Podoby ludskeho stastia
Ludske stastie ma mnoho podob, nestastie vsak
este viac. Niekedy len pre malickost nadobudame pocit, ze zivot je voci
nam velmi kruty. Staci sa vsak pozorne porozhliadat okolo seba, spoznat
zivotne pribehy inych a pochopime, ze su medzi nami ludia, ktori dokazu
byt nesmierne vdacni osudu aj za to malo co od zivota dostanu.
Lucka, dnes uz dvadsatsedemrocna slecna, je odmalicka odkazana na pomoc
svojich blizkych. Bolo to krasne dieta, nicim sa nelisiace od ostatnych
novorodencov. V rodine Pobisovcov mali z dcerky obrovsku radost a nebol
najmensi dovod robit si starosti pre jej zdravie. Vdaka tomu, ze Lucka
bola uz tretim dietatom v rodine, postupne si vsak zacali vsimat, ze vo
vyvoji ich dcerky cosi nie je v poriadku. Ked mala osem mesiacov
absolvovali s nou rozne vysetrenia a ortiel bol kruty - mozgova obrna.
Rodicov to neodradilo a chytali sa vsetkych prilezitosti. Nevynechali
bylinkarov ci ludovych liecitelov. Lucka podstupila niekolko operacii
a vsetci verili, ze to zlepsenie raz pride. Neprislo a osud sa s rodinou
zahral este druhy raz. V januari tohto roku ich nahle a nepripravenych
opustil manzel a otec rodiny. Na Lucku dolahol velky smutok, s otcom
mali vytvoreny hlboky vztah. Tazko sa zmierovala s tym, ze odisiel
navzdy.
V case predvianocnom sme sa vybrali za Luckou, pripraveni utesit ju a
podnietit k veselsim myslienkam. Milo nas prekvapila. Vitala nas
usmiata, hoci pri spomienke na otca jej slzicky vstupili do oci. Nepatri
vsak medzi tych, ktori sa uzatvoria do seba. Hoci jej telesne
postihnutie stazuje pohyb, potesenie i sebarealizaciu nachadza najma
v kresbach a vysivkach, rada cita, sleduje televizne serialy a ked jej
je tazko pusti si Pala Haberu. Velmi tuzi po pocitaci a keby sa jej ho
podarilo ziskat, urcite by svojich blizkych prekvapila dalsimi
schopnostami.
Napriek tomu, ze je odkazana na invalidny vozik, stalu opateru, aj vdaka
laskavemu a starostlivemu pristupu svojej matky a obdivuhodnemu vztahu
so svojimi surodencami berie zivot taky, aky je a tesi sa z kazdej
malickosti. Je obdivuhodna a pohlad na jej usmiatu tvar evokuje
k zamysleniu, ako malo staci k stastiu. A co si zela Lucka pod vianocny
stromcek. Nic, len zdravie.
O. Kleinova +
foto
Este do
uzavierky Podbrezovana sa jedno z Luckinych zelani splnilo. Od firmy
GAMO, a.s. dostala vianocny darcek – vytuzeny pocitac. S prianim mnohych
peknych chvil prezitych pri pocitaci jej ho odovzdala Ing. Maria
Niklova, clenka predstavenstva a Ing. Richard Tanhausser, predseda
Predstavenstva a generalny riaditel firmy GAMO, a.s.
…aby sme sa stali darom kazdemu, komu
vstupime do zivota
Akoby to bolo vcera.
Pripijali sme si na zdravie, priatelsky sa objimali a do noveho roku si
zelali len to najlepsie.
Rok vsak ubehol ako
sibnutim carovneho prutika, opat nas cakaju tieto mile povinnosti
voci svojim blizkym a znamym a je dolezite, aby sme si ich povedali
uprimne, s laskou a pochopenim. A to aj vtedy, ked v srdci nosime
voci niekomu drobne vyhrady. Casto sme pod vplyvom kazdodennych
povinnosti nositelmi napatia, nie vzdy primerane reagujeme. Slovo ma
velku vibracnu silu, ktorym mozeme potesit ale aj ublizit.
Ale ako sa da prelomit
v srdci lad? Ako dokazat sebe aj tym druhym odpustit a pri blahozelani
sa im pozerat uprimne do oci?
Len tak, ze si kazdy den
najdeme na seba cas, zrekapitulujeme svoje konanie a nebudeme sa bat
nahlas povedat:
“ Tak toto som dnes naozaj prehnal ,“
a nebudeme sa klamat a skryvat za takzvanu hrdost.
V obdobi Vianoc sa
snazime vsetci obdarovat nasich blizkych a priatelov niecim, co ich
potesi, premienat smutok na radost a plac na smiech, pretoze sme
ovplyvneni sviatocnou naladou, vyzarujucou z ulic, medii, casopisov.
V zaplave stresu a komercie neraz na
krehke hodnoty zivota zabudame.
No nas zivot by bez nich
nemal zmysel. Spozorujeme ich az v trapeni, chorobach, smutkoch. Ak sme
pripraveni automaticky zacneme telepaticky komunikovat s vyssimi
duchovnymi bytostami a nemusi to byt len pocas Vianoc. Ak sme
prichystani vidiet veci bez obmedzeni , pochopime aky to tu ma vsetko
zmysel . Nedovolme aby nase iskierky dobra v srdci zhasli iba
preto, ze ich dusi privela tienov.
Preto nezabudajme, ze
vzdy je v nasom okoli dost tych, ktori sa chcu stat darom kazdemu, komu
vstupia do zivota.
Darina Belkova, Tvn.
CLOVEK NIE JE OSAMOTENYM OSTROVOM
BEZ LASKY JE HALIER DRSNY, PODANE JEDLO NECHUTNE
A NAJLEPSIA OPATERA NEMILA – sv. brat Albert
Ojedinele socialne zariadenie na Slovensku bolo zriadene Reholou sestier
Albertinok v breznianskej farnosti. Ide o dom socialnych sluzieb – Dom
svateho brata Alberta.
Z historie sa dozvedame, ze Kongregacia sestier Albertinok sluziacich
chudobnym bola zalozena v roku 1891 v Krakove svatym bratom Alberom
(Adamom Chmielowskim, 1845-1916). Spoluzakladatelkou bola blahoslavena
sestra Bernardina (Maria Jablońska, 1878-1940). Sestry Albertinky sa
venuju ludom dlhodobo chorym, bezvladnym, telesne ci dusevne postihnuty,
bezdomovcom, ale aj inym sposobom postihnutym a hendikepovanym.
V sucasnosti pracuju v 66 utulkoch, opatrovatelskych a charitativnych
domoch v Polsku, ale aj v zahranici – v Taliansku, USA, Argentine,
Ukrajine a misijnu pracu vykonavaju v Bolivii.
Na
Slovensku zacali posobit styri sestry z Krakovskej provincie v roku
1995, prave v breznianskej farnosti, kde po troch rokoch zriadili Dom
sv. brata Alberta. Reholne sestry, spolu s viac ako desiatkou socialnych
pracovnicok a opatrovateliek sa v nom staraju o 22 dlhodobo chorych,
leziacich, prevazne imobilnych zien.
Kazdy,
kto ma skusenosti s opatrovanim bezvladneho blizkeho vie, kolko
fyzickych ale hlavne psychickych sil je potrebnych na zvladnutie tejto
cinnosti. Preto obdivujeme silu reholnych i civilnych sestier, ktore
dennodenne pomahaju svojim bliznym, s laskavostou a vierou im vytvaraju
druhy domov. „Zijeme v cisto zenskej komunite, sme z roznych prostredi,
rodin, nic sa neda ukryt. V nasom spolocnom suziti vsetko dobre i zle
vychadza na povrch. Preto je velmi dolezita duchovna sila, bez ktorej by
tato cinnost bola tazko zvladnutelna,“ vysvetluje predstavena – sestra
Barbara, ktora v Brezne posobi od roku 1995. „Nase usilie je
spojene s laskou k Panu Bohu a bliznemu svojmu. Nie je to jednoduche.
Chceme byt, tak ako to chcel nas zakladatel - dobry ako chlieb pre
vsetkych. Lenze nase moznosti su obmedzene a potreby su obrovske
(v poradovniku na prijatie maju dnes viac ako 50 ziadosti). Denne
sa snazime nasim zenam vytvarat co najidealnejsie zivotne podmienky
a dufame, ze sa nam to dari. Som vsak presvedcena, ze rodinu im nic a
nikto nenahradi, samozrejme, ak v nej citili a davali lasku.“
Okrem
obyvateliek domova sa reholne sestry od zaciatku zacali zaujimat
aj o ludi bez domova. „Uz v prvom roku nasho posobenia prisli na
brezniansku faru asi traja bezdomovci a tych sme uhostili z nasho stola.
Na dalsi rok ich uz bolo viac a tak sme pre nich pripravili posedenie.
Bol to Stedry vecer - nechybali darceky, prisiel dekan, primator
a poslanci mesta. Tieto chvile boli velmi dojimave. V sucasnosti pomoc
tejto skupine obcanov zastresuje „Pristav“ – jedalen, kde celorocne
ponukame polievku a chlieb. Pracuju v nom aj koordinatorky
z mestskeho uradu, ktore sa snazia zaradit ich opat do plnohodnotneho
zivota,“ s obdivom k ich praci dodava sestra Barbara.
Dom
sv. brata Alberta – dom socialnych sluzieb je neziskovou organizaciou
a podobne ako ine, zapasi s problemami, ktore sa vsak komunite dari
riesit. S radostou zakupili vytah dotovany z eurofondov, v sucasnosti
vsak maju problem s jeho instalaciou, ktoru musia dofinancovat
z vlastnych prostriedkov a tych je veru poskromne. Avsak predstavena
veri, ze s pomocou Bozou a dobrych ludi, zvladnu aj tuto ulohu
a zariadenie pre presun imobilnych zien, vozickarok bude v kratkej dobe
fungovat.
V. Kukolova + foto
Chvalou na
starostlivost reholnych a civilnych sestriciek nesetrili obyvatelky Domu
sv. brata Alberta.
Pomoc v nudzi
Strata milovaneho
manzela a otca troch deti po tazkej chorobe bola pre pani Mariku tvrdym
udelom osudu. Okrem velkeho smutku sa rodina pochopitelne ocitla aj vo
financnej tiesni. Financna podpora od Nadacie ZP v tej najtazsej chvili bola
velkym prekvapenim. „Skutocne som to necakala a velmi si vazim, ze hoci bol
moj manzel uz dva roky na invalidnom dochodku, jeho zamestnavatel nanho
nezabudol a poskytol nam pomoc. Velmi dobre mi to padlo a zelam si, aby bolo
takych zamestnavatelov co najviac“, povedala pani Fukasova.
O.K.
Hoci toto budu prve Vianoce bez ocka, vdaka laske a pozornosti vsetkych
pribuznych aj Saska, Nikolka, Tomas a ich mama budu moct zazit prijemnu
vianocnu atmosferu.
F: O. Kleinova
V Dome socialnych sluzieb v Dubovej uz dva roky zije nas byvaly
spolupracovnik Elemir Kollar. Do starobneho dochodku odisiel pred 26 rokmi
a aj ked onedlho oslavi svoje 90. narodeniny, stale spomina na Podbrezovu.
Este pred dvomi rokmi sa zucastnil aj stretnutia dochodcov, kde si
podebatoval so svojimi znamymi a byvalymi spolupracovnikmi. Zaroven si
pochvaloval, ze vedenie nezabuda na zamestnancov ani po odchode do dochodku.
Dnes je odkazany na lozko a tak mu v predvianocnom case velmi dobre padla
navsteva z firmy, v ktorej prezil vacsinu svojho zivota.
o.k + foto