PODBREZOVAN   21 /2000

STRANA 2

STRANA

0

“Je radostou citat, ze zeleziarne
su aj dnes tym srdcom,
ktore pumpuje zdravy zivot
Horehroniu”

Citajuc clanok generalneho riaditela p. Vladimira Sotaka a pozerajuc na obrazok zeleziarni, ktory je - myslim si, umeleckou predstavou vytvarnika, myslienky ma prinavratili spat niekolko desatroci. Podbrezovske zeleziarne su stale pre mna tym miestom, na ktore spominam ako na neoddelitelnu sucast nielen mojho zivota, ale aj celej mojej rodiny.
Uz ako decko, narodil som sa v Hronci, som sa vzdy s uctou denne pozeral na desiatky muzov, ktori sa mlcky, unaveni vracali domov z rannej zmeny v Podbrezovej a v Hronci, a na rovnaky pocet tych, co odchadzali na popoludnajsiu zmenu. V detskych predstavach tito muzi, medzi nimi aj moj stary otec, otec a dalsi z rodiny, boli pre mna ludmi opradenymi akymsi tajomstvom a obdivom. Detske predstavy tvorili fantazie a nezodpovedane otazky – co vsetko sa asi skryvalo za ciernymi stenami fabrickych hal a co vsetko tam robia tito ludia.
Ked dva roky po vojne sme sa prestahovali do Podbrezovej – Za kostol, tajomstvo fabriky sa mi priblizilo skoro ako na dlani. Zo zahrady spoza domu som neraz dlho pozoroval ruch na srotovom poli a zapocuval sa do zvlastneho ohlusujuceho buchotu, ktory sa ozyval z hlbky fabriky v pravidelnych, tusim polsekundovych intervaloch. Spociatku to bolo tazke a neprijemne vnimat. Casom sa mi tieto zvuky tajomnych ohlusujucich narazov zazdali cosi ako tlkot velkeho srdca, akoby prejav zivota nejakeho kolosalneho organizmu. Bolo to akoby tlkot srdca, ked pumpuje zivotodarny elixir do obehu obrovskeho kolosu s mnozstvom funkcnych organizmov – ludi, z ktorych kazdy svojim dielom, tak ako tie drobne organizmy vo velkom mravenisku, zabezpecuje plynuly chod kazdej zivotnej sucasti anatomie tohto zelezneho zivotodarneho obra. Lebo zeleziarne boli naozaj zivotodarnym kolosom, organizmom, srdcom celeho Horehronia pre tisice jeho zamestnancov a ich rodin. Preto tie ohlusujuce narazy boli vlastne zivotodarnym tlkotom skutocneho srdca Horehronia.
Prisiel cas, ked som zacal blizsie vnimat tajomstva fabriky. V roku 1950, pre nedostatok financnych prostriedkov v rodine, prislo k rozhodnutiu, ze som prestal chodit do Gymnazia v Banskej Bystrici. V jeden den moj otec prvy raz poodkryl predo mnou tajomne vnutro tohto oceloveho kolosu, ked ma previedol cez hornu branu a potom cez vyrobnu halu do kancelarie riaditelstva fabriky. Po vypisani nejakych papierov a jednodnovom nervoznom cakani, otec mi oznamil, ze sa mam hlasit do prace vo fabrike. Mojim pracoviskom sa stala konstrukcna kancelaria. Moje v skole preukazane a ocenene sklony pre kreslenie mi otvorili cestu k tomu, aby som sa zacvicoval za technickeho kreslica. Prve rano, smelo, akoby stary, ostrielany zamestnanec, povedla otca, presiel som hornou branou, vosiel do rurovne, kde som s uzasom zhliadol mnohe z toho tajomneho, co fabrika skryvala predo mnou v mojich detskych casoch. Neviem ako, ale s uplnym ohurenim som sa dostal von z fabriky k zavodnemu hotelu, kde vtedy bola konstrukcna kancelaria. V kancelarii bolo asi pat muzov a jedna zena. Sef ma zaviedol k rysovacej tabuli a povedal: “Nuz, vitaj chlapce! Toto bude tvoja tabula, tu budes rysovat.” Po jednodnovom zaskoleni a vysvetleni, co je pauzak a ako mam nan prerysovat originalny plan, ako a preco si treba ostruhat tuzky s tvrdou tuhou, kedy mam chodit do prace, atd., vracal som sa domov mlcky, uplne vycerpany zo vsetkeho toho noveho, co mi priniesol prvy pracovny den.
Avsak, az po case som sa zacal citit ako jedna, este len drobna ciastka sukolia tohto obrovskeho mraveniska. Az potom, ked sa konstrukcna kancelaria prestahovala do mechanickej dielne. Vtedy som vyhladaval kazdu chvilu moznosti, ako sa pozriet do vyrobnych hal a objavovat nove a nove nezname tajomstva fabriky.
Spominam si, ze od prveho dna ma najviac ohromoval pohlad na tahacov rur. Meravel som od strachu a s nesmiernym respektom som hladel, ako az do biela rozpalena zelezna tyc, ako mrstiaci sa rozpravkovy had, divoko vyrazila z utrob velkeho cierneho telesa. V tom momente ju zdrapili dvaja striehnuci chlapi s dlhymi kliestami a tu zeravu potvoru usmernili do pristroja, ktory ju, ten pre mna dovtedy neznamy zdroj rytmickeho rachotu, zacal premienat na ruru. Ten uzasny obraz mi zostal v pamati na cely zivot.
Druhy velky zazitok mi priniesol den, ked ma sef zobral do oceliarne. Vtedy sme rysovali muldu. Myslim, ze tak sme nazvali obdlznikovu nadobu, ktorou velky zeriav v oceliarni akoby s varechou naberal tekute zelezo v martinskej pece a nalieval ho do foriem zo samotovych tehal na podlahe oceliarne. “... Aby si videl, co to rysujes!” povedal sef.
Bolo ma treba tahat za ruku, aby som sa odlepil a vysiel z toho ohniveho prostredia. A kedykolvek potom som mal prilezitost, vzdy som sa snazil najst si cas a pozorovat - ako zrucni, silni, vecnym potom zaliati muzi hadzali prisady do pece s tekutym zelezom, ako zeriavnik majstrovsky vsuval muldu do pece a naberal tekute zelezo, a ako ho vylieval do foriem, kde sa tekutina premenila na ingoty.
Tito oceliari, spolu s tymi, co chytali do kliesti rozpalene tyce v rurovni, zanechali vo mne najhlbsi dojem. Vzdy som ich pokladal za cosi viac, ako len pracovnikov zeleziarni. Videl som v nich uplne carodejnych majstrov, nebojacnych, smelych a veril som, ze sa najde len malo takych ludi, co su schopni dokazat to iste, co oni. S velkou uctou si na nich spominam podnes.
Pravda, postupne som odhaloval aj dalsie tajomstva fabriky. Pri kazdej objavenej novosti som zistil, ze vsade vo fabrike, na cokolvek co sa tam robi, musi byt na to len dobry odbornik. Tak som objavil, ako sa robi fitting, alebo ako opravari dokazu rozobrat velky stroj a dat ho dokopy. Aj ked len malo, ale podarilo sa mi nazriet aj do tajomstva valcovne, aj ked som nikdy nemal moznost podrobnejsie spoznat vsetky pracoviska, cely vyrobny postup tejto velkej prevadzkarne. A tak valcovna zostala pre mna nadalej zahalena  plastom akehosi tajomstva. Podobne, ako aj zinkovna. K tej som mal vzdy velky respekt, ktory vzdavali ludia v mojom okoli jej sefovi, myslim si, ze sa volal Graca. Ked som videl ist tohto vysokeho graciozneho muza, vzdy som zatuzil ist objavovat novosti do jeho oddelenia. Cas mi to vsak nedoprial.
Doba v tych casoch bola zvlastna. My ludia, sme v nej plavali vedome i nevedome, vacsinou neznamymi smermi. Moja zivotna draha ma viedla von z podbrezovskych zeleziarni, s cielom dokoncenia studia. Vysoku skolu som dokoncil v Prahe a  v roku 1963 som sa vratil do rodneho kraja, do Banskej Bystrice, kde som prevzal Smer, vychadzajuci kazdy druhy den a ako jeho sefredaktor som ho v roku 1964 premenil na dennik. Na Podbrezovu som vsak nezabudol a pri kazdej vhodnej prilezitosti som nachadzal moznost, ako jej byt napomocny. V roku 1967, po diskusiach s vtedajsim riaditelom A. Kolenickom a s dalsimi odbornikmi, uverejnil som celu stranu, v ktorej som kriticky hodnotil fakt, ze podbrezovskym zeleziarnam sa nedovoluje modernizovat vyrobny park a ludia su nuteni pracovat na zariadeni, ktore fabrika mala este z cias Rakusko - Uhorska. Namiesto pochopenia pre problemy zeleziarni, zacalo sa vysetrovanie, kde som ziskal udaje, preco ich zverejnujem.... Zaverov som sa uz nedockal. Prisla burliva doba - rok 1968. Po tragickych okolnostiach tohto roku moja zivotna draha pokracovala na druhej strane zemegule – v Severnej Amerike.
Avsak, aj v Kanade som si neraz spomenul na podbrezovske zeleziarne. Ked som prvy raz cestoval autom z Toronta na Niagarske vodopady, z tri a pol kilometra dlheho mostu ponad zaliv Ontarijskeho jazera, vynoril sa predo mnou uchvatny pohlad na obrovske zeleziarenske stredisko, v ktorom su svetozname fabriky Hamilton Steel a Dofasco. Desiatky kominov vydychovali biely kudol. Zo zamorskych lodi, ktore vplavaju rovno do fabrik, vykladali uhlie a na ine nakladali hotove vyrobky. Pobrezie zalivu pri fabrike bolo cele pokryte akoby zivym bielym kobercom. Bol to koberec tisicov skriekajucich cajok. Len jedno mi akosi chybalo, cierne sadze vsade v okoli, ako som si na to zvykol v Podbrezovej. Ako som si to v neskorsich rokoch overoval, bolo to tak vdaka cistiacim zariadeniam, ktore kontroluju emisiu nevhodnych latok.
Na Podbrezovu som si spominal castejsie. Aj vtedy, ked sme sa nacas usadili v Sault Ste. Marie, 900 kilometrov na sever od Toronta, kde sa nachadzaju zname Algoma Steel.
Avsak moje dojmy na prve dni v podbrezovskych zeleziarnach ma neopustili ani v neskorsich rokoch v mojej profesionalnej cinnosti. Hadam tie nezabudnutelne spomienky ma priviedli k tomu, ze som venoval velku cast mojej zahranicno -obchodnej cinnosti prave obchodnym stykom s fabrikami podobnymi podbrezovskym zeleziarnam, ci uz v Kanade, USA, v Indii alebo v europskych krajinach.
Casto, este aj dnes navstevujem zeleziarne, ktore som nevidel 32 - rokov. Do fabriky vsak vchadzam nie cez hornu alebo dolnu branu, ale cez internetove vydanie novin Podbrezovan. Ako citavam, mnoho sa vo fabrike zmenilo. Mena ludi su mi povacsinou uz nezname, ba neviem, ci by som spoznal aj haly jednotlivych utvarov. Ved nova technika konecne mala moznost prist aj do Podbrezovej.
No najvacsim mojim potesenim je to, ked citim, ako fabrika zije a rozkvita aj dnes, ked mnohe velmi zname slovenske fabriky upadli, zanikli, zbankrotovali, lebo vo vacsine z nich osobne zaujmy jednotlivcov prevladli nad potrebami tisicov poctivo pracujucich ludi a ich rodin. Podbrezova ma tu prednost, ze vedenie zeleziarni usmernuje a stara sa o rozvoj a chod fabriky tak, ako dobry lekar o zdravie svojho pacienta. Preto je radostou citat, ze zeleziarne su aj dnes tym srdcom, ktore pumpuje zdravy zivot Horehroniu. Nuz, verim, ze toto 160. vyrocie zeleziarni je cimsi viac ako len oslavou. Je pripomienkou vsetkych tych generacii, ktore vlievali svoju zivotodarnu silu do zeleziarni, ktori spatne cerpali zo zeleziarni svoju zivotodarnu energiu. Vyrocie je aj pripomienkou, ze tento zelezny gigant ma tiez srdce, ktore bije a bude tlct dovtedy, kym mu budu vlievat zivotny elixir svojou poctivou pracou vsetci jednotlivci – od srotoveho pola, cez rurovnu, valcovnu, oceliaren, fitting, zinkovnu, cez konstrukcnu kancelariu (ak este existuje) az po vedenie podniku.
Nuz, aj ked oneskorene, ako byvaly zamestnanec zeleziarni posielam moje uprimne gratulacie vsetkym zamestnancom zeleziarni k tomuto velkemu 160. vyrociu. Posielam moje uprimne zelanie “Drzte si fabriku, starajte sa o nu! Je vasa a pre vas! Ona zije s vami a vy zijete s nou! Tak to bolo 160 rokov a nech je tak pre dalsich 160 rokov!”
Viem, ze by sa urcite k mojmu zelaniu s radostou pripojili aj moj nebohy otec, matka a stary otec, ktori v zeleziarnach stravili svoj zivot.

Jan H. Kucerak, Ontario, Kanada

<<<

PODBREZOVAN   21/2000

STRANA 2

STRANA

0