aj ich priatel Ludo Mistrik - Ondrejov s prednesom svojej poezie. Breznianska vystava bola poslednou za Palugyayovho zivota. V lete este maloval v spolocnosti priatelov v umeleckej kolonii, ktoru pre slovenskych vytvarnych umelcov zorganizoval Janko Alexy vo svojom novopostavenom dome v Piestanoch. Po navrate domov Palugyay - turista samotar, vasnivy obdivovatel nizkotatranskych vrchov a dolin - odisiel v polovici septembra malovat na Dumbier. Bola krasna jesen. Sedemnasteho septembra v podvecer prisiel na Stefanikovu chatu. Tu nasiel svojich znamych, s ktorymi posedel vo veselom priatelskom rozhovore. Ukazal im osem novovytvorenych obrazov, jeden im aj predal. Na druhy den, 18. septembra, skoro rano bolo vonku hmlisto, poduval vietor, prsalo. Palugyay odisiel z chaty este za tmy, s umyslom po pobyte v horach vratit sa domov. Odvtedy bol nezvestny, viac sa do chaty nevratil, znikadial nedal o sebe vediet ... Priatelia maliara, vojaci, zandari so psami, skupiny turistov, zufala rodina, cele dni intenzivne patrali po zmiznutom v blizkom i sirokom okoli Dumbiera, urady na predpokladanych moznych miestach pobytu. Nepodarilo sa najst ziadnu stopu. Vo verejnosti a v tlaci sa sirili rozne falosne dohady a famy o uteku, ci pobyte maliara za hranicami. Prisla zima a hory prikryl sneh. Az v juli v nasledujucom roku 1936 upozornil pes pastiera oviec na pozostatky, vacsinou uz len kostru, cloveka. Nachadzala sa asi 350 m od Stefanikovej chaty, pod stvormetrovou skalou, vycnievajucou zo strmeho ubocia Kralicky. Sudna komisia zistila umelcovu totoznost. Skonstatovala, ze po odchode z chaty, pri ceste domov, pravdepodobne smeroval na staru bansku cestu veducu spod Kralicky na Bocu. V tme a hmle pri pade zo skaly zlomil si vazy a obidve stehenne kosti, smrt nastala skoro okamzite. Z predpokladanej sumy penazi, ktore mal mat pri sebe, znacna cast chybala. Zahadne ostalo tiez to, ze patrajuci po zmiznutom velmi pozorne prehladali najma najblizsie okolie chaty a masiv Kralicky, vtedy vsak nic nenasli.

"Lezal s tvarou obratenou na nebo, mozno na mesiac. Nedaleko sustala kosodrevina, oblaky sa prehanali nad konciarmi. Chcelo sa nam ho tam nechat, lebo objimal ho utisujuci nekonecny mier. Lebo sme citili, ze tam kdesi, nedaleko jeho kosti v tej sustiacej kosodrevine a v tych rozburenych oblakoch skryva sa on sam, zivy a volajuci. Ze tam pobludil, skryl sa v hmlach a odtial na nas vola ... Vsetci, co ste majetnikmi jeho obrazov, vedzte, ze mate v pribytku kus jeho hrejivej a do vrchov zabludenej volajucej duse... Ale jednako sme ho odnali konciarom, ktore mal tak velmi rad, ze v nich i zahynul..." - tieto slova neskor napisal Ludo Ondrejov, ktory sam zniesol pozostatky svojho priatela Palugyaya do doliny. Ulozili ho do rodinnej hrobky v Bodiciach 17. septembra 1936, rok po tragedii.
Deviateho novembra sme si pripomenuli ste vyrocie narodenia umelca.

Mgr. Martin Weiss