HOREHRONIE NEWS

Bol januar roku 1941, poriadna zima a snehu po kolena. V skolach sa skoncil prvy polrok a pre mna polrok prveho roku mojho ucitelovania. Ucil som osmakov v zakladnej skole v ciernobalockej Dobroci.

Este pred polrocnymi prazdninami ma direktor Nezbeda poctil navrhom, ze by sme si mali ist cez sobotu a nedelu zalyzovat. Pojdeme na Krupku, kde v tamojsej horarni gazduje jeho byvaly ziak v Bukovci Ondro Murgas. Pojdeme v sobotu po vyucovani a vratime sa v nedelu. Prenocujeme v horarni Sedmak u horara Gajdosa, s ktorym sa pozna (horaren zhorela v Povstani). S navrhom som suhlasil, lebo Gajdosovcov - Hroncanov som aj ja poznal.

V sobotu popoludni sme uz kracali hore dolinou Brotovo, na konci ktorej pod Tlstym javorom bola horaren, prvy ciel nasej cesty. Ani sme sa nestacili unavit a uz nas vital psi brechot a coskoro aj pan horar s pani horarkou. Ani sme sa nemuseli namahat s vysvetlovanim ciela nasej cesty, sami nam ponukli noclah v inspekcnej izbicke. Akoby citali nase myslienky. Prijali sme aj ich pohostenie. Ked sme sa porozpravali, zalahli sme spat. Spali sme "ako v oleji". Az ked uz vrcholce jedli zlatilo ranne slniecko, po dobrych ranajkach sme sa pobrali na dalsiu cestu do ciela. S lyzami na pleci strmym chodnikom, v sprievode pana horara sme vysli na (Tlsty javor) cesta Brezno - Hrinova este neexistovala). Po rozlucke s hostitelom a jeho zazelanim stastnej cesty s pozdravom pre kolegu na Krupke, sme pokracovali v ceste po okraji hory po cervenej znacke.

Nic nas nesurilo, cely den bol pred nami. Slniecko svietilo, sneh vyhovoval, mali sme dost casu poobzerat sa po Vrchoch. Pred nami ako na dlani v dialke bolo Drabsko, volaco z Lomu, tiez Sihly a kde tu laznicke usadlosti, vsetko zasypane ligotavym snehom. Nadhera!

Nejaky cas pred obedom nas zvetrili psiska horarne Krupka. Coskoro vysiel aj gazda pozriet sa, kto to prichadza v nedelnom predpoludni k nim na "koniec sveta". Potesili sa vzacnej navsteve. Coskoro nas usadili k nedelnemu stolu, len co vody doliali do hrnca s polievkou. Vrcharsky obed nam naozaj chutil. Bol vynikajuci. Po obede sme si este posedeli - vraj "aby si obed nemyslel, ze ho pes zozral", ziak s byvalym ucitelom vselico pospominali z minulosti, zo skoly, z Bukovca.

Ked prisiel cas planovaneho odchodu, este raz sme sa podakovali za pohostenie a dali sme sa na poslednu etapu nasej "vypravy" - k domovu. Mali sme pred sebou asi desat kilometrov a do zotmenia sme chceli byt doma, v Dobroci. Posledny pohlad na brala Klenovskeho vepra a uz sme zbiehali do doliny Palenicno. Najprv popri potoku, jednom z pritokov Cierneho Hrona, potom popri samotnom Hrone a lesnej zeleznici, v nadhernom tichu a vynikajucom snehu sme este zavidna v predpokladanom case boli pri prvych domoch nasej dediny. Mohli sme si zaspievat "Slava nasmu vyletu, nezmrzli sme uz sme tu!" Vylet sa podaril, plan bol splneny.

Nedavno som s rodinou siel tou istou cestou v lete, ale len z Tlsteho javora po Dobroc. Byvali sme v Brezne. Na zaciatok cesty sme sli autobusom. Horaren Krupka bola bez zivota, ale Palenicno bolo veselsie, rusnejsie, ozvucene motorovymi pilami, motorkami a hlaholom zvoncov ovcieho stada. To mi ale neprekazalo v tom, aby som neomladol o vela desatroci.

Hlupa hra

Tak prosto stoji clovek pri okne a pozera sa von,

pred sto rokmi zhodili z mestskej veze zvon.

Mozno nechcel a predsa zomriet musel.

Ma toto vsetko vobec nejaky zmysel?

Som zvon! Som ta padajuca kopa zeleza,

ako a co citim, to ludia o mne nevedia.

Nevedia a mozno ani nechcu - ved naco?-

oberat sa o cas pre jednu smutnu zensku.

Skocit tak... a citit volny pad,

Boh odpusti tu neveru niekedy snad.

Neviem ako dalej a neviem, co s tym,

ako kracat stale zivotom zahadnym?

Pomozte prosim, dlan je prazdna,

srdce tiez v hrudi nosim, cakam na blazna.

Na toho, kto pomohol by snad,

zbavit sa strachu, strachu zo zbytocnych strat.

Strachu zo seba a z ludi okolo,

nebat sa, co bude, co mohlo byt a co nebolo.

Clovek dalej musi ist, hoci pad laka,

niet nic krajsieho ako slobodny let vtaka.

A clovek tak prosto stoji pri okne a pozera sa von

a tuzbu citit padat ako ten davnoveky zvon.

Zvon zomrel a my este zijeme,

piseme pamati o vas a o sebe.

Trpime v uzadi a nevieme sa vzburit,

ved predsa bez nasho hlasu by nezomrel nik.

Ja stojim pri okne a hladim na obrovskeho vtaka,

nic uz necitim, som jedna velka mlaka.

Myslim na zvon a na veci praveke,

vsetko vam odkazem v nenapisanom zavete.

Budem tu! Na to, co chcem mi chyba odvaha,

zvon zabili a nas vyzliekli do naha.

Co s tym, co potom, ci nieco citime,

ci vecer opat stravime zabudanim pri vine?

Stojim pri okne a chyba mi odvaha,

vsetko je divadlo, vsetko je hlupa hra.

Sandra

... STALO SA ...

Zajace

Nedelne rano mesiaca hromnicneho. Bytovy zvoncek ohlasil navstevu. Pri dverach dvaja priatelia - turisti. Spustili: - Mali sme sen, ze nas zves do okolitych kopcekov a ze... - Cudne sny mavate chlapci ( su v mojom veku), neviem, neviem - odpovedam im, ale... Rodinna rada, ked videla tu skromnost v ich tvarach, dala suhlas. O deviatej uz sedime v autobuse. Smer C. Balog. Oporne palice v rukach. Na Vrchdolinke vystupujeme. Polnou zvaznicou poza kopec kracame na grun - hreben Chamarovej. Uz cestou sneh poletoval, ale na vrchole sa zacali snezni certi zenit. Rychlo ku stohu slamy. Do zavetria. Balocki druzstevnici vymlatenu slamu tam zazimovali. V stohu "dvere". Tri baly boli z neho vytiahnute. Skrysa. V nej pockame, ale... Stalo sa. My dnu a zajace von. Jeden, druhy, po chvilke treti. Na troch nohach. Chudak. Cestu naznacoval do blizkeho lesika, lenze... Zdrave zajace, neviem co mali na ranajky, zmenili smer a vratili sa do stohu. Obhupkali ho vari trikrat. Raz aj nazreli do dvier stohu a len potom sa vzdialili. - Tak vidite, hovori z nas najstarsi, razne mame v rukach a zajace v lese. Snezni certi sa podali vychodnym smerom a my v cerstvo pripadnutom snehu nechavame stopy. Pri krizi opat zajace. Ten trojnohy. Uboziak, ako dlho sa bude trapit. Lutujeme ho. Filozofujeme. Kto a ako o nohu prisiel. Hovori sa, ze dobri priatelia sa jednou jahodou podelia. Teraz to nebola jehoda, ale stavnate jablcka z jednej lupcianskych zahrad. Priroda ma vela prekvapeni, vela prekrasnych cesticiek, ale... Zo vsetkych ciest je najkrajsia cesta domov - aj k nedelnemu obedu.

(sg)

"Bolo neskoro," sklopila oci. "Nasledujuce rano sa konal sobas. Nechcela som byt triezva, uvedomovat si do coho idem. Predtym som skusala vsetko mozne - byt chora, spita do bezvedomia - nic nepomahalo. Dufala som, ze sa im zhnusim, im vsak islo cisto o prestiz. Potrebovali jednoducho manzelku a dobrovolne ziadne dievca nezohnali. Moj otec im dokonale nahraval. Galtuger dobre vie, akeho ma syna, vypocul si o nom vela posmesnych slov a teraz zapchal kazdemu papulu, pretoze jeho syn je zenaty a nikto sa o nom neodvazi povedat nieco urazlive. Aspon nie do oci."

Simona sa velmi snazila nedat najavo pred Markom svoje zufalstvo. Atraktivna mlada zena bola momentalne stratena pre normalny svet, pretoze zila so zvratenou kreaturou, ktora ju tryznila psychicky i fyzicky a oslobodenie od nej je v nedohladne. Inteligentna dievcina nemohla nijako ovplyvnit svoj osud. O to horsie to znasala, ze tesne pred absurdnym sobasom stretla Marka Veleckeho. Kazdym dnom si opakovala v predstavach ich kratke stretnutie a presviedcala samu seba, ze mlady muz je cisto vyplodom jej fantazie. Roztriasla sa pri pomysleni, ako bude zit dalej, ked vie, ze moze hocikedy, hocikedy Marka opat stretnut. Na to pozna jediny liek. Okamzite, neodvratne sa s nim rozlucit a byt rada, ze tryznitelia jej nedovolia nikam samej ist a drzia ju doslova pod zamkou.

Tazive ticho nikto neprerusoval. Peter s nadejou pozeral na zamysleneho trenera. Vraj nepozna prekazky, dosiahne vzdy to, co si zaumieni, nepozna slova "neda sa, nejde to," ma znamosti na nebi, na zemi aj v pekle. Dokaze pomoct jeho nevlastnej sestre, ktora mu ocividne nie je lahostajna?

"Upokoj sa, Peter," polozil mu Marko ruku na plece. "Neboj sa, Simona nikam nepojde."

"Docerta, ako nam moze pomoct?" skrikla nehnevane . "No, povedz, co mienis urobit?"

"Nateraz pockam, kym sa ukludnis," povedal Marko a jemne ju usadil spat. Simonine zelene oci sa leskli od slz. Tak velmi chcela, aby ju znovu stisol v naruci ako pred chvilou na chodbe.

Marko so Simonou ledva zaregistrovali jeho odchod. Napriek tomu, ze ho mucil jej pohlad plny bolesti a zufalstva, snazil sa Marko triezvo uvazovat.

"Ja by som vedela o jednom rieseni," riekla pevnym hlasom Simona. Pred Markovymi spytavymi ocami uhla. "Nesmieme sa nikdy viac stretnut. Peter prejde k druhemu trenerovi, aby si nemal moznost o mne nieco vediet a ja aby som... nemohla mat informacie o tebe, takze vseko bude v poriadku. Nikdy sme sa nevideli, ja neexistujem, ty neexistujes..."