27. AUGUST  2002 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Uhliari a drevorubaci na Ciernom Balogu

2.

II. Uhliar a drevorubac
Uz stopatdesiat rokov robotnik pracujuci v lese nie je drevorubacom. Ciernobalocky rodak, velky odbornik, lesnik Jozef Dekret Matejovie v  roku 1825 zaviedol v celej banskobystrickej lesnej oblasti dvojmuzne pily. Zavedenie dvojmuznej pily bolo technickou revoluciou v dobyjani drevnej suroviny, pri jej hrubom spracuvani v lese. Praca s pilou, v porovnani s pracou so sekerou, je sice tiez velmi tazka, ale predsa len lahsia ako so sekerou. Pila zvysila vykonnost robotnika a usetrila tisice kubikov dreva. Ako kazda novota, aj pila bola drevorubacmi prijmana s nedoverou a zo zaciatku ju drevorubaci odmietali pouzivat. Proti pile sa dokonca branili aj “strajkom”. Sam Jozef Dekret Matejovie musel prist presviedcat svojich rodakov na Ciernom Hrone, aby pouzivali pilu ako pracovny nastroj, ktory zvysi ich vykonnost, ulahci pracu, usetri vela dreva.
Drevorubac sekerou narubal za 10 – 12 hodin 1,5 az 2 priestorove metre siahoviny. Lesny robotnik, pracujuci pilou v dvojici vyhotovil za ten isty cas, s mensou namahou uz 3 priestorove metre na jedneho chlapa.
Lesny robotnik okrem tejto hlavnej prace spracuval drevo aj pre vlastnu potrebu. Vela ho spotreboval na ohrievanie (20 – 30 m3). Z dreva si vyrabal takmer vsetko. Kuchynsky riad (lyzice, misky, vahany, korytka, lopare, valky, varechy, crpaky), pomocne nastroje pri praci na poli (hrable, kosiska, poriska do sekier, krnohy pouzivane pri zvazani dreva jednym chlapom, brezove metly, “lojtri”, osi, razvory, oja, jarma, sane, vlacuhy a pancuhy a ostatne suciastky na vozy dreveniaky), detske hracky, kolisky, praslice, riad potrebny k snovaniu priadze, kolovraty, krosna, zvijacky, cievky. Z dreva si stavali domy, hospodarske budovy, salase, ploty, napajadla, studne, tajchy, frudle. Drevo bolo vsade dookola, drevo bolo vsetko, aj chlieb. Doma si sili aj obuv a odev, krpce a kapce, sukenne nohavice a kozuchy, hune. Lesni robotnici spravidla boli vyborni kosci. Na tuto tazku pracu boli dobre fyzicky pripraveni.
Tieto vedlajsie prace si mohli, ci museli sami vykonavat aj na pracovisku, pretoze za pracou dost casto odchadzali daleko od svojich bydlisk (20 aj viac kilometrov). Na pracovisku si stavali obydlia kramce – koliby. Takto im, aj ked robili 10 – 14 hodin denne, predsa len zostaval este volny cas na prepotrebneho konicka, ktoreho im vnucoval robotnicko-rolnicko-pastiersky sposob zivota. Lesny robotnik bol z dvoch tretin robotnikom a z jednej tretiny rolnikom. Alebo spolovice robotnikom (v zime) a z druhej polovice pastierom (od konca aprila do zaciatku novembra).
Cas na vzdelavanie a kulturu by bol zostal este aj po tejto “sukromnej” praci, ale vacsina lesnych robotnikov, najma do prvej svetovej vojny, bola negramotna. Svetlo vatry, pri ktorych sedel pocas dlhych zimnych vecerov, nebolo dostatocne, nemohlo osvetlit dusu uhliara a drevorubaca. Zato mu plamen vatry palil nohy. Ti mladsi, co sa uz naucili citat a pisat a mali este take dobre oci, ze by boli mohli citat aj pri horsom svetle, nemali co citat. Okrem prostonarodnych povesti alebo modlitebnych kniziek nemali inej literatury. Druhou, nie mensou prekazkou, ktora sa v kolibe a v kramci stavala do cesty kulture, bola zakorenena a na nezdravy piedestal vyzdvihnuta “moralka” prace a driny. Ak by si devat chlapov z desatclenneho kolektivu (dingu alebo partaje) vyrabalo naradie a desiaty by bol cital, bol by v ich ociach i doma lenochom. V sobotu, ked by ostatni niesli v cedilach svoje vyrobky, on by si bol niesol v hlave len mudrost knihy, ktoru by nik nebol videl. To, co chlapi v sobotu niesli v cedilach a na pleciach, to videla aj rodina aj dedina, ale to, co by si bol niesol citar v hlave, to by nik nebol videl. A ziskat hanlivy a uz nicim nezmazatelny titul “lenoch – darebak” nebolo prijemne. Takeho cloveka drevorubacska – uhliarska spolocnost vedela doslova posmeskami, ohovaranim a vylucovanim zo svojho stredu znicit. Neraz ho donutila aj vystahovat sa z dediny. Postihnuty este ani vtedy nemal istotu, ze zle jazyky nezanesu o nom zly chyr “kadrovy ci lustracny posudok” za nim za hory, za doly.
U tychto ludi bola praca jadrom moralky. Bola ctena. Ludia, co vedeli nieco dobre, majstrovsky robit, boli vazeni. Ba ucta z nich casto prechadzala aj na ich rodiny. Tato moralka mala aj negativne crty. Nejeden chlap, aby vynikol nad ostatnymi, sa v robote doslova “pretrhol”. Pracovne tempo im vnucovala nielen akordna (ukolova) mzda, ale aj usilie zarobit viac, ako ta druha “partaj” alebo “ding”, byt lepsim ako ti druhi, mat lepsiu povest ako oni. Len choroby a urazy miernili tychto otrokov v bezuzdnej praci. Najcastejsou chorobou lesneho robotnika a uhliara bola reuma, zaludocne vredy, zlomeniny a smrtelne urazy.
Priam symbolicky byval navrat drevorubacov v sobotu vecer po jedno, dvoj az stvortyzdnovom odluceni od rodiny. Zarastene, uhlim zaciernene tvare a odev, vona dymu, smoly, dreva a hory bola vsiaknuta do ich koze, do kazdej suciastky ich odevu, naradia i vyrobkov, ba i do kuska tvrdeho chleba alebo zaprazky, ktoru priniesli z hory. Zeny ich videli z grunov, polianok a zahumni ako kracaju v dlhom rade, ako druzstvo vojakov z boja a na pleciach niesli cedila, hrable, helpy, kosiska a vselico ine, co stacili v hore popri hlavnej zarobkovej robote vyrobit. Deti im vybehli naproti aj niekolko kilometrov a pysne si viedli otca k materi do domu. Otcovia ich posteklili bradami, tie mensie vopchali do cedila a niesli dolu dedinou domov, tie vacsie pomahali otcovi niest vyrobky. Zeny uz mali pripravenu veceru (inaksiu ako si varili chlapi v kolibe), v kotle sa hriala voda, aby sa chlapi mohli v kadiecke vykupat. V sobotu zisli z briad aj pichlave strniska, aby nepichali roztuzene tvare mladych zien. Ale stavalo sa aj tak, ze uhliar, drevorubac vystupil z toho radu a este pred dedinou zabocil do pola, lebo tam robila jeho zena, zhodil cedilo a hned sa chytal roboty. Bolo treba kosit, zemiaky kopat, zvazat, ba este aj v nedelu rano bolo treba urobit aspon tie najnutnejsie prace, opravit rebriny ci pomostinu v mastali, vymenit sindel na streche, alebo urobit v komore priepravu na zemiaky, opravit chliev, alebo sa pozriet v poli na urodu. Potom vzdat vdaku Bohu a po obede sa zase bolo treba pripravit na tyzdnovku a este v nedelu alebo v pondelok zavcas rana zase odist do hory za pracou. Nie cudo, ze sa potom rozzialene, po laske baziace zeny este v ten den zisli u niektorej, tiez takto opustenej a priniesli si od Zida palenky a pili “zialno” alebo “rozluckovo”. Ak nebolo za co kupit, Zid predal aj za sliepku, za baranca ci za ovos alebo za jacmen, zito, bryndzu, platno i sukno. Zenicky aj dva, tri dni takto zialili, popijali a lucili sa a pili i potom, ked vytriezveli, robota stala, pili potroske i vela, jeden rok, druhy rok, az sa z nich stali alkoholicky. V istom obdobi to bol na Ciernom Balogu velky problem. Ked sa muzi vratili, taketo zeny bijali, dochadzalo k tragediam, vrazdam i sebevrazdam. Zarodok tohto problemu bola dlhodoba odlucenost muza od zeny. Hodne vsak pili aj chlapi. Pili najma po lone. Obycajne pijali hriatu palenku s rascou a rozprazenou slaninou. Zriedkavejsie s medom. Desat chlapov pri lone vypilo za vedro i dve palenky. Bolo to iste uvolnenie, utek od driny, presunutie sa do ineho zivota, do toho bez dymu a sekery, trapenia, utek do zivota iluzii, sladkych vidin, ake vie vycarit len alkohol. Zaujimave je, ze drevorubac alebo uhliar nikdy nepalil palenku sam, ale vzdy si ju kupoval bud v konzumoch lesneho eraru alebo od zidovskych krcmarov a obchodnikov. Preto mu pijatika prichadzala draho a nejedneho priniesla na mizinu.

Ladislav Tazky

Z etnografickeho zapisnika

Porekadla

Neoddelitelnou sucastou hovorovej slovenciny su porekadla, ktore su blizke prisloviam, ale nemaju poucny zamer. Su obraznym pomenovanim konkretnej situacie alebo deja. Pri zbierani materialov k vlastivednej monografii Helpy zaciatkom 70. rokov minuleho storocia sa nam podarilo zozbierat desiatky porekadiel, ktore sa pouzivaju dodnes. Niektore z nich uvadzame:
Ide ako bujak na jatku. Holub za psenicou, parobok za dievcinou. Brazda hlboka – slama vysoka. Dostanes sisku borovu. Nemohol som sa ho striast ako zmoka. Ide mu huba ako mlyn. Ide mu robota, ako by palil. Na Vianoce – plne hrnce. Ved si poznacim uhlom do komina. Mam ta rada a neopustim ta do posledneho grajciara. Neskoro je plakat nad rozliatym mliekom. Ani v zlate, ani v blate sa neopustia. Rad mu bol ako svojim dvom ociam. Laska kvitne v kazdom veku. To, co nic nestoji, to nestoji za nic.

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT