3. SEPTEMBER 2003 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Pred sedemdesiatimi rokmi

polozili zakladny kamen chaty na Trangoske

Viac ako seststo osob smerovalo 13. augusta 1933 hore Bystrou dolinou, aby mohli byt osobne pritomni na milej slavnosti. Ich nadsenie a radost z ocakavanej udalosti nepokazilo ani zle pocasie. Neslo vsak o ziadny turisticky pochod. Merali desatkilometrovu cestu, aby sa v tento den mohli zucastnit na polozeni zakladneho kamena chaty na Trangoske. Tu po prihovoroch vsetkych zainteresovanych, v ktorych odzneli dakovne slova propagatorom tejto myslienky, organizatorom, spolupracovnikom z Ciech a Slovenska nasledovali poklopy na kamen v sprievode statnej hymny v interpretacii ochotnickeho trubacskeho zboru z Podbrezovej.
h0335c.jpg (18768 bytes)Od umyslu k cinu preslo osem rokov. Postavenie spojovacej chaty na Trangoske rezonovalo v mysliach clenov podbrezovskeho Klubu ceskoslovenskych turistov Dumbier uz od postavenia Stefanikovej chaty na Dumbieri. Po patrocnom usili Ing. Viliama Pittnera, Ing. Karola Cajanka, Jana Chudika, Jaroslava Wigrichta, Vladimira Vydru, Ing. Juraja Alexandrovskeho, Dr. Alfreda Strelingera, Arpada Almasyho a Konstantina Chudika sa najskor zdala byt myslienka vystavby chaty nerealna. V tejto bezvychodiskovej situacii im podali pomocnu ruku predstavitelia odbocky Socialnej ochrany statnych zamestnancov z Podbrezovej. Na valnom zhromazdeni vo februari 1931 prijali tuto myslienku, odsuhlasili spolupracu s miestnymi turistami a navrhli postavit namiesto skromnej utulne chatu, ktora mala sluzit zaroven ako ozdravovna pre statnych zamestnancov.
“Poschodovu stavbu sme vytiahli pomerne rychlo, aj zastresili, ale zariadovanie islo velmi pomaly. Turisti sa uz trusili, spavali v jedalni vystlanej cecinou, na varenie vsak nebolo ani pomyslenia. Koncom roka 1934 sa ohlasili prvi oficialni hostia: osemdesiat starych mladencov, clenov KSTL z Podbrezovej, ze chcu v novej chate prezit Silvester a Novy rok,” spomina na zaciatky svojho chatarcenia Julius Chudik, otec spisovatelky Klary Jarunkovej.
Z povodne planovanej utulne sa nakoniec stala priestranna vysokohorska chata s kapacitou pre 54 ludi, dvoma noclaharnami, s desiatimi dvoj- a stvropostelovymi izbami schopnymi prichylit narocnejsich turistov, jedalnou, zasklenou verandou a letnou terasou. Mala vlastny energeticky zdroj aj vodovod. Priestranstvo pred chatou zdobil vodomet s nadrzou a pstruhmi. Hostia mali k dispozicii dve ihriska na volejbal a tenis. Prevadzku chaty zabezpecoval trojclenny personal, ku ktoremu v zime pribudol nosic. K atmosfere patrili dva bernardiny.
V pamatnom liste z polozenia zakladneho kamena stalo: “...dufame, ze stavba tato za podpory dalsich priaznivcov bude sluzit pre povznesenie a blaho tohto kraja...” Stalo sa. Trangosku navstevovali turisti z Ciech aj Slovenska, v zime i v lete. V roku 1937 tu privitali vzacnu navstevu – byvaly bulharsky car Ferdinand Coburg prisiel navstivit chatara Chudika ako svojho byvaleho zamestnanca. Slubne sa rozvijajucu prevadzku prekazili vojnove casy. Mobilizacia, odchod Cechov do Protektoratu a rozdelenie Ceskoslovenska zredukovali klientelu natolko, ze chata bola v nasledujucich sezonach bez hosti. A ak nejaki prisli, tak nemali s turistikou a laskou k horam nic spolocne. Nakoniec sa stala miestom fasistickeho vrazdenia a lahla popolom. V roku 1946 sa zacalo uvazovat o jej opatovnej vystavbe.

I. Kristofova, Horehronske muzeum

 

Bozena Bobakova:

BIELA DCERA

35.

Celu noc sa Ivana na podhlavniciach postele za skrinami prehrabavala v crepinach svojej kratkej lasky, zufalo ich skladala, zliepala, a ked uz bola skoro hotova, vsetko sa jej v rukach znovu rozsypalo.
Kruto, zradne a v najnecakanejsej chvili prislo rozcarovanie. Chcela si nahovorit, ze este nic nie je stratene. Peter mal iba trochu v hlave. Nepomahalo to. Bolo potrebne sa rozhodnut, co je dolezitejsie: ci minulost s Etelou, ktora je raz navzdy, nenavratne odzita, ci buducnost s Petrom, ktory prvy rozsvietil v nej reflektor prudkych, doteraz nepoznanych pocitov.
Keby som aspon mohla rozmyslat, vyhutat daco rozumne, ale hlava mi ide puknut – cela som sta dobita, trapila sa Ivana.
Ale aj taka unavena, vycerpana a zmatena snazila sa najst vychodisko, unik, kompromis medzi prostredim, v ktorom vyrastla, a Petrovymi nahladmi. Zufalo naliehavo hladala skulinku, ktorou by sa mohla vysmyknut z neprijemneho polozenia. Pravdaze – ocitla sa v nom bez vlastnej viny, bez vlastneho pricinenia - no kto dba na to? Peter uvazuje velmi uzkoprso – ale, koniec koncov, ci by vacsina mladencov sucich na zenenie a dbajucich na svoj dobry chyr nerozmyslala tak ako on?
Nepokojne sa prevracala na posteli z boka na bok.
Chvilami si div nezufala, chvilami sa jej zmocnovala zlost. Rozumna cast jej bytosti bola by chcela bezohladne zakricat:
Teraz Peter ukazal svoju pravu tvar. Co si na nom videla, Ivana? Pekne saty? Prijemny usmev? Krasne slova, ktorymi nesetril a ktorymi si sa dala obalamutit? To si povazovala za zaruku svojho stastia? Usilovala si sa aspon raz zistit, co je pod tym? Akuze ma tvoj slavny Peter povahu? Co z neho ostane, ked vyzlecie svoje elegantne saty? Vyfarbil sa pri prvej prilezitosti. Ved by sa mal postavit proti celemu svetu, ak ta lubi! Mal by ta branit, chranit! A on co robi? Nic! Cusi! Nechal ta odist, aby si sa kvoli nemu trapila, umarala zialom. Hlupak namysleny! Chumaj malicherny! Zbabelec!
V bezmocnom hneve hryzla hlavnicu.
Zial, rozumne myslienky nenadobudli v Ivaninych uvahach prevahu. Este nemohla chladnokrvne posudit, ako pomylene sa Peter prejavil, aky pochaby je jej zial. Ospravedlnovala ho: Mozem mu zazlievat, ze ho moje priznanie tak neprijemne prekvapilo? Ved bolo necakane ako to Bangovo zaucho. Ostatne – kto o ciganoch dobre zmysla? Malokto. Skoro nik. Vina som ja, nie Peter. Ci som nebola cela het, ked si ma vobec vsimol? Ci som nebola sama prekvapena, ked mi navrhol, aby sme spolu chodili? Nik ho nenutil, nemusel. Preco som mu hned prvy raz nepovedala nieco o sebe?
Naozaj, preco? zamyslela sa Ivana. Keby bol hned od zaciatku vedel, s kym ma do cinenia, mozno by si ma nebol ani vsimol. Akoze sa este mozem citit urazena, ja, co nemam ani vlastnych rodicov a adoptovali ma cigani? Nie on, ja sama som vina, ze som sa teraz dostala do slepej ulicky.
Na chvilu mala pocit, ze stoji bokom od celej nemilej udalosti, ze sa jej netyka. Pozerala na akusi Ivanu cudzimi ocami a pokusala sa salamunsky rozsudit, na cej strane je pravda.
Naraz ju sta blesk zasiahlo poznanie:
Paneboze! Naco som mu ja, blazon, tvrdila, ze som ciganka, ked to vobec nie je pravda? Ved som biela – takisto biela ako Peter! Keby som nezila s Etelou, nemala by som vlastne s Ciganmi nic spolocneho! Naozaj! To je uzasna myslienka! Petrovi musim este raz vsetko vysvetlit. Je predsa nemozne, aby sa nasa laska skoncila takto – takto naraz, ako ked ju pretne! Iste uzna moje dovody, ved sa zdalo, ze ma mal naozaj rad. Tisickrat mi za ten kratky cas zdoraznoval, co pre neho znamenam. Mohol by naraz na vsetko zabudnut? Ved mi sluboval, ze budem jeho kralovnou, ak len sama budem chciet. Co mohli tieto slova insie znamenat, ako ze chcel, aby som sa zanho vydala?
Ivana sa rozhodla, ze hned zajtra pojde za nim, vyhlada ho na byte, kde ich nik nebude vyrusovat, budu sa moct do vole vyrozpravat. Odpusti mu vcerajsie nedorozumenie. Je rozumny, da si povedat, urcite. Ivana nesmie svojou vzdorovitostou utvrdzovat jeho zatatost. Ani by sa nemohla dlho hnevat, keby aj chcela. Ved ho lubi, raz a navzdy ho chce lubit, iba jeho a nikoho ineho – akoze by to vyzeralo, keby hned pri prvej skriepke tvrdohlavo trucovala? Vie bezpecne, ze Peter nie je zly, aj ked je slaboch, ktoremu prilis zalezi na mienke ludi. Ona mu ukaze, co je velkodusnost – a Peter sa zahanbi.
Ivana tuzila obetovat sa svojmu vyvolenemu, dat zanho hoci zivot, ak by bolo treba, taka bola romanticka vo svojej prvej velkej zalubenosti.
Velmi nerozmyslala, ci je Peter jej obete hoden. S rozhodnutim, ze za nim hned na druhy den zajde a s velkou ufnostou, ze sa vecerne nedorozumenie pri dobrej voli na oboch stranach urcite odstrani, neskoro nad ranom zaspala.

 

Pred devatdesiatimi rokmi sa narodila Olga Holecyova

V tychto dnoch uplynie devatdesiat rokov od narodenia PhDr. Olgy Holecyovej, CSc., vyznamnej pracovnicky v oblasti predskolskej vychovy.
Olga Holecyova sa narodila 9. septembra 1913 v Brezne. Po maturite ucila v Bacuchu, Bravacove-Benusi a neskor v Brezne. Uz ako dedinska ucitelka pracovala v Matici slovenskej a v Zivene. V Slovenskej Lupci sa aktivne zapojila do Slovenskeho narodneho povstania. Po oslobodeni ucila v Banskej Bystrici. V roku 1949 zacala pracovat ako inspektorka pre materske skoly v odbore skolstva Krajskeho narodneho vyboru v Banskej Bystrici a dialkovo studovala predskolsku pedagogiku a psychologiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Po jej absolutoriu nastupila v roku 1952 do Vyskumneho ustavu pedagogickeho v Bratislave. Pracovala tam ako samostatna odborna pracovnicka a po obhajeni kandidatskej prace ako vedecka pracovnicka. Svoje usilie investovala do systematickej a cielavedomej prace na tom, aby sa z materskej skoly stala predovsetkym plnohodnotna vychovna, nielen socialna institucia. Vdaka odbornej kvalifikacii dokazala tvorivo a samostatne rozvijat teoriu predskolskej vychovy pre potreby praxe v materskych skolach, na tvorbe osnov vychovnej prace.
Zasluhou Olgy Holecyovej vznikol na Slovensku v roku 1954 odborno-metodicky casopis pre predskolsku vychovu Materska skola. O. Holecyova bola jeho zakladatelkou a do roku 1960 veducou redaktorkou. Zalozila jeho tradicie, ktore nestratili na aktualnosti ani po rokoch a po transformacii casopisu na sirsie koncipovanu Predskolsku vychovu. Novy casopis mal celostatnu posobnost, redakcia bola v Bratislave a O. Holecyova bola veducou redaktorkou.
Viacrocne vedecke posobenie O. Holecyovej bolo korunovane vyznamnou publikaciou Hry v materskej skole, na ktorej mala hlavnu autorsku ucast (spoluautorkami boli L. Klindova a J. Berdychova). Uvedena publikacia okrem dvoch vydani v slovencine (1959 a 1966) vysla v cestine (1961), v rustine (1966) a neskor aj v madarcine.
S ohladom na to, ze mravna vychova je jednou z najdolezitejsich oblasti teorie a praxe predskolskej vychovy, obratila O. Holecyova pozornost tymto smerom. Po viacerych clankoch, studiach a prispevkoch do rozlicnych zbornikov a v casopisoch Jednotna skola a Predskolska vychova vyvrcholila cinnost O. Holecyovej do prvej monografickej prace v tejto oblasti na uzemi Ceskoslovenska Mravna vychova v materskej skole, ktora vysla v roku 1965. Islo o priekopnicku pracu, po ktorej siahali mnohe ucitelky materskych skol.
V poslednych rokoch zivota venovala O. Holecyova velku pozornost vyskumu mravnych postojov pat- az sestrocnych deti.
Okrem vedecko-vyskumnej cinnosti sa s menom O. Holecyovej spaja cinnost sekcie predskolskej vychovy Slovenskej pedagogickej spolocnosti pri SAV, v ktorej vykonavala funkciu predsednicky.
V roku 1966 poctili O. Holecyovu titulom zasluzila skolska pracovnicka.
Dna 25. maja 1972 Olga Holecyova tragicky ukoncila svoju zivotnu put. Posledna rozlucka sa s nou uskutocnila v bratislavskom krematoriu 1. juna 1972 – na Medzinarodny den deti.
Deti boli naplnou jej zivota, so sviatkom deti sa symbolicky spaja aj jej definitivny odchod.
PhDr. Olga Holecyova, CSc., sa vyraznym sposobom trvalo zapisala do dejin slovenskej a ceskoslovenskej predskolskej pedagogiky.

Jaroslav Cervinka


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT