„ Viete, ja som si nikdy nenaplánoval, že darujem krv stokrát alebo viac.“

V predvečer tohtoročného Svetového dňa darcov krvi nezostali, aj napriek zložitej dobe, bez povšimnutia ani bezpríspevkoví darcovia krvi z radov našich spolupracovníkov. Vedenie spoločnosti im venovalo poukážky na nákup liekov. Držitelia bronzovej plakety MUDr. Jana Janského dostali jednu poukážku v hodnote desať eur, striebornej dve poukážky, držitelia zlatej plakety tri, diamantovej päť poukážok a držiteľ Kňazovického medaily získal šesť poukážok.

Ing. Ondrej Majer, PhD., má momentálne najvyššie ocenenie pre darcov krvi - Kňazovického plaketu. Zaujímalo nás, ako dospel k stonásobnému darcovstvu krvi a preto sme ho požiadali o rozhovor: Spomínate si na svoj prvý odber krvi? Kedy to bolo a čo vás k tomuto kroku viedlo? - Môj prvý odber krvi sa uskutočnil v Čechách počas vykonávania dvojročnej základnej vojenskej služby. Bolo to asi v roku 1980. Vtedy na bojovú jednotku pri Humpolci prišla mobilná transfúzna stanica s výzvou pomoci darovania krvi pre pacientov tamojšej nemocnice s poliklinikou. Bol vykonaný nástup roty a kto chcel darovať, prihlásil sa vystúpením z radu. Na výzvu vystúpila väčšina vojakov a ja som bol medzi nimi.

Darovať krv stokrát, to je skutočne obdivuhodné. Ako ste to zvládli? Viedla vás k tomu motivácia dosiahnuť najvyššie ocenenie alebo boli iné pohnútky, ktoré prispeli k splneniu tohto kritéria?
- Ani neviem, ako to prišlo. Po skončení základnej vojenskej služby som sa nejako aktívne nezúčastňoval darcovstva. Pamätám si, že som bol z odberu na Transfúznej stanici v Brezne neraz vyradený. A to ma na nejaký čas odradilo od ďalšieho darovania. Takže takých päť možno i viac rokov som nedaroval krv vôbec. Asi najväčší prelom nastal vtedy, keď odznela naliehavá výzva cez podnikový rozhlas darovať krv skupiny A pozitív, t.j. takej krvnej skupiny, akú mám ja, pre zamestnanca podbrezovských železiarní. Dnes si už nespomínam na meno, a ani neviem, v ktorej prevádzkarni tento zamestnanec pracoval. Vtedy som sa tak nejako spontánne rozhodol, že pôjdem. No a bolo potrebné ísť na Transfúznu stanicu do Banskej Bystrice. Vtedy, ak si dobre spomínam, nás viacerých, asi sedem možno i desať darcov z Podbrezovej odviezla modrá skriňová Avia z dopravy. To bol asi začiatok alebo pokračovanie, pretože potom som začal v pravidelných intervaloch chodiť a odber. Neskôr ma už zaradili medzi pravidelných darcov plazmy a v poslednom čase som už chodil len po výzve na separátor.

Máte pokračovateľov vo svojej rodine?
- S manželkou Karolínou máme štyri deti. Dve staršie sú už študenti stredných škôl v Brezne. Najstarší syn Ondrej navštevuje 3. ročník na obchodnej akadémii a dcéra Karolína končí 2. ročník gymnázia. Môžem povedať, že sa všetci živo zaujímajú o darcovstvo, aj tie najmenšie deti, Ráchel a Mojmír, ktoré chodia na základnú školu do Valaskej. Obvykle sa to prejaví vtedy, keď sa vrátim z transfúzky a mám na predlaktí náplasť. Tie menšie deti sú zo školy skôr doma a vtedy sa ma spýtajú, ocko, ty si zase bol darovať krv? A tak môžeme viesť rozhovory o darcovstve a čo vlastne pre človeka táto tekutina znamená. Asi najviac o tom uvažuje môj najstarší osemnásťročný ročný syn Ondrej. Pred nedávnom sa vyjadril, že ak bude treba, nerobilo by mu to problém darovať krv. Dcéra Karolína asi pred 2-3 rokmi raz mala možnosť byť so mnou na transfúzke pred odberom a náramne sa pousmiala nad tou hromadou a obsahom otázok v dotazníku, na ktoré musím pred každým odberom odpovedať.
Pokiaľ ale poznám svoje deti, mám za to, že keď vyspejú, nebude pre žiadne z nich problém pomôcť druhému človeku aj tým najcennejším – darovaním krvi.

Čo odkážete tým, čo uvažujú o zaradení sa medzi bezpríspevkových darcov krvi, ale ešte sú si nie celkom istí, či to majú urobiť?
- Viete, ja som si nikdy nenaplánoval, že darujem krv stokrát alebo viac. A keď som ako dvadsaťjeden ročný prvýkrát daroval krv na vojne, ani vo sne by ma nenapadlo, že budem niekedy vo svojom živote takmer pravidelne chodiť na transfúznu stanicu. A z detstva môžem na seba prezradiť aj to, že som mal veľký odpor voči lekárom, alebo voči ľuďom v bielom plášti. A neraz som to dal aj zjavne najavo. Návštevu detského lekára som raz „privítal“ hádzaním farebných kociek zo skladačky tak, že práve lekár bol živým terčom, ktorého som sa snažil od svojho zámeru, aby prišiel k mojej posteli, týmto odpudiť. To, že som rozbil pri tom luster a spustil náležite silný krik, bola vytvorená silne pôsobivá rušná kulisa, aby som odpudil lekára a s ním ten hrozný, pre mňa odpudivý zápach zdravotníckych zariadení, ktorý nesporne každý lekár, alebo zdravotný zamestnanec so sebou nosí. A k tomu si ešte pamätám, že som ako dieťa neznášal injekčnú striekačku a mal som z nej ten najhroznejší strach. A ak sa ma môj otec v období okolo štrnástich rokov spýtal, čím chcem byť, vedel som skôr odpovedať na otázku, čím nechcem byť, a to viem, že som naozaj nikdy nechcel byť – lekárom, právnikom, hrobárom. Takže z tohto vidíte, že som zo začiatku asi nemal veľa predpokladov byť toľkonásobným darcom. Ale sila vôle človeka dokáže veľa. Asi ma premohla túžba človeku pomôcť. Viete, hovorí sa, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Každý z nás dostal darom život, zdravie, ľudské schopnosti, silu prežiť. To sa nedá kúpiť za žiadnu cenu. Asi som si začal uvedomovať cenu života a zdravia. Buďme si vedomí týchto hodnôt, vážme si ich, pretože ak sa necháme zaslepiť matériou, pravý zmysel života ľahko strácame. Mám za to, že pravá sloboda je krásna a príťažlivá len vtedy, ak je vyrovnaná so zodpovednosťou. S týmto vedomím vediem aj svoje deti. Môžete robiť čokoľvek čo chcete, ale to, čo chcete v živote robiť, robte čo najlepšie a vytrvalo, ako dokážete na základe svojich schopností, talentu alebo poznatkov pre ľudí a spoločnosť, lebo len tak budete mať z toho radosť a naplnenie života. Mať auto – nie je cieľ, je len prostriedok. Mať gitaru neznamená, že som dosiahol niečo, ale zahrať niekomu znamená potešiť hudbou niekoho....
Na záver by som povedal len toľko, myslím si, že kto má silu vôle, dokáže určite aj viackrát darovať krv, než sa to podarilo mne a určite by to urobil každý. Zároveň mi ale dovoľte, aby som sa poďakoval predovšetkým vedeniu Železiarní Podbrezová, a.s., za ich prístup a ocenenie darcov nielen mne, ale aj iným zamestnancom – darcom krvi a v neposlednom rade môjmu vedúcemu odboru bezpečnosti a hygieny Antonovi Soliarovi, ktorý ma vždy zo zamestnania uvoľnil pri naliehavej potrebe ak prišiel telegram, alebo sms z transfúzky. Ako som mal neraz pri odberoch možnosť počuť, nie všade a vo všetkých firmách sa darcovia stretávajú s takýmto ústretovým prístupom od svojho zamestnávateľa. Mám ale za to, že jadro a kolektív zamestnancov, vďaka vedeniu podbrezovských železiarní, je zdravé a bude podporovať slobodu, zodpovednosť s cieľom prežiť silou vôle aj v čase ekonomickej a hospodárskej krízy, rozhodne nie na úkor nevyčísliteľnej hodnoty života a zdravia.

plaketa prof. JÁna KŇAZOVICKÉHO:
Ing. Ondrej MAJER, PhD.

Diamantová plaketa prof. Jana Janského:
Jozef GIERTI
Milan SVINČIAK

Zlatá plaketa prof. Jana Janského:
Dušan BABIC
Jozef BALIAK
Eva BERAXOVÁ
Ivana CHUDINOVÁ
Ján KOVAROVIČ
Eva LOVÁSOVÁ
Peter MAREK
Jozef PLECHO
Pavol STRUHÁR
Katarína ŠTUBNIAKOVÁ
Peter VÁCLAVÍK

Strieborná plaketa prof. Jana Janského
Ing. Jozef CÍGER
Katarína DANĆOVÁ
Jaroslav DVORSKÝ
Michal FLOSNÍK
Marcel GIERTL
Ing. Ivan KOLAJ
Ladislav KUPEC
Peter MACUĽA
Ján MARTINEC
Rastislav MASARYK
Anton MEDVEĎ
Vladimír MURÁNSKY
Alena OVČIARIKOVÁ
Marián PANĆÍK
Zuzana POLÓNYOVÁ
Svetozár SCHNEIDGEN
Katarína SCHREINEROVÁ
Rudolf ŠTULRAJTER
Miroslav ŤAŽKÝ
Jozef VOJTKO

Bronzová plaketa prof. Jana Janského:
Ivana BRIEDOVÁ
Miloš CABAN
Elena DANČOVÁ
Ľubomír ĎURICA
Martin GAŠPERÍK
Peter HANUSKA
Jozef JAKAB
Ing. Ľubomír JUROŠ
Vladimír KOPČÁNY
Rastislav KOVÁČIK
Roman KUBIZNIAK
Ľuba MEDVEĎOVÁ
Michal NÁTHER
Tomáš REPKA
Ing. František SCHOBER
Milan SVITEK
Anna SVITEKOVÁ
Jozef VOZÁR
Ivan ZUBÁK