Vrtosivy marec ma tiez svoje za i proti. Osobne mi je sympaticky uz desiatky rokov, lebo...
V marci ide tetka zima na cas do dochodku a prichadza teplejsie slnko v predlzenom dni. Ono taha zo zeme biele bledule, snezienky, sedmokrasky...
V tretom mesiaci mlcanlive ryby odovzdavaju horoskopicku moc nebojacnym baranom. Naviac marec sa hrdi aj dvoma menami: Gregorom - ladylomom a Jozefom, ktory udajne tesarskou sekerou nici posledne lady.
Stava sa, ze v posledne marcove dni sa prihlasi i spevavy posol jari - skovranok. Pridava sa k nemu rozkukana kukucka. Hja kolkokrat sme ju ziadali, aby nam odkukala rocky zivota. Byva zdrzanliva, a to je dobre.
Vrtosivost marca sa prejavuje v pocasi. Teplo, chlad, vietor, dazd. Udaje skromne to potvrdia. V dnoch 29. - 30. marca 1935 si na Horehroni "zasantila" vichrica. Za obet jej padlo vela kubikov drevnej hmoty. Osemnasteho marca 1990 bolo prijemne teplo - +17°C. Zahradkari robili ako vcelicky. V roku 1993 - 28. marca napadlo snehu...
Hospodari (aj zahradkari) sa velmi netesia ani z prilis rychleho nastupu tepla, ani zo snehu. Radsej privitaju tichy nie dlhotrvajuci dazdik.
K marcu sa viaze mnoho uslovi. Aspon jedno: - Kto nenasial hrachu v marci, nebude ho varit v hrnci.
Marec, jasna rovnodennost, zaciatok jari, symbolicky zaciatok noveho zivota v prirode, a preto...
Vitaj, marec (nie, nepoberaj sa starec), treti mesiac v kalendari.

Popredny predstavitel nasej literatury, jedna z najvacsich postava literarnych tradicii Brezna - lekar, geolog, mineralog a vyznamny spisovatel maticnych rokov Zechenter-Laskomersky sa narodil 4. marca 1824 v Banskej Bystrici a zomrel 20. augusta 1908 v Kremnici. V Brezne posobil ako bansko-lesny lekar v rokoch 1853 - 1868. Mozeme si ho pripominat, ba aj si ho pripominame zhruba kazdy druhy rok. Bol takou roznorodou osobnostou s tolkymi odbornymi aj spolocenskymi zaujmami, ze je stale o com pisat a stale z ineho pohladu mozeme na neho spominat a hodnotit jeho zivot a dielo. Vlastne to uz urobili povolanejsi a erudovanejsi, ja len pokorne cerpam z ich hodnoteni a pripominame jeho dnesmym citatelom. Zechenterove geologicke, prirodovedne a lekarske aktivity si nechame nabuduce. O jeho vztahu k Breznu a o niektorych jeho dielach sme uz pisali. Teraz sa pozrieme na neho ako na autora cestopisnej literatury, ktora tvori v jeho diele vyznamny usek.

Zechenter-Laskomersky podnikal svoje cesty jednak z tuzby po poznani cudzich krajin, jednak preto, aby zabudol na svoje ziale. Zo studentskych cias podnikal prazdninove cesty po Chorvatsku v rokoch 1856-7 a opisal ich v Orle tatranskom a neskor v Narodnych novinach. V sedemdesiatych rokoch robil kratsie vylety po Slovensku a dlhsie po cudzine - bol vo Viedni, Carihrade a v Taliansku. V tom case cestovat nebolo ktovieakym pozitkom. Ako student putoval Zechenter pesi alebo na rebrinaku. Aj ako lekar dlhsie tury robil na koni alebo na koci. Zeleznice sa vtedy este len zacinali stavat, preto spociatku aj do Viedne cestoval na postovom voze. Svoje cestopisy Laskomersky spracuva dvojako. Dlhsie cesty do cudziny aj po Slovensku opisuje formou popularnovedeckou s cielom poucit a informovat. Preto si vsima prirodopisne, zemepisne, geologicke, narodopisne a dejepisne zvlastnosti kraja. Kratsie crty z vyletov po Slovensku spracuva prevazne formou beletristickou. Opisuje aj komicke zazitky, vsuva do nich aj filozoficke reflexie a narazky na politicke pomery. Svojim sviezim podanim, s mnozstvom zaujimavych epizod a milym dobovym koloritom uputavaju aj dnesneho citatela. Zechenter-Laskomersky napisal vcelku jedenast cestopisov. Niektore z nich su dost obsiahle diela, napr. Zo Slovenska do Carihradu a cestovanie z Viedne do Chorvatska. V roku 1877 podnikol s manzelkou a dcerou Mariskou vacsiu cestu do severneho Talianska, Korutanska a Tirolska a svoje zazitky z nej opisal v cestopise Zo Slovenska do Italie. Opisuje najma Terst, Benatky a Milano. Okrem opisu pamiatok a prirodnych kras si vsima aj rieky, jazera, horstva a dejiny miest, ich kolorit a osviezuje ich typickymi humoristickymi vlozkami a epizodami. Do skupiny popularnovednych cestopisov mozeme zaradit aj jeho opis svetovej vystavy vo Viedni v roku 1873. Po tazkych uderoch osudu, ked mu zomrel syn Gustik a dcera Bertika, Zechenter na tejto vystave pookrial a vracal sa domov s novou chutou do zivota.

Z ciest po Slovensku napisal viac cestopisnych crt. Niektore su celkom nenarocne a zrodili sa nahodou alebo z dlhej chvile. Z tych obsiahlejsich spomenme zo Stubnianskych Teplic do Trencianska, Vylet do Tatier a Prechod cez Certovicu. Posledny spomenuty cestopis uverejnil Laskomersky v roku 1875 v Orlovi. Cestoval vtedy vozom do Stiavnicky v udoli Hrona cez Bystru, Myto pod Dumbierom, Jarabu, cez sedlo Certovica, okolo Boce cez Maluzinu do Liptovskeho Hradku. Opisuje prirodne krasy, spomina geologicke pomery okolia, uvadza obycajne i vzacne horske byliny, obdivuje mohutne dive lesy, ktore miestami mali raz pralesa.

..."Na vykydnutych storocnych, butlych, machom porastenych stromoch prystia sa vesele cerstve jedlicky. Zo smrti jedneho povstava zivot druheho, kde sa jedno konci, druha sa zacina. A tak to ide vzdy a vsade. Absolutnej smrti niet. Sama smrt je len zivotom v druhej forme. I tato pevna zula predo mnou, oproti ktorej drzemu bytiu som len ako mravec, a ona hromom odolat a vekom smiat sa zda - i ta po vekoch sa rozpadne, ano, rozpadne sa do prvkov a spoji sa do druheho tvaru, ako sa to s nou uz bezpochyby raz stalo." Spravne usudzuje, ze ustredne pasmo Nizkych Tatier sa sklada zo zuly, kym severne a juzne svahy su z mladsich hornin, a to predovsetkym z "vapenakov" (vapenca) a "piesocnikov" (pieskovcov).

Zaujimavy je Zechenterov opis Jarabej: "Ze Jaraba vysoko lezi, svedci ta okolnost, ze sa tam ziadne zrno neseje. Potrebnu slamu dovazaju z Myta. Ani ovos, ani druhe obilie nedozreje. Zemiaky a kapustu pestuju. Pod oblokom panskeho domu videl som ucupeny bob. Tahunov niet (ani kone, ani voly) ziadnych. Cesta v zime neprebrodena, len chodnik pre pesich byva pristupny, i ten nie vsade, a casto len vo vacsej spolocnosti mozne je prechodit. Velku pozornost venuju lukam, ktore po strmych kopcoch, vynasanym na chrbte, kravskym a ovcim trusom nalezite hnoja. Statok je cisty. Stajne tak riadne, ze mnohe chyze blizkych mestianskych domov cistotou prevysuju. V nedostatku slamy podstielaju listim a machom. Po vycudeni hnoja poleju podmostinu vodou a stajnu vyvetraju. Riad domov je umyty a vysuchany, mlieko a maslo i ta najdelikatnejsia dvorska dama bez ostychania pit a jest moze. Chyzky su takmer vsetky murovane a napospol cistotne." Spomina aj stare banske prace v Jarabej, Bacuchu a v Boci. Najma Boca bola po dlhe starocia znama svojimi banami a zlatymi ryzoviskami. Lenze slava Boce sa vycerpanim zasob zlata v 19. storoci pominula. Ostalo iba prislovie "breznianskych virtuoznych kartarov": - Na tu kartu i zlatu Bocu postavim. No dnes by to zlato k stavke uz nik neprijal. Bane su prepadnute, zavodne staviska povalane a banici na vsetky strany sveta rozbehani. Dalej Zechenter pise, ze"... pred niekolkymi rokmi este tu zem v rozvalanych stupach a prach cizmami starych Bocanov nadrveny, vymyvali. No teraz sa minulo aj to. Kym arciknieza Albrecht zelezny vek "aetatem ferream" v Hradku pestoval, chudaci Bocania kopanim a vezenim zeleznej rudy zarabali , v nasom veku papierovom i to zaniklo a banictvo spi, uplne spi. Boca, zlata Boca, menovat sa moze banskym hrobom."

Zechenter pri pisani svojich prvych cestopisov vychadzal z programu Sturovej skoly. Sturovcom pri pisani cestopisov islo predovsetkym o poznanie slovenskych krajov a ich priblizenie slovenskemu citatelovi. Laskomerskeho cestopisy vsak okrem toho prinasaju vela noveho. Je to najma bystry, realisticky postreh, ktorym podava nefalsovany obraz zivota s jeho kladmi a nedostatkami, dalej jeho humor, vtip a satiru a napokon v narocnejsich cestopisoch jeho popularnonaucne opisy prirody.

(Spracovane podla monografie: Ivan-Novy: G.K. Zechenter. Martin, Osveta 1955, s. 39 - 51).

Kratke stretnutie

"Musis sa s tym zmierit, Marko," pridal sa Oliver Brestonsky.
Doktor, Eduard aj Markovi rodicia vypoculi ich rozhovor a teraz si mlcky posadali okolo stola. Matka zacala nalievat caj.
"Nie," precedil Marko pomedzi zuby, oci zabodnute do zeme.
"Simona Galtugerova prestala vnimat cas."
"Nevolaj ju tak," strcil si zovrete ruky prudko do vrecka.
"Simona Galtugerova prestala vnimat cas," opakoval trpezlivo doktor Brestonsky. Nevsimal si Anetine znamenia, aby ho nechal konecne na pokoji. "Pred dvoma tyzdnami si zlomila tri rebra a lavu nohu sme jej ledva zachranili. Na otazku, kde sa tak doriadila, odvetila, ze spadla zo schodov. Najali k nej osetrovatelku, aby nemusela byt v nemocnici. Toto," odhrnul si plave vlasy z cela. Ukazala sa dvojcentimetrova jazva. "Mi nechali na pamiatku, ked som ich chcel oznamit. Nabuduce to vraj schyta Aneta."
Marko tuho zazmuril oci a odvratil sa. Hoci nikto z rodiny otvorene nedal najavo svoje pocity, vsetci chapali Markovu bolest. Po patnastich rokoch sa skutocne dokazal zalubit. Bohuzial, do dievcata, ktore mu je nedostupne. A zrejme nie je ziadny naznak nadeje. Od Olivera sa dozvedeli, ze ide naozaj o mile, inteligentne dievca, ktore by pre Marka bolo mozno vhodne.
Na treningoch sa Marko Petra radsej nespytoval na nevlastnu sestru. Chlapec akoby bocil od trenera a bolo badat aj na vykone, ze nieco nie je v poriadku. Napokon prisiel so ziadostou o uvolnenie z muzstva.
"Preco?"
"Nechcem hrat hokej," mracil sa mladenec.
"Sukromne zalezitosti na lad nepatria," povedal sucho Marko.
"Dufal som, ze nam pomozete," vybuchol Peter a oci sa mu leskli od zadrziavanych slz. "Od sustredenia som Simonu nevidel, len telefonicky nam dovolia sa zhovarat."
"Nepytam sa na Simonu," prerusil ho trener. "Chcem vediet, preco nechces hrat."
"Akoze?" zazmurkal prekvapene. "Vy... vas moja sestra uz nezaujima?"
"Peter, je mi to luto, naozaj," vzdychol Marko. "Nemozem pre nu nic urobit, fakt."
"Myslel som, ze..." chlapcovi sa zachvel hlas. Marko stazka preglgol. "Zdalo sa mi, ze mate Simonu rad."
"Milujem ju, Peter," potvrdil vazne.
"Klamete," pokrutil hlavou a zahanbene si zotrel slzu z lica.
Otazku odchodu nechali nevyriesenu, no napriek tomu Peter hral dalej. Na vianocnom turnaji podal obdivuhodny vykon az na to, ze ich doverny vztah sa kamsi vytratil.
Marka Veleckeho prepadol akysi pocit otupenosti, bezmocnosti a beznadeje. Petrovo obvinenie ho palilo v dusi, lebo sa nevedel voci nemu branit. Mal chlapec pravdu? Slovo PRAVDA je velmi relativny pojem, pretoze kazdy clovek veri tomu, comu chce. Marko je presvedceny, ze Simonu miluje a myslienka na jej utrpenie ho privadzala do zufalstva. Ohrozovanie vlastneho zivota by nebral do uvahy, ale nemal pravo priviest do nebezpecenstva zivoty svojich blizkych.
Vo februari sa konal v kupelnom meste velky ples. So sebazaprenim prijal Marko pozvanie od doktora Brestonskeho, ktory trval na pritomnosti oboch bratov. Edo takisto prilis nezboznoval taketo akcie. Aneta ho uprosila, aby Marka vytiahol do spolocnosti, ved kazdorocne zucastnuju na tomto podujati.
Zaparkovali par metrov od hotela na parkovisku plnom aut. Marko ostal sediet a s rukami na volante zizal pred seba. Edo otvoril dvere.

(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia

V Lome nad Rimavicou este stale vladne pani Zima.