19. AUGUST 2003 Strana 3

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Tohtorocne letne horucavy prinasaju so sebou okrem radosti aj rizika, jednym z nich je nebezpecenstvo salmonelozy. Pri vybere potravin, ktore mozu byt faktorom prenosu mnohych infekcnych chorob, musime byt velmi opatrni. V nespravne uskladnenych potravinach pri teplote vyssej ako styri az osem stupnov Celzia sa totiz premnozuju mnohe mikroorganizmy, ktore mozu vyvolat chorobne procesy. Najcastejsim zdrojom prenosu su primarne kontaminovane potraviny. Najrizikovejsie su vyrobky z vajec a potraviny nedostatocne tepelne upravovane, ako kremy, melanze do zakuskov, majoneza. Nasa anketova otazka preto znela: ,,Bojite sa salmonelozy?"


S anketovym mikrofonom


o salmoneloze

Desana Fodorova, na materskej dovolenke, Brezno:
- Hnacku som doteraz nemala, ale ked su horucavy, clovek hned tak na salmonelozu nemysli, potrebuje sa schladit. Najlepsia je zmrzlina. Nebojim sa. Mozno, keby som mala nejaku neprijemnu skusenost, bola by som opatrnejsia. Majonezu, tatarsku omacku v lete kupujem velmi malo, no a pri nakupe vajicok sa musim spolahnut na obchodnika.

Gabriela Antmanova, nezamestnana, Brezno:
- Doteraz sa mi nestalo, ze by som kupila nieco nekvalitne. Ja sa osviezim zmrzlinou, detom radsej kupim dzus. Salmonelozy sa nebojim, hoci syn mal vcera hnacku a vracal, ale z toho, ze sa prejedol. Preslo ho to.

Frantisek Veverka, dochodca, Michalova:
- Salmonelozu som este nemal a jem vsetko, vobec sa nebojim. Jem jogurty, zmrzlinu a vsetko mozne bez obav. Viem, ze smotana a vajcia by sa nemali. Ked pridem s nakupom domov, hned ho ulozim do chladnicky, je to bezpecne. Vzdy vsak sledujem datum spotreby.

Anna Hudecova, kucharka, Tisovec:
- Jogurty a mliecne vyrobky v lete nejem, ale zmrzlinu a nanuky si doprajem, nebojim sa. Majonezu robim sama doma. Zatial sa mi nic nestalo.

Katka Weissova, dochodkyna, Podbrezova:
- Doteraz som nemala zle skusenosti ani problemy. Vyhybam sa sice niektorym potravinam, vajickam, kremom, zakuskom, ale zmrzlinu od smadu si kupim. Mam vzdy pripravene zivocisne uhlie, keby nahodou ...

Alzbeta Motykova, na materskej dovolenke, Cierny Balog:
- Salaty alebo bagety s majonezou v lete nekupujem, ale zmrzlinku si obcas dame. Aj jogurty kupujem, ale vsimam si datum spotreby.

Lubomira Sykorkova, ziacka, Telgart:
- Zmrzlinu si kupim, nebojim sa. Na to, ci su smotana, mlieko alebo jogurty cerstve, dohliadne mama, pretoze robi v obchode.

(ng, ma) hcitpisu.jpg (8894 bytes)

Skloneny nad kronikou

Minuly rok v Pohorelej jasne ukazal, ze ludia ked chcu, aj napriek pretrvavajucim nepriaznivym okolnostiam, dokazu sa zbavit zlej nalady, prestanu pozerat na svet cez cierne okuliare a zacnu prejavovat zaujem o veci verejne. Samozrejme, nie vsetci. Je ich vsak mnoho a stale ich pribuda. V obci sa zacal rozvijat spolkovy zivot, co je dobry znak. Vzniklo dalsie obcianske zdruzenie a svoju zivotaschopnost si hned zahoruca otestovalo. Ten test dopadol uspokojivo. Vyzva rozhodnut sa dokazala prebrat ludi z letargie. Svedci o tom opakovana 76 a 66-percentna ucast volicov na parlamentnych a komunalnych volbach.
Rok 2002 bol rokom velkej zmeny nielen pre miestnu samospravu, ale aj pre dalsiu dolezitu obecnu instituciu – zakladnu skolu. Samosprava sa musela vyrovnavat s pribudajucim mnozstvom novych kompetencii a perspektivou zostihlenia na devat poslaneckych miest. Skola po desatrociach nesvojpravnosti stava sa po prvy raz sama “strojcom svojho stastia”. To, co vsak oba subjekty prezivali, sotva mozno nazvat euforiou z prevelkeho stastia. Bola to skor trauma a poriadny hlavybol. Neda sa nic robit, je obdobie premien a cas, ked nove este nefunguje tak ako by malo a staremu sa naopak prec zo sceny nechce. Novacikovska dan je neuprosna.
Aj u nas pribudlo ludi, ktori tvrdia, ze sa maju zle. Prevlada pocit hmotneho nedostatku. Rastie neistota z neustalych zmien, strach z neistej buducnosti. Coraz viac roztvorene noznice scialnej nerovnosti stupnuju podrazdenost ludi pri pohlade na tych, co maju viac ako oni. Na tuto strunku brnkaju najradsej lavicove populisticke strany a nie bez uspechu. Snaha vypatrat a obvinit “povodcu” nasich trapeni, asi tak stara ako ludstvo samo, je zase parketou inych, hlavne narodnych stran, ktore ju tiez vedia dokonale vyuzit.
Teraz trochu ekonomicky. Pri scitani v roku 1991 vlastnilo v obci osobne automobily 35% domacnosti, ciselne vyjadrene – 248 aut. V roku 2001, ked sa uz auta “vykazovali” na obyvatela to bolo 32%, co je priblizne 857 osobnych automobilov. V roku 1991 sa ako dokaz stupajucej zivotnej urovne spocitavali farebne televizory (bolo ich vtedy v obci 255). Dnes zrejme kazda domacnost vlastni aspon jeden, ale spravidla dva aj viac TV prijimacov. V roku 2001 vlastni pocitac asi 180 obcanov. O telefonnych pristrojoch v dnesnej “izyprimovej” ere je zbytocne hovorit, ale pre zaujimavost – v roku 1991 bolo v obci 22 sukromnych telefonov!
S odstupom trinastich rokov mozno povedat, ze co sa tyka materialnych statkov, v zivote nasich ludi sa toho az tak vela nezmenilo. Tym, ktorym sa v minulosti darilo, dari sa aj dnes, castokrat este lepsie. Kriklave pripady hmotnej nudze z takpovediac objektivnych dovodov sa v obci nevyskytuju. Velavravna v tomto smere bola ziacka anketa. Stostrnast zo stosedemnast opytanych deti si mysli, ze sa ich rodine dari dost az velmi dobre. Svedci to o tom, ze rodicia sa snazia, aby ekonomicke problemy v ich rodine potomkovia pocitili co najmenej, co by aj zodpovedalo nasej slovenskej povahe, alebo su deti vo svojich vypovediach uprimnejsie.
Znepokojujuce su vsak ine udaje. Od roku 1980 stupa pocet obyvatelov obce v produktivnom veku priemernym tempom 0,6% rocne, pocet obyvatelov v poproduktivnom veku stupa tempom 0,3% rocne a pocet obyvatelov v predproduktivnom veku oproti tomu klesa v priemere o 0,9% rocne. To znamena, ze priblizne o dve desiatky rokov moze zazivat nasa obec uplne ine problemy ako dnes. Ved tempo poklesu poctu deti je 1,5-krat rychlejsie ako narast poctu ludi v produktivnom veku a 3-krat rychlejsie ako narast poctu dochodcov.
A co nas “duch”? Problematicka je svetonazorova orientacia obcanov. Ludia na jednej strane roznym sposobom deklaruju svoju nabozensku vieru, na druhej strane podporuju tych, ktori tuto vieru desiatky rokov popierali, vulgarizovali, casto aj brutalne potlacali a dodnes sa v tom nezmenili. Aj tu vsak, ako v mnohom inom, vyznamnu ulohu zohravaju rodinne zvazky, tradicie a priatelstva.
“Duch dediny” oziva v chlapskom predvadzani sa koscov a furmanov. V poslednych rokoch si pridu na svoje aj kartari. Nadsenci sa ujali stagnujuceho detskeho folkloru a zatial sa im dari. Zvlastnou kapitolou je sport. Vo vidieckom sporte, aspon v tom naozajstnom, nikdy neslo v prvom rade o vitazstva. Netocili a netocia sa v nom “velke” peniaze. Vitazi radost z pohybu a dobra nalada. Silu, obratnost, rychlost, vytrvalost, ale aj zmysel pre cestnu hru, rytierskost, umenie prijat vitazstva, ale aj prehru – to vsetko ponuka sport a je jedno, ake drahe topanky mas pri tom obute. U nas sportuchtivych prilakal najma futval, volejbal, hokej, stolny tenis a sach.
Mladi sa radi bavia. Predvadzaju sa “didzeji” aj hudobne skupiny. Skvela tradicia Usvitu ozila v mnohych podobach. Objavuju sa aj prvi sponzori. Barancami a sliepkami kultivovana Sihla, pomaly, ale iste nadobuda charakter prirodneho amfiteatra a tanciarne.
Vo vecernom kolobehu pracovnym povinnosti, prezivajucich obycajov, politikov a zabavy zrkadli sa obraz hodnotoveho rebricka obyvatelov dediny. Byt jeho ospevovatelom alebo kritikom, kronikarovi neprinalezi. Jeho robotou je uchovat obraz kolobehu na strankach kroniky.

Peter Navoy

Ciernobalocka hora

Ludom a kraju dar ona bozi,
Cierny Hron spojil,
slavnostne naveky zmluvy pecat dal.
Zelena i cierna v handelskom kraji,
tam hore na zemi drevu sa dari.
Dobrocsky prales vekom uz prastary
Vepor strazi, nad vsetkym bdie.
Oblakom i vetrom neraz sa postavi.
Vediet dava, kto panom chotara.
ycera, Kycera ...
Krasna je, panensky cista nevesta hol a hor.
Nadol sa plaviaci bystry a sumiaci.
Hroncianskou dolinou jej nadheru siriac
vacsiemu bratovi maly Hron oznamuje.
Hora je ochrana, utecha i nadej,
matka i koliska v krivde.
Z nej a v nej potrava, rada ju ludom da,
domaci vdacny dobre vie,
co ona pre neho v zivotnej puti je.
Kriz svoj posledny na kopec pod nou da.
Pramene, potocky, uzke su chodnicky.
Studene, jagave, ciste su studnicky.
Oaza pokoja, zivice, ceciny vona.
Balocan dobre vie, kde svoju deviatu
hrdost, pychu, domov ma.
Cez pastvu, dolinkou, grunami vabi ho, vola,
tazko je odolat, cestou si zaspieva.
Stina sa, rube, kala i znasa, rukami sadi
a mlady porast dusi i oku tak naramne ladi.
Hora a clovek, clovek a priroda.
Zverina, vtactvo, belasa obloha.
Masinka pufka si, Cierny Hron zblnka,
daj Boze trvania. Viem, tvoja v tom ruka.

Pavol Datko

(Z ucty venovane majstrovi pera, Ciernobalocanovi Ladislavovi Tazkemu)

Dokedy?

Vazeni, ako reagovat, ak nie basnou na tolku neuctu k tomu, co ako vidime nam denne kape z pozemskeho povrchu! Nerozvaznostou cloveka, jeho lahostajnostou k Boziemu dielu stvorenemu pre jeho dobro! Pisat po uradoch v krajine, kde ekologicke myslenie je pod hranicou unosnosti. Kde vztah slovenskeho rodaka je dobry len k tomu, co ma za dverami svojimi a na svojom dvore. Tu sa musi stat z donutenia ten, co prirodu miluje, cudakom blaznom, len nie normalnym clovekom? Dokedy vsak rodaci?

Padaju stromy!

Luto mi je, ked ludskou rukou padaju stromy, priroda sa nici! Vedz clovece, vrati sa ti to, tolka neucta ta celkom znici.
Pusto je tam, kde zeleny strom stal, on, ktory nam svoj zivot vdychoval! Ruka ludska mu zivot pretala, tu zelenu krasu naveky zmazala.
Pusto je tam, kde biele briezky stali, svojou krasou kazdeho oviali! Ruka ludska im zivot pretala, tu bielu krasu naveky zmazala.
Pusto je tam, kde chodnik lasky k prirode zarasta. Tam len ludska zloba, zlomyselnost ci nenavist viac a viac narasta.
Doslov!
Je otrasne, ked zdrave stromy padaju (Nalepkova ulica) a suche nikomu nezavadzaju (Frana Krala). To sa deje v lete, kde tu hlupost najdete? V Brezne, ked sa ulicami prejdete!

Milan Kovacik

Nezabudali sme

Odborova organizacia odboroveho zvazu Textil-odev-koza v akciovej spolocnosti Slovenka Banska Bystrica, prevadzka Brezno, ukoncila svoje posobenie v zanikajucej prevadzke pod mojim vedenim spolocenskym posedenim. Toto podujatie sa nekonalo len pri tejto “slavnej” prilezitosti, ale byvalo organizovane dvakrat v roku. Na nom bolo vzdy podakovane pracovnickam za ich vykonanu pracu pri prilezitosti ich zivotneho alebo pracovneho jubilea. Ani na dochodcov sme nezabudali a kazdy rok pred Vianocami sme zorganizovali ich stretnutie.
Som si vedoma, ze nebyt viacerych ludi, ktori mi ochotne a seriozne vychadzali v ustrety, by som tieto akcie nezvladla, aspon nie na takej urovni. A preto za viacrocnu spolupracu dakujem vedeniu hotela Dumbier, vedeniu Hotelovej akademie Brezno, vedeniu a. s. Belamo, veducej potravin Jednota v Ciernom Balogu, Anne Vrbovskej, Angele Cernakovej a “jej” Stastnemu detstvu, Eve Bruchackovej a Mirke Vetrakovej a v neposlednom rade aj hudobnikovi Jozkovi Ambrozovi a fotografovi Stefanovi Vozarovi.

Olga Friedlova


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT