ZP a.s. NEWS

NIECO O VIANOCIACH

Vianocna gula
Medzi najoblubenejsie vianocne ozdoby patri vianocna gula. Fukana gula z jemneho skla je uz tak povediac babickou. Vyrobu gule si dal patentovat v roku 1889 Francuz Pierre Dupont. Najskor vyrabal jednofarebne sklenene gule. Ligotava drobnost si ziskala na trhu velku oblubu, preto zacal kratko po jej uvedeni experimentovat s farbami aj vzormi. A tak sa na vianocnej guli zacali postupne objavovat kvety, hviezdicky, kresby vtakov, symboly krestanstva a dalsie ornamenty. Gula bola prva vianocna ozdoba, ktora sa touto technikou vyrabala. Az jej modifikaciou sa zacali objavovat aj dalsie tvary. Zaciatkom dvadsiateho storocia sa na trhu objavili prve jemne sklenene srdiecka, hviezdicky, snehove vlocky, dazdove kvapky a slzy.

Anjelske kridla
Pocas Vianoc je vraj v nasej blizkosti najviac anjelov. V case zimneho slnovratu je nam duchovny svet blizsi. Vnimavi ludia pocituju atmosferu lasky a posvatnosti, ktoru nazyvame svatymi nocami. To nie je len vec kulturnej tradicie. Spolu s premenami viditelnej, vonkajsej prirody sa aj v neviditelnej prirode odohravaju ozajstne zmeny, ktore ludia podvedome vnimaju ako zmeny dusevnych nalad. Kedysi sa hovorilo, ze kazde rocne obdobie ma svojho archanjela.
S kridlami sa anjeli zobrazuju uz od predkrestanskych cias. Maju ale naozaj kridla? Anjel je cisto duchovna bytost; nema fyzicke telo, ani kridla. Ale ked sa chce anjel prejavit cloveku, urobi to tak, ze hybe jeho obraznostou, vnuka mu obrazy, ktore svojou formou zodpovedaju vyznamu toho, o co ide. A anjeli ziju prave v tom elemente, ktoreho posobenim evolucne vznikli u vtakov kridla – preto je symbol kridel spravny. Ziju v eterickej sfere Zeme, rovnako ako my zijeme v jej fyzickej sfere. Nemozu tak posobit bezprostredne na nasu fyzicnost, ale na nasu predstavivost alebo na zivotne procesy v nasom tele a v ostatnej prirode ano

Vianocne a novorocne pohladnice
Vianocne a novorocne blahopriania a pohladnice sa uz tradicne spajaju so skratkou P.F. Ide o francuzske slova "pour feliciter" - v preklade "blahozelanie k" alebo "pre stastie". Vo Francuzsku tuto skratku pouzivaju aj k inym blahoprianiam, napriklad k narodeninam ci k vyznamnemu vyrociu.
Prve pisomne pozdravy v Rakusko-Uhorsku zacal pouzivat cesky grof Karel Chotek z Vojnina a Chotkova. Aby nemusel osobne navstivit vsetkych svojich znamych a zazelat im vsetko najlepsie do noveho roku, rozhodol sa pre pisomnu formu blahozelania, tzv. "gratulacne listky". Tieto si v roku 1827 objednal u riaditela prazskej kresliarskej akademie Josefa Berglera. Koncom 19. a zaciatkom 20. storocia cesky maliar a grafik Viktor Stretti pisal na novorocenku dve francuzske slova "pour feliciter", z ktorych onedlho zostalo iba P. F. A azda prave tu su korene dnes uz celosvetovej obluby tejto magickej skratky.

Adventny veniec
Veniec je od nepamati symbolom vitazstva a kralovskej dostojnosti.
V roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern, ktory vystudoval teologiu a stal sa evanjelickym pastorom. V tuzbe postarat sa o chudobnych zriadil utulok, ktory nazval Drsny dom. Opustene deti pod jeho opaterou boli nielen ubytovane, ale sa aj priucali remeslu. Na zaklade ich neustalych otazok, kolko dni este zostava do Vianoc, sa rozhodol vyrobit dreveny veniec s 24 svieckami - 4 hrubsie sviecky symbolizovali styri adventne nedele, ostatne sviecky predstavovali vsedne dni.

Preco sa novy rok zacina 1. januara?
   Rimania povodne oslavovali Novy rok 1. marca. Gaius Julius Caesar zaviedol (v r. 45 pred n. l.) Juliansky kalendar, podla ktoreho sa oslava Noveho roka presunula na 1. januar. V roku 567 na koncile v Tourse sa rozhodlo o presunuti oslav Noveho roka znova na 1. marca. Napriek tomu vsak nadalej vyuzivali Juliansky kalendar. Na Slovensku bol uz v 15. storoci urceny Novy rok na 1. januar.
   Juliansky kalendar bol pomerne vyhovujuci, no neskor sa zistilo, ze skutocny rok je o 11 minut kratsi. Chybnu odchylku opravil papez Gregor, ktory vydal nariadenie (1582), ze 5. september bude povazovany za 15. september. Tiez ustanovil, ze kazdy prvy rok storocia bude priestupny iba vtedy, ak bude delitelny cislom 400. V zapadnych krajinach je Gregoriansky kalendar pouzivany doteraz. Prave papez Gregor opatovne presunul zaciatok Noveho roku na 1. januar.
   Dlzka dna je urcena dobou tocenia Zeme okolo svojej osi. Tento pohyb sposobuje dojem, ze Slnko vychadza a zapada. Skutocna dlzka roku vsak nie je 365 dni, ale asi 365 a stvrt dna. Tento problem vyriesil spominanym Julianskym kalendarom Julius Ceasar tym, ze zaviedol cyklus pozostavajuci z troch rokov v dlzke 365 dni a jedneho priestupneho roku - 366 dni.

Vianocne menu prastarych rodicov

Stedry vecer:
1. oblatky s medom, kapustnica so susenymi hribmi ( u evanjelikov s klobaskou), makove opekance (pupacky, lokse), orechovy a makovy kolac, drobne pecivo, ovocie, varene vino
2. Oblatky s medom, polievka z vina (alebo rybacia), ryba s aspikom, sumec peceny na razni, zemiakovy salat s majonezou, makovy a orechovy kolac, ovocie, drobne pecivo, pomarancovy alebo vajecny punc.

Obed v Prvy sviatok vianocny
Narodenie Krista Pana:
polievka z drobkov morkyx, peceny karfiol so sunkou, peceny moriak, miesany salat, tvarohove sisky (teple), Sacherova torta, orechovy a makovy kolac, ovocie.

Obed vo sviatok sv. Stefana:
zelerova polievka na sposob kremu, zemiaky na francuzsky sposob s udenou klobasou, plnena kapusta s pecenymi karmenadlami, gastanovy alebo citronovy vybeh, drobne pecivo, ovocie.

Silvestrovska vecera:
Kuracia polievka podavana v salkach, vyprazana marinovana ryba, srnci chrbat so smotanou alebo svieckova pripravena na sposob diviny, zemiakove krokety (na sposob mrkvy sformovane), brusnicovy kompot, pecena sliepka s holandskou omackou, gastanove pyre so slahanou sladkou smotanou, syr, ovocie. O polnoci punc alebo koktail.

Novorocny obed:
Kysla polievka z bravcovych drobov, udene maso, sosovicovy privar, pecene mlade prasiatko alebo pecena mlada bravcovinka, parena cervena kapusta a zemiakova kasa, kysle uhorky, sisky plnene marhulovym lekvarom, ovocie.

Ako prikryvat vianocny stol

Vianoce su sviatkom lasky... Pri stedrovecernom stole sa zide obycajne cela rodina, prichadzaju i roztrateni clenovia, aby v uzkom rodinnom kruhu oslavili narodenie Pana. I v najskromnejsej rodine je slavnostna nalada, ozdobena jedlicka. Deti raduju sa stromceku i darcekom a dospeli spominaju na davno zasle detstvo, na svoje vtedajsie Vianoce.
Aby sa slavnostna nalada Stedreho vecera zvysila, ozdobme stol symbolom Vianoc, jedlovymi vetvickami. Niekde ozdobuju aj zelenym alebo pozlatenym imelom, to vsak je cudzia obycaj. My v krajine vecne zelenych jedli a smrekov ostanme verni jedli. Pri ozdobovani vianocneho stola kazda zena ma moznost uplatnit svoj vkus. Velmi pekne sa vynimaju na celom obruse rozsypane a lahucko pripevnene mensie vetvicky alebo chvojovy vencek okolo kazdeho taniera. Podobne velmi vkusnou ozdobou je i husty veniec uprostred stola, zdobeny cervenymi jablckami a bielymi svieckami, ktore vecer zapalime namiesto slavnostnych sviecok. Veniec uprostred stola moze byt zdobeny aj siskami v prirodnej farbe, ale mozu byt i pozlatene alebo postriebrene. V druhom pripade veniec prepletieme striebornou alebo zlatou stuzkou. Na slavnostnom stole nesmu chybat svietniky so sviecami. Velmi pekne sa vynimaju gypsove alebo z dreva vyrezavane figuralne svietniky v podobe hviezdicky, sisky, jedlicky alebo anjelikov.
Na stedrovecerny stol nepristanu ani zive ani umele kvety, iba vetvicky jedle a misa s ovocim. Do hlbokej keramikovej, krystalovej alebo striebornej misy pokladieme jablka, hrusky, susene slivky, pomarance, figy a datle. Na vianocny stol patria aj uhladne pokrajane a pokladene tradicne vianocne orechove a makove kolace. Oblatky a med mozno uz vopred polozit na stedrovecerny stol, na ktorom podla starodavneho zvyku podavame tradicne slovenske stedrovecerne jedla.

(Odporucane Zelou Inoveckou v knihe Dobra rada nad zlato - druhe vydanie 1938).

<<<

Z tvorby nasich dopisovatelov

Najdolezitejsi mesiac ?

Jaroslava Nuterova

A je to tu. Zasa, znovu, opat, neunavne a neuprosne – vyberte si vyraz aky chcete. Alebo radostny, carovny, pokojny, cas plny krasnych dojmov, neopakovatelne nadhernych chvil, pozitivnych emocii – superlativov by sa naslo! Cas odpustania, zmierenia, milych stretnuti i spomienok, obdaruvania, bilancovania...

December. Cas Vianoc.

Pre niekoho najdolezitejsi mesiac v roku, pre ineho tieto sviatky znacia problem, dalsi si jednoducho povie: co uz, s tym nic nenarobim, treba zasa vygruntovat cely dom, dokupit vianocne ozdoby, darceky – no, nad tymi by sa malo uvazovat aspon od jula.

Lenze Eva si prvych jedenast mesiacov v roku absolutne nelamala hlavu, ci kupit uzitkovy, spomienkovy, dekorativny darcek alebo len tak pre potesenie. V jej ponati je december obycajny zimny mesiac bez vianocnej euforie. Samozrejme, nie odjakziva. Kedysi aj ona patrila medzi tych, ktori intenzivne prezivaju predvianocny cirkus, dokonca sa nan tesila. V robote si vymienali s kolegynami recepty na nove kolace a na ine speciality. S detmi a s manzelom upratovali, pri com sa vela nasmiali. V obdobi puberty zacali dievcata – dvojicky i najmladsi syn takyto maraton povazovat za prezitok. Navrhli mame, aby sa upratovalo priebezne po cely rok bez stresu. Vtedy sa Eva na to divala dost skepticky, vsak ich ten zachvat prejde. Nepresiel. Nasledujucich desat rokov deti vlastny navrh striktne dodrziavali. Kazdy jej zavidel, ze ma tak perfektne vychovanych potomkov, na dovazok i dokonaleho manzela, ktory nechodi do krcmy ani nefajci, venuje sa iba rodine.

Ziadna idylka netrva vecne.

Dievcata vystudovali hotelovu skolu s maturitou, chlapec im stupal na paty. Vsetci traja s vyznamenanim, vsetci traja tuzili po vysokej skole. Ked dvojicky skoncili prvy rocnik a brat uspel na prijimackach o rok za nimi, stalo sa to, co v mnohych inych rodinach. Ich otca z organizacnych dovodov prepustili zo zamestnania. Nebrali to zasa az tak tragicky, pretoze vsetky tri deti si nasli cez leto dost dobre platenu brigadu a nikto neupadol do depresie.

Ta sa dostavila az po nekompromisnom rozhodnuti dcer i syna.

„Dame si rok prestavku,“ vyhlasila Zuzana.

„Zarobime si na skolu, kym si oco daco najde a potom budeme pokracovat,“ doplnila o dve minuty mladsia Andrea.

„Ja urobim to iste,“ pridal sa Tomas.

Manzelia sa pozreli na seba a Eva videla, ako Petrovi poskocila sanka. To bude huste, pomyslela si. Hlava rodiny sa nadychla.

„Aha, takze chcete zdupkat.“

„Z jedneho platu traja ludia nemozu studovat,“ argumentovala Zuzana. „Jasne, da sa aj popri zamestnani, ale my nemame nic na zaciatok.“

„Nejake uspory by sa nasli,“ ozvala sa Eva.

„Ak nam ich date, z coho budete zit?“ opytal sa Tomas.

Nastalo tazive ticho. Dodnes nemali problem vyslovit medzi sebou svoj nazor, ale v tejto chvili tusili, ze tento rozhovor by sa nemusel skoncit dohodou. Cosi sa do ich rodiny vkradlo.

Nedovera? Sklamanie? Nevdacnost?

Mladez odisla. Eva cele leto dufala, ze Peter sa co najskor zamestna.

Spociatku to vyzeralo slubne, ma predsa plno znamych, ktori mu o dusu davali nadej. Bohuzial, vzdy iba na par tyzdnov.

Postupne zacal byt natolko pasivny, ze tazko sa s nim dalo normalne komunikovat. Reagoval bud podrazdene alebo vobec.

Ako sa blizili Vianoce a deti ohlasili, ze pridu okolo dvadsiateho decembra, v dome sa rozjasnilo. Petrovi sa konecne podarilo dostat pracovnu zmluvu v nemocnici ako vodic sanitky. Znamenalo to sice sluzby cez sviatky, no Eva predsa nebude sama. Prileti mladez z Australie. Rodicia takmer zinfarktovali, ked Zuzana v mene vsetkych troch oznamila do telefonu, ze sa im naskytla prilezitost vycestovat, ale uz sa nemozu prist rozlucit, lebo by zmeskali let a oni si nenechaju takuto prilezitost ujst.

Nepacilo sa to ani Eve ani Petrovi. Utesovali sa navzajom, ved sa raz vratia a vsetko si predebatuju.

Dvadsiateho decembra o deviatej vecer zazvonil telefon. Eva sa nedockavo vrhla k nemu.

„Ahoj, mamina,“ pocula Tomasov stiesneny hlas.

„Ste v poriadku? Co sa stalo? Kde ste?“ chrlila zo seba a Peter si tiez prilozil ucho k sluchadlu.

„Prosim ta, nestresuj. Sme v poriadku, neboj sa. Len...“ Kratka odmlka. „Len to nestihneme.“

„Ako to? Kedy pridete?“

„No, tohto roku asi nie...“

„Coze?“ Eva sa vydesene oprela o manzela. „Idu Vianoce, to nam nemozete...“ Nevladala dopovedat.

„Mami, je nam to strasne luto.“ Zo synovho hlasu i na tu dialku citila slzy. „Vieme, ze Vianoce su pre vas dolezite, aj pre nas, ale fakt sa neda. Nehnevajte sa, ved prideme v januari alebo vo februari a potom si spravime Vianoce.“

„Kde mas sestry?“

„V robote.“

„Tomas, neklam.“ Eva privrela zaslzene oci. „Poznam, kedy nehovoris pravdu.“

„Mali sme trochu tazkosti,“ vzdychol mladenec a vycitavo pozrel na uplakane dievcata vedla seba. „Nechceme, aby ste sa s otcom trapili, my sa nestratime, nebojte sa. Uz sme v pohode, vsetko sa vyriesilo, ale naozaj sa teraz nedalo prist. Pozdrav ocina a prajeme vam...“

Peter zobral manzelke sluchadlo.

„To ste sa vyznamenali,“ povedal nahnevane. „Vianoce su raz do roka v decembri, nie vo februari. Vasa mama bude cez sviatky sama, lebo mam sluzbu v nemocnici. Majte sa.“

Nuz, istotne nie sme jedini rodicia na svete, ktori budu v tomto obdobi sami, hutala Eva. Jednoznacne ju mrzela Petrova reakcia, pretoze toto nie je cas na hnev, na druhej strane nevedela, ci sa ma aj ona hnevat alebo plakat.

Dolezitost Vianoc sa kazdopadne nastrbila a Eva mala neblahe tusenie, ze to nie je naposledy. Prezila ich. Sama so slzami, ked Peter odisiel do sluzby, smutne pratala mnozstvo kolacov, ktore nenasli uplatnenie. Nieco sa jej podarilo rozdat a darceky pre deti odlozila do skrine.

Az v marci sa zvitali s dvojickami a synom. Fyzicky sa nezmenili, no uz to nebola ta bezstarostna mladez, aku poznali. Rodicom sa akosi z nich nedalo vydolovat podrobnosti o zivote v Australii. Co – to spomenuli, nie je to az take lahke ako si predstavovali a ako im to vykreslili kamarati. Prosili rodicov, aby ich spravanie nepovazovali za nevdacnost, ale nateraz nepripada do uvahy navrat do skoly.

. . .

Eva s Petrom nespokojne tolerovali rozhodnutie svojich ratolesti a v kutiku duse si naozaj mysleli, ze sleduju iba svoj prospech a na nich kaslu. Pravdou zostava skutocnost, ze dvojtyzdnova navsteva prebiehala rozpacito. Akoby sa jeden druhemu za tych devat mesiacov odcudzili.

Eva vedela preco. Deti zrejme presli vselicim a jednoducho tym rodicov nemienili zatazovat. Vari sa budu bez tych „prkotiniek“ – ako Tomas utrusil – trapit menej alebo sa prestanu uplne? Bol to z ich strany prejav nedovery? Coho sa bali? Co take sa tam mohlo udiat, ze mali strach povedat to nahlas?

Trochu sondovala u znamych, ktori maju tiez deti v zahranici. Dopocula sa veru kadeco a vela informacii jej na pokoji nepridalo. Napriek tomu sa obrnila optimizmom. Snazila sa ho preniest i na manzela, ale ten vacsinou cosi zasomral a odporucil jej na deti sa viac nespoliehat.

Rozoberali rodinnu situaciu so sesternicou Janou. Jej deti prichadzaju z Anglicka kazde Vianoce siesty rok.

„Teda Peter je poriadne elefantny,“ konstatovala Jana a ukazovakom nacrela do slahacky na kave.

„Infantilny,“ opravila ju Eva. „Elefant je slon. Spravanie je infantilne, detske, nie slonie.“ Obe sa zasmiali. „Ale v podstate mas pravdu. Ibaze tvoje deti sa zjavia vzdy prave na Vianoce, to je dolezite. Mame si ozdobit stromcek v marci ci v lete? To uz nie je ta spravna atmosfera.“

„Pozri, doba sa meni,“ pokrcila Jana plecami. „Kedysi boli Vianoce povazovane za svate. Dnes mozes byt rada, ze vobec jestvuju, inak by ludia absolutne neoddychovali. Urob si dolezitym ten mesiac, kedy sa zide cela vasa patica a Vianoce ber ako spestrenie zvysneho roku.“

Tebe sa to povie, pomyslela si trpko Eva. Hoci v niecom ma Jana urcite pravdu.

Teda sa prisposobila. Presiel dalsi rok, Vianoce bez deti. Zo zotrvacnosti ozdobili umely stromcek, domom sa plazila vona vianocneho peciva, ktore Eva opat rozda, pretoze drzat ho v mraznicke do neurcita nemalo vyznam. Darceky znovu putovali nerozbalene do skrine. Mlkvy Peter chodil ako bludny Holandan, no pred Evou sa hral na hrdinu. „Hlavna vec, ze su zdravi a chuti im jest“, hovorieval so stipkou sarkazmu.

Mimoriadne tepla jesen bola tretia v poradi. Blizia sa tretie Vianoce a Evu pri pomysleni na ne rozbolel zaludok. Docerta, vsak som si uz mohla zvyknut, dumala nestastne a zaliala si do hrnceka horky zaludocny caj. Aj tak mi nepomoze, zakryla ho tanierikom. Nastavila minutky, vzala do ruk krizovky a usadila sa na pohovku. Len co sa zamyslela, zazvonil telefon.

„Ahoj, mami, to som ja, Zuzana.“

„Ahoj, Zuzi, co nove?“ Eva zlozila okuliare z oci a nevdojak sa jej rozbuchalo srdce.

„Mame pre vas dobru spravu,“ zvestovala dievcina nadsene. „Prave sme si boli kupit letenky. Nas odlet je isty, na Vianoce sme doma ako na koni.“

„Fakticky? Nic sa nemoze stat? Nezrusia vam to ako vlani?“

„Nie,“ smiala sa dcera radostne. „Na sto percent je to vybavene. Sme... my sme totiz spravili nieco neskutocne, to nam uzasne pomohlo a... teraz sme sami sebe panmi... to ti je nadherny pocit... mami, tesis sa?“

„Jasne, ze sa tesim,“ vydychla Eva s hrcou v hrdle. „Neviem sice o com rozpravas, ale...“

„Oco je doma? Daj mi ho k telefonu, prosim.“

„Nie je doma. O dve hodiny pride zo sluzby.“

„Fajn. Zatial ho pozdrav, este sa ozveme. Andrea a Tomas vam odkazuju, ze Vianoce su predsa len najdolezitejsie dni v roku. Koncim, lebo sa rozplacem od stastia. Maj sa, mami.“

Eva roztrasene polozila sluchadlo. Nie, ziadne slzy, rozkazala si, ale tie sa jej kotulali po tvari a z brady kvapkali na zem. Divala sa do krizovky a nevnimala.

V tom momente ju prestal boliet zaludok. Potriasla hlavou. Zaplavila ju taka radost, ze by sa najradsej roztancovala. Konecne! Cakaju ich spolocne Vianoce!

Prave zohrievala studeny caj, ked prisiel Peter. So smiechom sa mu vrhla do narucia.

„Comu vdacim za tento prejav?“ zdvihol obocie, no objatie opatoval.

„Volala Zuzana, uz maju letenky na Vianoce v rukach!“

„To mali aj vlani,“ schladil jej nadsenie.

„Hej, lenze teraz vraj urobili nieco – neviem co – a to ich posunulo domov.“

„Prelozis mi to?“

„Boze, Peter, to je jedno, hlavna vec, ze pridu domov, chapes?“

„Jasne, ze chapem, no uverim az ked budu sediet na Stedry vecer s nami pri stole.“

To je cely on! Nedokaze sa tesit ani z obycajnej nadeje! Nepokazi mi tym radost, budem sa tesit aj bez neho!

Davno som ju nevidel v takej euforii, hutal Peter. Chcem tomu verit, ze naozaj pridu, dvojnasobne preto, lebo tieto sviatky mam aj ja volno. Nemali by sme to vsak zakriknut, neradovat sa predcasne.

Na zaciatku decembra bol cely dom pripraveny na vzacnych hosti. Tomas rodicom nahlasil este troch zaujemcov. Jedno dievca a dvoch chlapcov. Petrovi sa to nevidelo.

„Po dvoch rokoch mame normalne Vianoce a oni si privedu kamaratov,“ hundral. „Co sa nas boja? Potrebuju svedkov?“

„Som rada, ze vobec pridu,“ usmiala sa Eva. „Vsetko nam vysvetlia, chcu nas len prekvapit, preto robia tajnosti.“

Devatnasteho decembra od skoreho rana Eva poletovala po dome a kontrolovala, ci niekde nieco netreba dorobit. Ved pridu az o dva dni, pripominal jej manzel trpezlivo.

V noci do dvadsiateho druheho Eva nezazmurila ani oko. Aj Peter isiel do roboty nevyspany. Deti neprisli. Cely den sa nepohla od telefonu, chodila az na cestu ku kazdemu autobusu, ale marne. Preco sa neozyvaju? Co sa stalo?

Popoludni ju manzel nasiel v slzach, no slova utechy kdesi stratil. Smutne sedel vedla nej na pohovke. Uz nestali pri okne, naopak zatiahli zaluzie.

Dupot mnohych noh na dvore sa nedal nepocut. Pridala sa k nim vrava a smiech.

Manzelia vystartovali ako rakety, roztvorili dvere dokoran, vybehli von. Tam sa zoradovalo do zastupu sest osob. Postupne vyobjimali Zuzanu, Andreu, Tomasa a este dvoch chlapcov a dievca.

Chvilu trvalo, kym sa vacsina z nich vyplakala od dojatia i radosti zo stretnutia. Zabudli na vycitky, na strach, ktory prezivali i na neprijemnosti pocas roku.

Neznami dvaja chlapci a dievca su surodenci, ktorym pri nehode zachranili Evine deti zivot. Ich rodicia sa im odmenili lukrativnou pracou.

„To este nie je vsetko,“ poznamenala Zuzana pri stedrovecernom stole. „Zarobili sme si dost na to, aby sme dokoncili studia. Na buduci rok pokracujeme. Vsetci traja. A nikdy viac si nenechame ujst spolocne Vianoce. To fakt slubujeme.“

December zacina byt v nasej rodine zasa dolezity, pomyslela si Eva spokojne.

<<<

Na mytnanskej fare

   V malebnej dedinke Myto pod Dumbierom, sa na vyvysenom mieste vypina biely kostol so zelenou strechou. Spolu s dvomi budovami akoby vrastol do prostredia a tvori akusi vstupnu branu do prirody, cim deli jej svet od sveta ludi, budov, civilizacie. Na tomto mieste sa pred jedenastimi rokmi usidlil mlady evanjelicky pan farar, ktory tu zacal vykonavat svoju sluzbu Bohu. Za kratky cas sa vpisal do povedomia ludi nielen ako kazatel, ale aj ako clovek so zaujimavymi zberatelskymi vasnami, vztahom k starym veciam, ktore poznacil zub casu, ci ako sofer legendarneho „chrobaka“ (Wolksvagen Beattle). Ak sa vam zda, ze tento clovek je naozaj cimsi zaujimavy, v nasledujucich riadkoch vas pozyvam do navstevu na mytnansku faru.
   „Ale, ved su to len stare carachy“, zasmeje sa pan farar Stefan Skorupa nad mojim zaujmom o jeho zbierkovy fond. Uz pri prvom vstupe do chodby ma nadchol pocet nastennych hodin roznych tvarov, veku a povodu. Bolo prave sest hodin vecer a z ostatnych miestnosti so ozyvalo pokojne bim, bim. Usadili sme sa v obyvacej miestnosti plnej obrazov, hodin a hraciek. „Niekto si svoj pribytok zariaduje modernym nabytkom, ja tym co som dostal, pozhanal alebo odkupil za symbolicku cenu“, zacina pan farar svoje rozpravanie. Dozvedam sa, ze nabytok, obrazy, hodiny a mnoho inych ozdobnych predmetov, ktore na nas zo vsetkych stran dychali „kusiskom“ historie, ma od svojich pribuznych. „Su to veci po mojich prastarkych, starych rodicoch, mama nevyhadzovala, na nove nebolo...mam rad tieto veci, kazda mi nieco hovori, kazda sa spaja s nejakou osobou, ktoru poznam“.
   Vstavame zo starozitnych kresiel a prechadzame do jednej z izieb. Hned oproti dveram stoji vysoka babika v modrych batikovanych satach. „Raz za mnou prisla jedna pani s igelitkou, ze ak to dam dokopy, mala by to byt babika, ktoru jej otec kupil v 20. rokoch v Bruseli. Odvtedy sa v mojom pribytku nachadza niekolko desiatok babik“. No oci pana farara Skorupu zaziarili, ked sme pristupili k skrini, na ktorej bolo plno starych hraciek. Dominovali automobily znacky WV (pochopitelne, ved najvacsia „hracka“ sa nachadzala v garazi na dvore), vlaky, traktory... po chvilke obdivovania berie do ruky znacne poskodeny model auta: „Madarsky plechac, uzasny dizajn. Chyba mu bakelitovy kryt a nadherne chromove narazniky, s ktorymi vyzera ako zo sna“. V dalsej miestnosti sa na rohu skrine tiesnia modely lokomotiv spolu s kozenymi kuframi okruhlych tvarov. Na otazku - ako si predstavuje vysnivanu hracku so smiechom odpoveda: „Bol by to vlak, ktory vezie chrobaka...a malo by to byt z plechu“. O plechovej dominancii ma presvedcili aj multifunkcne drahy, na ktorych lokomotivy prekonavali rozne ukony pomocou domyselnych mechanizmov. Obaja sme tam len stali a ja som sa zrazu chcel stat malym chlapcom...
   Aj priestor kuchyne je zariadeny muzejnymi vahami, maziarmi, plechovymi skrinkami, mlyncekmi, ci starozitnymi zehlickami. Medzi tymito predmetmi sa nachadza aj maly rucny sijaci stroj z roku 1887, ktory je jednym z najstarsich predmetom nachadzajucich sa na fare. Pan farar bol znamenity sprievodca, ktory dokazal ku kazdemu kusku svojej zbierky podat nielen osobny, ale aj odborny vyklad. Ked sa blizil cas mojho odchodu, priznal som sa, ze sa tu citim tak kludne, vyrovnane. „Ved ste na fare“. Az vtedy som pochopil, ze nie som niekde v muzeu starych veci.

M. Jancovic+ foto

Skladaci kocik patri medzi najstarsie kusky, jeho vek presahuje 100 rokov. Plysovy slon v pozadi ma bradatych 70 rokov.