Vzdy mam dobry pocit, ked mozem za citatelov Horehronia zavinsovat osobnostiam, ktore este aktivne pracuju a svojou pracou a dielom zviditelnuju aj svoje rodne mesto. Patri medzi nich aj Doc., PhDr. Ludovit Petransky, DrSc., ktoreho osobne poznam uz vemi davno. Ved s jeho mamkou som pracovala viac ako dvadsat rokov. Preto som poznala nie lahku cestu ambiciozneho mladika za splnenim svojich predsavzati. Vlastnou huzevnatostou, pracovitostou a talentom sa mu to napokon podarilo.
Ludovit Petransky sa narodil v Brezne 22. novembra 1943. Studoval dejiny umenia na KU v Prahe a UK v Bratislave (1964 - 1971). V roku 1974 obhajil doktorat filozofie (odbor dejiny a teoria umenia a odbor klasicka archeologia) na Filozofickej fakulte J. E. Purkynì v Brne. CSAV v Prahe na ktorej obhajoval v odbore teorie a dejin vytvarneho umenia mu udelila vedecku hodnost kandidata vied o umeni (1977), roku 1978 mu bola udelena hodnost docenta. Od roku 1970 posobil ako pedagog a v roznych veducich funkciach na Vysokej skole vytvarnych umeni v Bratislave. Bol dlhorocnym clenom Umeleckej rady VSVU, redakcnych rad, odbornych komisii SNG a pod. Za pracu v oblasti dejin, teorie a kritiky vyznamneho umenia mu boli udelene ceny Cypriana Majernika, Cena M. Benku a ine ocenenia. Ma vyznamny podiel pri priprave a realizacii prehliadok sucasnej slovenskej grafiky, monografii, bol komisarom mnozstva vystav doma i v zahranici. V poslednych rokoch posobii ako pedagog na Fakulte architektury STU.

Tazisko jeho doterajsej prace je v problematike slovenskej malby, grafiky a socharstva tohto storocia, uzitkoveho umenia a dizajnu. Je autorom mnohych publikacii: Pismo a obraz, Andrej Dobos, Bohuslav Kulhavy, Martin Benka, Zolo Palugyay, Mikulas Galanda, Seurat a neoimpresionizmus, Jozef Kollar, Jan Kulich, C. Pechr, Sucasna slovenska grafika, Principy slovenskeho umenia, spoluautor monografie Ondrej Zimka a vlani mu vysla prekrasna monografia Vincent Hloznik. E. Sedlak v jednej recenziii hovori o tejto knihe ako o knihe mudrosti, ktora ma rozmer kriza. Profesor Hloznik sa zial vydania nedozil, zomrel na sklonku vlanajsieho roka. "Mam vsetko rad, co som urobil, nehanbim sa za nic...", to su slova majstra Hloznika, ktore su aj vstupnou branou monografie a potvrdzuju, ze ide o Bibliu v monografii a monografiu v Biblii (E. Sedlak).
A za rozsiahle dielo, ktore doteraz vytvoril, sa veru nemusi hanbit ani nas rodak, profesor Petransky. A ja mu so vsetkymi breznianskymi znamymi a priatelmi zelam k jeho jubileu vela zdravia, dobrej pohody a este vela tvorivych inspiracii k napisaniu dalsich diel, ktore nam priblizuju slovenske vytvarne umenie.
A. Prepletana

- To rano ako novy host,
s nim nova praca, povinnost.
Moj Kriste, dielo moje znaj
a pomahaj, ach pomahaj!

Stvorversie preto, lebo nas s autobusom SAD-ky z Brezna cakala dlha cesta, den s davkou zodpovednosti, zvedavosti na mentalitu a sposob zivota ludi az hen spod velkej Javoriny alebo ak chcete blizsie, tak z praveho brehu Vahu. Ano. Z Brezna do Dolneho Srnia na Povazi je asi dvesto kilometrov. Tak na tri hodiny cesty. V den Lukasa, v to vcasne rano, sa nad mestom, vlastne na celom Pohroni, rozlozila hmla. Ustupila len pri zvolenskych Strazach a prave vtedy hlasatelka zo slovenskeho rozhlasu oznamila sedem hodin. Za pat minut "vysypala" spravy domova i zo sveta a potom...
Predpoved pocasia vliala do autobusoveho ticha davku optimizmu. Ved oznam... "bude pekny slnecny den s vankom vetra, s rizikovym stupnom jedna roztvoril oci a osadenstvo autobusa" - evanjelicky spevacky zbor spolu s dalsimi cirkevnikmi - ozilo. Aj slnko svoje luce zacalo rozposielat po kopcoch Stiavnickych, Kremnickych, Strazovskych vrchov, ba svoje uboce obracal k slnku Vtacnik a Povazsky Inovec.

V polovici cesty si autobus povedal - oddych. Bolo treba co-to s vodou porobit. Vyuzivame cas a dychame ozon horneho Ponitria a potom... Zacala praca. Zaznel hudobny signal, prikazove slova a spevokol spustil: - Do, re, mi.. la, la, la... piesen Pod horou, pod horou... To preto, aby hlasivky nezleniveli. Rozcvicka dopadla dobre. Na krizovatke pod Turcinom nas pozdravuju hrad Beckov a Velka Javorina (970 m). Stoji na nej Holubyho chata. Pri kladeni zakladneho kamena bol i Martin Razus. Aj si zarecnil, aj sa zahladel na cele Podjavorinsko, pritvoril oci a v duchu si povedal: - Tu krasu musim zvecnit.
Zvecnil ju v romane Svety, ale aj v basnickych zbierkach Kamen na medzi, Kresby a hovory, Sipy duse. A prave autor je cielom nasej cesty. Dolne Srnie a Moravske Lieskove pripominali si osemnasteho oktobra 110. vyrocie od narodenia knaza, spisovatela - basnika, ludomila - Martina Razusa. Posobil v tychto zboroch v rokoch 1921 - 1930. Snad tu Razus povzdychol: - Este raz sa prejdem po otcovskom poli, este vyzalujem, nad cim srdce boli, este vzdychnem k nebu na uhore tuhom, plesknem bicom a hajs! - zaryjem v zem pluhom. (Za pluhom)
Dolne Srnie. Dedinka to cista, utulna, rannou rosu vyumyvana, ludia pracoviti, uctivi. Pred ocami maju vsetky vyznamne osobnosti, ktore sa v obci narodili, zili, tvorili. Je ich dost. Medzi nimi i Razusova sestra Maria, ktora v D. Srni ucila, ba zacala i literarne tvorit. V obci posobila v rokoch 1924 - 1932. Niet sa co divit, ze brat a sestra sa casto navstevovali, literarne myslienky spracuvali, knizne vydavali, osvetovu cinnost nezanedbavali. Maria sa v D. Srni aj vydala za Jana Martaka, rodaka z D. Srniec, literarny historik, maticny pracovnik...
Sluzby bozie. Kostolik utulny, moderny. Pri nom dycha novostavbou fara. Obe budovy ziju oslavami (sucasne aj v M. Lieskovom). Modlitby, pobozne piesne od Razusa, Razusovej - Martakovej... kazen a... Do tejto sviatocnej pokory zaznieva aj stvorhlas spevokolu z Brezna pod taktovkou Dr. Jana Zachara. Pridava sa i miestna evanjelicka mladez s literarnym pasmom o Razusovi. V zavere sluzieb Bozich sa prihovoril aj senior, v.v., Mgr. Michal Lautaj, ktory svoje myslienky o Razusovi doplnil versami z basni Vers bez poezie, Neporozumeny (napisana den pred smrtou) a Hodno bolo spievat? Uvahu ukoncil opat versami... ked pojdu vdacni hrob moj popolievat - precitim to, jednak hodno bolo trpiet, hodno bolo spievat!

A hodno bolo spievat! Spievat piesne - verse vystahovalecke, ospevujuce slovenske doliny, slovensku zem a rec, slovensky narod. Vsetko, co napisal, pisal z hlbokej viery, slovom presvedcivym, perom umnym a recou svojskou, podmanivou. Take boli i jeho kazne, modlitbicky denne, nedelne... tak pisal clanky do novin, take su myslienky v prozaickych dielach. Jeho zivotnym kredom bolo - "pekne zit znamena nezit pre seba." Takeho Razusa vidime a vnimame v dnesne dni. Tak sme ho precitili i v den Lukasa v D. Srni a M. Lieskovom pri kladeni vencov a kytic pod pamatnu tabulu na budove starej evanjelickej fary.
Den pokrocil. V kulturnom dome v D. Srni sme svedkami udelovania pamatnych medaili M. Razusa kulturnym, obecnym a cirkevnym cinitelom. Jednu, pre pana farara Fabriciusa, preberame. Este co-to pokupit z pripravenych publikacii, z modranskej keramiky... Nastal cas na spiatocnu cestu.
Autobus si hudie piesen motora a my hovorime o dojmoch. Su prijemne, naviac, spoznali sme aspon kusok ludi, ktori ziju v blizkosti Vahu a V. Javoriny. Aj sme si zaspievali Hojze, Boze, jak to boli..., ba i tu Dolina, dolina, aka si mi dlha... Veru, doliny udolia su na Slovensku dlhe. Aj sa zvecerilo. Doma, v meste, tratime sa pomaly z autobusu. Vodicovi dakujeme za bezpecnu jazdu a...
Skoncme slova od srdca opat s Razusom : - Tmy sumia, sumia kridlami, den zhasol - hviezdy nad nami, chlad tiahne, mdlobou trpne hrud. O, otce z neba, s nami bud!

S. Giertli

(Pokracovanie)
Uz davno zeny pre neho neznamenali nic ine, len ako prostriedok na odreagovanie sa od kazdodennej namahy a stresov. Od istej doby tak, ako konzumovanie alkoholu. Stalo sa to pred patnastimi rokmi, lenze Marko nedokazal zabudnut. I dnes citi tupu bolest pri myslienke na Zuzanu. Na dievca, ktore opantalo jeho vtedy dvadsatrocnu dusu, kvoli ktorej bol schopny ist na kraj sveta, ba mozno kvoli nej i zabit. Dnes Zuzany niet. Marko rychlo zahnal spomienky na svoju prvu lasku, pretoze teraz bolo potrebne mysliet na Simonu. Zapalila v nom iskru, hoci Marko bol presvedceny, ze sa to viac ziadnej zene nepodari. Simona to dokazala a nevie o tom.
Simona zatial popijala treti pohar sampusu. Ponukli jej ho vcerajsi spolocnici, ked ju Marko tak nahle opustil a ona zostala sama stat v hale. Vdacne prijala ich pozvanie, pretoze dnesny vecer mal byt posledny slobodny. Oni zlomili jej tvrdohlavost, bezohladne posliapali cistu, mladu dusu, pripravili ju o nevinnost najpodlejsim, najspinavsim sposobom. Simona, nechcela pred nich predstupit triezva. Hrozne tuzila, aby ju zavrhli ako najhorsiu notoricku. Nevyliecitelnu, zlu, stratenu. Ale oni sa nevzdavaju. Prenasleduju ju na kazdom kroku.
A prave dnes musela stretnut toho dlhana. Dopekla, kde bol doteraz? Preco ho nepoznala pred polrokom? Vyzarovala z neho sila, muznost, jemnost, laskavost... mozno by ju vedel pred nimi chranit. Figu borovu!
Simona vstala a tackavym krokom sa pobrala od rozjarenej spolocnosti. Sprevadzali ju pokriky, ktore nepocula. V hlave jej hucalo, snazila sa upriamit myslienky na jediny ciel: izba cislo dvestotridsatosem. Cim dalej isla, tym menej vnimala okolie.
Marko sa objavil prave vcas, aby opitu dievcinu podoprel a odviedol do vytahu. Vlastne ho zavolal Marcel z recepcie. Ked sa Marko vracal na izbu, upozornil ho, ze Simona opat nasava.
Nerobilo mu problem niest Simonu v naruci. Hoci za inych okolnosti by to urobil s laskou, teraz ju zlostne hodil na postel v jej izbe. Objednal pohar vlazneho mlieka a odniesol Simonu do kupelne, kde ju usadil v zachodovej mise. Natiahol sprchu az k nej a pustil studenu vodu.
"Nie, prosim, nie," zacala sa o chvilu branit. Otvorila oci a vyskocila, akoby razom triezva. Marko zastavil vodu.
"Ty skoro vobec nepijes, co?" povedal zamracene.
Simone splasene trepotalo srdce. Necakala, ze ho dnes vecer este uvidi. Bala sa ho, lebo vyzeral hrozivo nahnevane. Donutil ju vypit pohar mlieka. Za par minut si myslela, ze vyvrati aj creva a Marko iba stal a pozeral na nu. Cupela mokra v mlake studenej vody na studenych dlazdiciach, triasla sa, ale ako-tak vytriezvela.
(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia

Ked udru mrazy... Snimka: Juraj Orolin

Mgr. Martin Weiss