Myslienka lietania pochadza od znameho talianskeho ucenca Leonarda da Vinci. Znamy je jeho vyrok: Vtak je pristroj, ktory funguje podla matematickych zakonov, ktory clovek dokaze napodobnit svojimi vlastnymi pohybmi. Prvy balon zostrojili bratia Mongolfierovci, Francuzi, zijuci v Nemecku a naplnili ho dymom z ohna, teplym vzduchom. Uz svoj druhy let balona predviedli priamo na dvore versailleskeho palaca samotnemu kralovi Ludovitovi XVI. Zaciatok lietania teplovzdusnych balonov sa datuje 5. junom 1783 a na pocest ich tvorcov sa im hovori Mongolfiery. Dnes uz aj na Slovensku nie su balony ludom nezname a to vdaka nadsencom zdruzenym vo zvaze balonoveho lietania, ktory je clenom SNA gen. M. R. Stefanika. Medzi tridsiatkou balonov, ktore su na Slovensku registrovane, su aj tie, ktore prevadzkuje Deltaklub TJ ZP Podbrezova.

Na pozvanie riaditela tejto prestiznej balonovej sutaznej exhibicie vycestovala do Japonska aj vyprava nasich ludi, ktori tvorili posadku teplovzdusneho balona Zeleziarni Podbrezova. Tim, zlozeny z clenov Deltaklubu TJ Zeleziarni Podbrezova, viedol Mgr. Marian Zima, pilotom balona bol Karol Slabak, uradujuci vicemajster Slovenska ´98 a dalsimi clenmi boli Ladislav Buci a Anna Nociarova. V sutazi sa zaregistrovali piloti sveta a profesionali. Do dejiska sampionatu - Sendai, co je mesto v severnej casti japonskych ostrovov, nasa vyprava pricestovala 19. oktobra po takmer dvojdnovej vycerpavajucej ceste autom, lietadlom i japonskym rychlovlakom. Do startu prveho sutazneho kola nam v tom case ostavalo jeden a pol dna a tak sa kazdy clen posadky musel velmi aktivne podielat na sprevadzkovani nasho balona, ktoreho najdolezitejsia cast - gondola s logom sponzora Zeleziarni Podbrezova bola v tom case este v depozite na tokijskom letisku Narita. S casovym posunom a aklimatizaciou na podnebie tejto carokrasnej, ale mokrej krajiny sa musel vysporaduvat kazdy po svojom a pri plnom nasadeni. Ale vsetko preslo hladko. Vela dojmov, odlisna krajina a zaujimave stretnutie - to vsetko nas v prvych okamzikoch po prichode na kontinet uplne ovladlo. Centrum podujatia, ktore pre tento ucel poriadatelia specialne vybudovali, posobilo velkolepo, ale aj tu bolo badat znamky ich boja s mokrou podou a vsadepritomnym bahnom, ktore zapricinili lejaky suzujuce Japonsko tesne pred podujatim. Uprostred sa nachadzal stanok automobilky Honda, kde medzi vystavenymi najnovsimi typmi jej automobilov dominovalo auto - osobitna premia firmy pre vitaza discipliny - let na kluc, venovana okrem oficialnej hlavnej vyhry 5 milionov jenov vitazovi sutaze.
Dvadsiateho oktobra sme prvykrat vstupili do hlavneho stanu, kde panovala takmer posvatna atmosfera lietania, fyzicky citiac ucast na niecom, co patri len vyvolenym. Na nasom stole c. 24, co bolo zaroven aj nase startovne cislo, uz lezali prve konkretne informacie o lietani a sutazne markre, co su jeden meter dlhe farebne stuhy oznacene startovnym cislom a ich sucastou je vrecko piesku, sutaziaci ich pouziva na oznacenie svojej polohy pri jednotlivych sutaznych disciplinach tym, ze ich hadze na sutazne ciele.
Prvym sutaznym dnom bol 21. oktober, ktorym sa zacal maraton piatich letovych dni tak, ako to urcovali propozicie. Pocas desiatich sutaznych startov sa odlietalo osemnast sutaznych disciplin, ktorym dominovala - Pilot Declaret Goal, co je uloha, pri ktorej si pilot v zavislosti od poveternostnych podmienok urci miesto startu, potom dalsi bod, ktory hodla preletiet, spravidla to byva krizovatka ciest a snazi sa hodit prislusny marker co nablizsie k tomuto bodu. Fly in Task je uloha, ked rozhodcovia vytycia kriz v bode na ploche, ktorej zemepisne suradnice bodu zverejnia pred letom, pricom posadky musia odist od toho miesta do rozhodcami urcenej vzdialenosti napr. 3 az 20 km. V praxi to potom vyzera tak, ze po skonceni brifingu - stretnuti s riaditelom podujatia, ktory vyhlasi sutaznu disciplinu, kazdy bezi do svojho auta a nasledne najrychlejsie, ako moze vyhladava plochu vhodnu na start. Stavalo sa, ze sme privadzali do uzasu japonskych vodicov, ked sme si to sinuli po pravej strane cesty, co v Japonsku znamena v protismere. Startovacie plochy tiez boli problemom, lebo japonsky vidiek znamena ryzu a mokre ryzove polia. Stavalo sa, ze plochy pre start sme boli nuteni upravovat, napriklad demontovanim dopravneho znacenia na bocnej ceste, cim sme zasa vyrabali zaludocnu nevolnost observom - tzv. rozhodcom, ktori robia zaznam o sutaznom lete a aktivite posadky pre vypocet vysledku. Tento rozhodca casto leti v balone so sutaznou posadkou a v nasom pripade ho predstava letiet v nasom balone po sposobe a razancii pozemnej pripravy znacne znervoznovala. Lietat tempom skutocnych profesionalov, ktori maju za sebou tisice letovych hodin stravenych v kosi balona na nespocetnom mnozstve sutazi, bolo pre nas velmi vycerpavajuce, ale motivujuce, samozrejme, smerom k vykonom. Pricasto sme vsak platili tzv. novacikovsku dan za nedodrzanie obmedzeni, ktore boli vydavane ku kazdej sutaznej discipline a casto boli nepochopitelne. Tak sa stalo, ze kym sme zdvorilo cakali na to, aby z nami vyhladaneho miesta odstartoval jeden z anglickych lidrov, ktory sa tam nie velmi zdvorilo vtlacil, zmeskali sme start v casovom limite a vyrobili sme si stratu 1500 bodov, ktora sa samozrejme stala rekordom sutaze a uz vemi tazko sa dohanala. Samotne lety a konkretne disciplina, o ktorej starte hovorime, nam celkom vychadzali, ale nechajme hovorit samotneho aktera letu Karola: Namiesto tuzobne ocakavaneho volneho dna po preprsanej noci nasleduje ranna sprska vo forme dalsich dvoch sutaznych uloh. Dosadame na nase miesta v hlavnom stane, vdaka nespavosti alebo prirodzenej dochvilnosti a liderskym schopnostiam nasho timlidra nacas, medzi prvymi. Na stole uz lezia dva markre, predpoved pocasia a popis sutaznych uloh. Druha cast nasej posadky v tomto case lame rekord v "pupceni sa" s flasami propanu, ktore uklada do nam prideleneho Nissanu k balonu. Uloha c. 10 - rozhodcom deklarovany ciel, poziciu si nahravam do svojho JPS a bludim prstom po mape, kde to asi je. Medzitym uz riaditel robi prezentaciu a pokracuje vykladom sutaznych disciplin. Povolene startovacie plochy po dnesok su vo vzdialenosti vacsej ako 10 km, co je narocne pre vyber startu. Dalsou ulohou tohto letu je Fly On, po vyklade tychto discplin v anglictine a po japonsky sa poklusom presuvame ku nastartovanemu autu a nasleduje sialena nahanacka po cestach a necestach, samozrejme, zavse aj po nespravnej strane cesty. Za bravurny Marianov vykon pri jazdeni tiez zneme pochvalu. Povzbudzujuce je, ze nie tak, ako u nas, poznate to gesto habkajucej ruky pri hlave v oblasti cela. Japonci su na to prilis zdvorili a posadky, ktore stretavame v ich jazdnom pruhu, nas po otoceni so smiechom prenasleduju, lebo si myslia, ze prave my vieme o tom najlepsom mieste na dnesny start a preto sa zenieme hlava nehlava. Po tristvrte hodine dorazame konecne na miesto, ktore by mohlo vyhovovat pre nas start. Je to kamenolom v lese, miesto sotva vhodne na start jedneho balona, vypustamne heliovy balonik, zameriavame smer vetra a meditujeme...(to zasa vadi nasmu timlidrovi, ze vraj zbytocne dlho). My vsak vieme svoje, vsetko chce svoj cas! Len sa trocha cudujem, preco sa tak strasne zerie so startom ten Aglican, co nam sem vtlacil, ale asi chce co najskor vypadnut, slusny clovek, vie, ze zavadzia. Fukame my! Startujeme, dnes to bude panska jazda, do kosa beriem Mariana, ktory sa ujima navigacie a ako kopilota Laca, ktory spekuluje nad taktikou letu. Hanku nechavame dnes robit sprievod, samozrejme musi byt vzdy na spravnom mieste, pretoze americka observerka, majitelka velkej balonovej skoly, zdvorilo odmieta s nami letiet. Ved baby sa nejako dohodnu. Hanka este otravuje, ze nema suradnice bodov, kam planujeme letiet, odbavim ju tym, ze Marian jej to povie zhora vysielackou. Nepovie... Rychlo stupame zhruba do vysky 600 m a snazime sa zorientovat, auto so sprievodom sa stratilo v lese pod nami. Sme vo vzduchu medzi poslednymi, co je vyhoda, preto smer letu mozem korigovat podla balonov, ktore su predo mnou. Uspesne, pretoze moj GPS, navigacny pristroj pracujuci pomocou druzic ukazuje, ze mame smer presne na kriz. Po chvili s udivom sledujem, ako vsetky balony predo mnou stupaju razantne do vysky 1500 m a ja vzapati zistujem, ze to nie je nahoda, ale takticky manever pre presne nalietanie na kriz, ktory vzapati identifikujeme v terene. Je vzdialeny asi 3 km. V tejto letovej hladine sa nam naskyta velmi pekny vzhlad na krajinu posiatu mnozstvom drobnych priehrad a ryzovych policiek medzi kopcami. Na chvilu z nas opadava sutazna nervozita, zaciname vnimat krajinu, ale trva to len velmi kratko, skorovaci kriz sa neuprosne blizi. Balony pred mnou zacinaju prudko padat k zemi a pripravuju sa na priblizovaci manever ku krizu. Presnost naletu je otazka sekund, vyklesavat je potrebne v spravnom case a presne sa dostat do spravnej hladiny. Ideme do toho aj my! Taham za paraventil a pocas klesania zistujem, ze sme sa oneskorili asi o 10 sekund a tak sa to snazim korigovat maximalnym opadanim (7 m/s). Marian s obavou velavyznamne poskuluje na vyskomer. Moj cierny humor ma neopusta a tak ho ubezpecujem, ze som toto sice este nikdy nerobil, ale mozno to aj ubrzdime a neskoncime zaboreni do blata na ryzovom poli. Kriz prelietame vo vzdialenosti 88,83 m, Hanka nas vykon hodnoti vo vysielacke: trochu ste to po..., ale je to dobre! A opat stupame do vysky, tentoraz 1000 m, ideme na druhu sutaznu disciplinu Fly on. Smer vetra, s ktorym sme pocitali pri starte sa zmenil a tak krizovatku, ktoru sme si urcili prelietavame takmer v 3,5 km vzdialenosti. Po zhliadnuti vykonov ostatnych posadok sa utesujem tym, ze aj taktika ovela skusenejsich pilotov zlyhala a ja som nebodoval najhorsie. Zaver tohto letu je komicky. Po prilete nad ryzove polia v blizkosti centra si vyberame to najsuchsie, nakoniec sa rozhodujeme pristavat tesne pod hradzu, kde je trava. Predsa si nebudeme spinit nas novucicky balon. Zatiahnem parasut a clap do bahnom tvorenej urodnej medze ryze, cely bok pruteneho kosa je v momente vysparovany bahnom a my traja po povinnom vyvalani sa jeden po druhom v este sa pohybujucom kosi tiez nevyzerame najcistejsie. Na obhajobu svojho pilotneho umenia spresnujem, ze ta zabahnena medza bola posledna na poli a gondola balona dopadla na cistu travu hradze.
Tento kusok sa pacil vsetkym divakom okolo. Japonski ludia su velmi srdecni, pretekaju sa v tom, aby jeden druhemu pomohli a voci cudzincom su nesmierne zdvorili a usluzni. Casto nam pomahali pri starte i baleni balona, prinasali darceky, alebo len napisali listok svojim typickym znakovym pismom a s uctivym uklonom nam ho odovzdali. Domaci, hinduisticky knaz, u ktoreho sme byvali, sa automaticky stal pocas celeho sampionatu nasim sprievodcom a pomocnikom, vratane jeho zeny, ktora nam pripravovala jedlo, trocha na europsky styl. Toto sa tesilo oblube aj dalsich stastlivcov, ktorych sme s nasou povestnou slovenskou pohostinnostou obcas ponukli. Deti tohto cestneho a srdecneho muza sa stali nasimi kamaratmi a pomocnikmi, spolu nam ukazali najmalebnejsie kuty tejto casti Japonska a nerozpakovali sa nam predviest svoje nabozenske obrady a zvyky, diametralne odlisne od nasich.

Zaver tohto sampionatu, ktoreho sa zucastnili posadky teplovzdusnych balonov z Europy, Azie, Australie, Ameriky, Honk-Kongu a samozrejme z Japonska sa niesol v znamenitom sutaznom ovzdusi, nasa forma stupala a sutazny zapas vzrastal v zavislosti od tempa nasho postupu na vysledkovej listine, konecne smerom nahor. Definitivny koniec sa konal v centre Sendai v luxusnom hoteli Metropolitan, kde prezident automobilky Honda odovzdal vitazovi Uve Schneiderovi z Nemecka sek na 5 milionov jenov. My sme skoncili na 28. mieste.