ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Pokračovanie z minulého čísla)

Anastázia úporne premýšľala nad Dávidovými slovami, ktoré jej dosť vyrazili dych. Samozrejme nemohla k ničomu dospieť, keď nevedela o čo vlastne ide.
Kým prišla k vyzváňajúcemu telefónu, spustil sa záznamník.

„Rakovský. Pani Jergelová, ak môžete, príďte prosím ku mne. Ďakujem.“
Čakal ju pri dverách. Jeho tvár i správanie vyjadrovali zmiešané pocity, ktoré prebudili zvedavosť starej mamy. Sadli si v izbe s krbom.
„Vidím, že si tu porobil zmeny,“ poznamenala Anastázia pochvalne.
„Hej,“ vzdychol si ťažko Dávid. „Dakedy dávnejšie mi povedala, že by nechcela bývať v tak zariadenom dome. Snažím sa postupne vymeniť nábytok, lenže..., dnes už je to zbytočné.“
„Povedala ti..., kto?“
„Vaša vnučka,“ uprel na ňu modré oči plné bolesti.
„To ju tak nenávidíš, že nechceš vysloviť nahlas ani jej meno?“
Dávid ukázal na hŕbku listov, položených na malom stolíku. „Čítajte, možno potom pochopíte.“

Anastázia Jergelová čítala a neverila vlastným očiam. Nehorázne výmysly jej dvíhali adrenalín v krvi, búrili žlč, obrovský hnev rozbúchal staré srdce. Hnevala sa predovšetkým na seba.

„Nie sú to iba tieto listy,“ povedal Dávid, keď stará pani potichu naberala síl na ďalší rozhovor. Vyrozprával všetko o rôznych nechutných telefonátoch, o vyhrážaní, o fotografiách, na ktorých sa Rina usmievala v spoločnosti najmenej dvoch mužov.
„Ty si tomu všetkému uveril a zmieril sa s tým?“ opýtala sa Anastázia smutne. Dávid podišiel ku krbu.
„Dobre viete, aké mám skúsenosti s takýmito ľuďmi,“ riekol trpko. „Aspoň viem, že ju neohrozuje moja minulosť.“
„Takže tebe to vyhovuje a nevadí ti, že Rinu ohrozuje to indivíduum.“
„Prečo by mal byť nebezpečný, zrejme ju miluje. Ona jeho asi tiež, vyzerala spokojná.“
„A ty? Už ju nemiluješ?“
„To je práve chyba,“ vyprskol rozčúlene. „Keby som ju neľúbil, nebolelo by to tak. Zabudol by som a netrápil by ma jej podraz. Chcem vás požiadať, aby ste jej odovzdala pár riadkov.“
„Nepáčia sa mi tvoje slová, Dávid,“ povedala Anastázia zamračene. „Smiem vedieť čo píšeš?“
Mlčky pokrčil plecami, tak začala čítať. Potom pozrela na Dávida a pomaly lístok roztrhala.
„Neviem, čo sa tam deje, ale v žiadnom prípade si Rina nezaslúži tieto kruté riadky. Dúfam, že to bolo u teba len chvíľkové poblúdenie mysle. Ak sa mýlim, osobne sa ti prídem ospravedlniť.“
Stará pani energicky vstala. Roztrasenými prstami si pozapínala gombíky na jesennom plášti, neistým krokom sa pobrala k dverám.
„Je vám zle?“ Dávid ju chcel podoprieť, no mierne ho odtlačila.
„Chcela som, aby ste spolu boli šťastní,“ povedala tíško. „Viem, že Rina nie je dobrovoľne s tým gaunerom. Oslovila ma stará mama. Ach, Dávid, neodvracaj sa, kým nebudeš mať istotu.“

Náhla slabosť jej bránila v rýchlejšej chôdzi. Tento raz nechala v obývačke svietiť. Už som stará, pomyslela si s ľútosťou, stará a unavená životom. Môžem však nechať Rinu v pazúroch toho grázla? Čím ju donútil, aby trpela jeho prítomnosť, dokonca s ním ide do spoločnosti, či kam to vlastne šli. Andy si priveľa dovoľuje. Mňa odlifroval ku Karolovi, jednoducho ma oklamal, učičíkal starostlivosťou o Rinu. Medovými rečami uspal moju ostražitosť, pretože čo sa týka Riny, nikdy som nič nenechávala na druhého. Ako som mohla naletieť tomu zlomyseľnému faganovi? Chcela som sa zbaviť zodpovednosti za Rinin ďalší život? V poslednom čase mi robila trochu starosti, to je pravda, lenže dostala by sa z toho sama, Andy sa nemal do jej vzťahu čo montovať.
Citové prejavy neboli silnou stránkou Anastázie Jergelovej, ale pri pohľade na vyplašenú tvár jedinej vnučky jej zovrelo staré srdce a chcela ju skryť vo svojom náručí.

„Stoj, Rina!“ Mariánov rozkaz zaznel ako šľahnutie bičom. Surovo zdrapil dievča za plece a odstrčil za seba. „Čo tu robíte, pani Jergelová?“
„Ak sa nemýlim, som vo vlastnom dome, mladý muž.“ Rozhodla sa byť slušná k tomuto votrelcovi pokiaľ sa bude dať.
„Dom ste darovali svojej vnučke, či nie?“
„Ale až po mojej smrti a ja zatiaľ žijem.“
„Dlho nebudete, dúfam,“ skonštatoval sucho. „Vyzeráte chorá. Pozrite, Rina sa nebude môcť o vás starať, mali by ste sa vrátiť ku Karolovi. Vaša vnučka už patrí mne.“
„Ona s tým súhlasí?“
„Samozrejme,“ roztiahol ústa do arogantného úsmevu. „Práve sme sa zasnúbili. Ukáž starej mame prsteň, Rina.“
Dievčina však nehybne stála a vypleštenými očami zízala na Mariána. Chytil ju za obe ruky. „No tak, Rina,“ pobádal ju. Vtom si všimol, že Rinine prsty sú prázdne. „Kam si ho dala?“
„Je,“ hlas jej zlyhal, musela si odkašľať. „Povedala som ti, že ho nosiť nebudem.“
„Ukáž ho. Dobre vieš, že nemám rád, keď mi odporuješ,“ uškrnul sa.
„Ja nemám rada, keď mi rozkazuješ,“ položila mu zlatý krúžok na otrčenú dlaň. „Vypadni, Marián, lebo zavolám políciu. Mám dosť tvojho obmedzovania.“
Marián pokrútil hlavou, pozrel raz na jednu, raz na druhú ženu a s povzdychom povedal: „Milé dámy, prečo nechcete pochopiť, že jednoducho vám nič iné nezostáva, iba prijať ma k sebe. Chcem s tebou žiť, Rina, a je mi jedno, či...“
„Už toho mám dosť,“ prerušila ho nahnevane Anastázia Jergelová.
„Aj vy?“ zdvihol Marián povýšenecky obočie. „Ako vidím, sme všetci traja unavení, mali by sme ísť spať.“
„Dobrú noc, pán Sameš,“ povedala dôrazne stará pani.
„Zober si nejaké veci, Rina, ideme ku mne,“ obrátil sa k bledému dievčaťu.
„Pôjdete sám, Rina zostane tu.“

Hlas starej ženy znel ticho, no rozhodne, nepripúšťajúc námietky. Lenže na Mariána Sameša nezapôsobil. Sebavedomý úsmev mu skrivil tvár, v očiach sa nebezpečne zablyslo, čo zasa malo zastrašiť Rininu starú mamu a, samozrejme, nezastrašilo. Výhražne sa pohol k Rine, ktorú opäť prenasledovali ohlušujúce zvony.
„Vysvetli príbuznej čo sa stane, ak ma nepočúvnete,“ povedal drsne. „Nie je ťažké zbaviť sa jej. Existujú ústavy pre starých, zbytočných ľudí a mne nebude robiť problém dostať ju do jedného z nich. Andy mi pomôže.“
„Dobre,“ súhlasila rýchlo Anastázia. „Ale kým sa ma zbavíte, chcem byť s Rinou sama.“
Marián sa podozrievavo zahľadel na starú pani. Čo má znamenať tento nečakaný ústupok? Cez noc toho aj tak nestačia veľa podniknúť a s prvým brieždením budem tu.
„Dobrú noc, láska moja,“ pobozkal Rinu na líce a bez obzretia odišiel.
Dlho obidve ženy mlčali. Nemuseli nič hovoriť, rozumeli si aj bez slov, hoci nikdy sa nebáli nepríjemnú situáciu riešiť nahlas. Teraz pani Jergelová premýšľala, čo robiť ďalej, lebo veľmi dobre vedela, čo takí ľudia ako je Marián dokážu. Za každú cenu mu musia zabrániť vstupu do tohto domu.
Rina si dlane pritláčala na uši, cez zavreté viečka jej tiekli slzy. Zvuk zvonov sa pomaly strácal.
„Ráno ho sem nepustíme,“ oznámila Anastázia vnučke.
„Má kľúč aj od zadného vchodu,“ vzdychla unavene Rina. Vzala zo stolíka cigaretu a zapálila si ju. Nervózne prechádzala sem – tam po izbe, rýchlo za sebou vypúšťajúc dym. „Nechápem, ako mu ich Andy mohol dať! Prečo?! Bože môj, keby si vedela, starká, čo so mnou robili kvôli Dávidovi... Lukáš mi povedal, že... že...“ Viac v sebe neudržala dusivý, zúfalý plač, ktorý ju hodil na kolená ku kreslu, kam zaborila nešťastnú tvár. Stará mama jej zobrala horiacu cigaretu z chvejúcich sa prstov, dvakrát si potiahla a spravila znechutenú grimasu. Udusila cigaretu v popolníku.
„Vymeníme zámky,“ prehlásila slávnostne.
„Žiadne nemáme,“ namietla Rina do sedačky a siahla po ďalšej cigarete.
Starká so záhadným úsmevom vytáčala číslo. „Dávid? Tu Jergelová staršia. Viem, že je neskoro... Áno, hodina po polnoci, ale... samozrejme... počkaj, neskladaj slúchadlo, mám k tebe prosbu. Pozri, prosím ťa, či sa u teba nenájdu dve kompletné zámky... Áno. Budem čakať.“
Rina sedela na zemi a tupo civela pred seba. Nesnažila sa utrieť mokré líca od sĺz, ani nijako sa upraviť. „Načo si mu volala?“ ozvala sa bezfarebným hlasom. „On ma nechce, rozumieš? Ach, bože! Spravili zo mňa obyčajnú cundru a on tomu uveril! Dočerta!“
„Viem,“ prikývla starká. „Čítala som tie listy a Dávid mi všetko porozprával.“
„Ak sa nevydám za Mariána, ublížia mu. Nie si totiž jediná, kým sa mi vyhrážali. Ty do ústavu, Dávid do pekla, poprípade aj Lukáš. Pripadám si ako v zlom sne. Povedz, aký to má význam? Neoplývam bohatstvom, nie som ani kráľovná krásy... Prečo chce práve a iba mňa? Nerozumiem tomu.“
„Zrejme si pre neho čosi ako fixná idea,“ riekla zamyslene starká. „Možno ťa neľúbi, prosto si vzal do hlavy, že ťa chce a musí mať, možno mu v hlave niečo skratovalo, neviem... Alternatív je veľa.“
„Podľa mňa je duševne chorý,“ zapaľovala si Rina tretiu cigaretu, čo starká sledovala s veľkou nevôľou.

Pri zvuku melodického zvonca sa vnučka nezdvihla, takže musela ísť otvoriť Anastázia. Dávid prišiel síce s jednou zámkou, ale i s náradím a hneď sa pustil do výmeny. Nepotreboval vysvetlenie, prečo to musí byť v tejto nočnej hodine. Po menšej úprave zámka bola pripevnená, a keď viackrát overil jej funkčnosť, odovzdal dva kľúče do rúk Anastázie Jergelovej.
„Ďakujem, Dávid,“ usmiala sa. „K zadnému vchodu prisunieme skriňu, aby sa sem ten idiot nedostal.“
„Ktorú skriňu?“ opýtal sa.
„Najlepšia by bola táto,“ ukázala na masívny dvojdverový šatník z tmavého dreva.
„Hm,“ zahmkal Dávid a premeral si postavu starej ženy. „Nechcem vás podceňovať, pani Jergelová, ale my dvaja na ňu nestačíme.“
„Máš pravdu,“ vzdychla.
„Zavolám Lukáša.“

Zdanlivo bez povšimnutia prešiel okolo Riny k telefónu. Dobre však zaregistroval jej bledú, uplakanú tvár aj chvejúce sa prsty, držiace cigaretu. Zaťal zuby, prinútil svoje ruky smerovať na slúchadlo a nie k milovanému dievčaťu. Keď odchádzal z domu, prezieravo zobudil mladšieho brata a poprosil ho, aby bol chvíľu hore, ak by ho náhodou potreboval. Takže nebol problém, či sa Lukáš prebudí.
Až potom sa Dávid pozrel na dievča, čo sedelo stále na zemi pri kresle. Tri špaky v popolníku sa mu nepozdávali, lebo Rina lovila v krabičke štvrtú cigaretu. Kľukol si k nej a zadržal jej ruku so zapaľovačom.
„Nepreháňaš to? Poď nám radšej pomôcť zatarasiť zadný vchod.“ Jeho skoro nahnevaný tón vohnal Rine slzy do očí. „Mohla by si zdvihnúť svoj ctený zadoček, je to aj v tvojom záujme.“
Spoločnými silami sa im napokon podarilo ťažkú skriňu dopraviť k zadným dverám. Lukáš zarazene pokukoval po Rine, lebo v takom stave ju ešte nevidel, no brat ho poslal domov spať.
„Vďaka, Dávid,“ poďakovala druhýkrát pani Jergelová. „Neviem, čo by sme si bez teba počali... Rina, idem si oddýchnuť, nezabudni zamknúť.“
Mladí ľudia rozpačito stáli proti sebe, vlastne v rozpakoch bola hlavne Rina. Nemala odvahu pozrieť na Dávida, ktorý mal zatiaľ dosť času skúmať jej utrápenú tvár. Teda, pravdu povediac, nevyzerá práve najšťastnejšia, pomyslel si nespokojne a žalúdok mu zovrelo nervozitou. Ticho začínalo byť trápne, tak Rina opäť natiahla ruku za cigaretou.
„Myslíš, že to ti pomôže?“ spýtal sa Dávid podráždene.

Nie, nemohla v sebe zastaviť ľútostivý plač. Prečo je k nej taký odmeraný, prečo ju nevezme do náručia a neupokojí jej zúfalé srdce, ktoré po ňom neuveriteľne túži?!
Dávida plač Riny rezal ako britva. Avšak dojmy z anonymov boli príliš čerstvé, spomienka na podvečer, kedy ju videl zavesenú do toho kreténa, mu bránili v tom, aby dievča mohol pritúliť k sebe a viac ho nepustiť. V posledných dňoch veľa premýšľal o ich vzťahu, kládol si niekedy až absurdné otázky a nevedel na ne odpovedať pre ich absurditu. Presviedčal sám seba, že ich známosť netrvá dosť dlho na to, aby sa kvôli Rine Jergelovej trápil. Veď aj tak bol rozhodnutý neviazať sa k žiadnej žene, prečo sa teda na ňu nevykašle! Naopak. Nepredstaviteľne po Rine túži a štve ho, že práve v tejto chvíli jej to nedokáže povedať. Prečo ju jednoducho nestisne v náručí, bozkami nezotrie horúce slzy – s vrúcnym vyznaním lásky spolu môžu zažiť nádherné chvíle. Čosi ho zablokovalo. Čo to je? Hrdosť, žiarlivosť, nedôvera, pocit sklamania, zlosť? Čo ho blokuje? Alebo je to obyčajný strach? O koho? O seba, či o Rinu? Hovorí sa, že anonymy netreba brať vážne a na tú večeru iste nešla s radosťou.
„Dočerta,“ zaklial tlmene a sadol si vedľa dievčaťa na gauč. „Tak už toľko neplač, dofrasa. Ráno je múdrejšie večera a plačom to nevyriešiš. Treba sa nám vyspať.“
„Ty chceš odísť?“ vzhliadla k nemu očami červenými od plaču.
„Rina, musím si všetko premyslieť,“ riekol nervózne.
„Premyslieť,“ opakovala sarkasticky. „Prosím ťa, o čom chceš premýšľať? Nevidíš, ako to v skutočnosti je? Alebo potrebuješ uvažovať o tom, či ma máš ešte rád, či si zaslúžim tvoju pozornosť? Vari ti nestačí...“
„Prestaň,“ zdrapil ju oboma rukami za plecia a trocha ňou potriasol.
„Nechaj ma,“ vytrhla sa mu. „Ak má na tomto stroskotať náš vzťah, práve sa tak deje. Ak o mne pochybuješ, odíď, nebudem ťa zdržiavať.“
Kde sa vo mne nabralo toľko sily, aby som od nej odišiel, pomyslel si začudovane Dávid, keď vdýchol do seba ostrý novembrový vzduch a počul za sebou dvojnásobné otočenie kľúčom. Zrazu ho premkol ukrutný strach. Strach, že týmto odchodom zničil akúkoľvek možnosť žiť po boku Riny Jergelovej, ktorú napriek všetkému ľúbi. Miluje ju celým srdcom. Musel najprv odísť, aby si to uvedomil? Prečo trápi obidve duše, načo je to dobré? Čo tým chce dokázať? Že je hrdina a zriekne sa životnej lásky, ktorá by naplnila jeho zbabraný život!? V mene čoho?

(Pokračovanie v budúcom čísle)


Autor (zdroj): Jaroslava Núterová