28.1.2023 20:56:31
ZVONY



ZVONY

Autorka: Jaroslava Núterová


(Pokračovanie z čísla 5)

Zovretou päsťou zabúchal na dvere. Raz – dva. A ešte raz.„Rina, otvor!“ skríkol s panikou v hlase a opäť zabúchal. „Rina!“ Odpoveďou mu bolo zhasnutie svetla, dom sa ponoril do tmy.Nesvietili ani pouličné neónky, iba slabý mesiac a pár hviezdičiek na nebi boli svedkami márneho pokusu Dávida Rakovského dostať sa k svojej láske.

S prvým náznakom svitania naťukal telefónne číslo do susedného domu. Jasné, zapol sa záznamník, ale aj tak vložil do slov všetku nežnosť i kajúcnosť, akej bol po prebdenej noci schopný. „Rina, je mi ľúto, fakt. Prosím ťa, opusť mi, ľúbim ťa.“

O pár minút to skúšal znova. A zasa. Konečne sa ozvala Anastázia. „Rina trucuje, neopakuj stále to isté, Dávid. Pekné od teba, že ti došlo, akú hlbokú lásku cítiš k mojej vnučke, len ti to malo dôjsť, kým si bol tu, vieš. Možno je to odo mňa kruté, no taká je realita.“ „Prosím vás, pani Jergelová, musím hovoriť s Rinou.“ „Neskoro, Dávid, ľutujem.“

...

Karola Gavláková položila poldruhamesačného syna do postieľky, ukazovákom mu pošúchala červené líčko a usmiala sa. „Spi, ty moje malé čertíča.“ Hŕba plienok čakala na vyžehlenie, ešte musí odpratať vaničku na kúpanie a pripraviť Andymu večeru. Manžel jej robil v poslednej dobe veľké starosti. Pretože sa na dieťa veľmi tešil, dalo by sa predpokladať, že každú voľnú minútu bude tráviť pri ňom. Je síce pravda, pri takom malom batôžteku, pri ktorom sa nedá dokopy nič robiť, lebo vás poriadne ani nevníma, priemerný chlap dlho nevydrží, ale okrem toho, že sa Andy najmenej raz za dvadsaťštyri hodín na potomka pozrie, sa zdržiava doma málo. Stále kdesi lieta, hovorí, že má veľa práce a ktovie prečo sa dal do priateľstva s takým nesympatickým chlapom ako je Marián Sameš.

Karola bola dosť prekvapená, keď Rina prišla na návštevu k novorodeniatku s ním a nie s Dávidom Rakovským. Pri prvej zmienke o zamestnancovi zostalo dievča v pomykove a obaja chlapi začali úplne o niečom inom. Párkrát Andy nadhodil, že Marián si chce jeho sesternicu vziať za manželku. Pritom Karola dobre vie, že Rina s Dávidom sa ľúbia. Alebo už nie?

Nedávno sa manžela na to spýtala. Odporučil jej, aby sa starala o domácnosť a dieťa. Vtedy mu nemohla dať patričnú odpoveď, lebo malý synček si žiadal maminu pozornosť, no umienila si, že príde na to, čo sa vlastne deje. Andy prišiel i s hosťom a Karola musela prehltnúť pichľavú poznámku čo sa jej drala na jazyk pri pohľade na Mariána Sameša. Pri večeri sa rozprávali o banálnych veciach, Karola sa však do rozhovoru nezapájala. Andy si to nevšímal, lenže Marián bol lepší pozorovateľ a pobadal, že mladá žena nie je vo svojej koži. Využil príležitosť, keď Andy odišiel do pivnice pre fľašu vína a spýtal sa. „Čo ťa trápi, Karola? Si dnes zamĺknutá.“

„Chcem vedieť ako sa stalo, že si zaujal Dávidovo miesto,“ povedala pevne a pozrela na neho odsudzujúcim pohľadom. „Áno?“ zdvihol udivene obočie a v tvári sa mu usadil ten nepríjemný výraz, ktorý Karola nenávidela. „Áno,“ prikývla nahnevane.

„Pretože ma Rina mi – lu – je,“ slabikoval dôrazne s ješitným úsmevom. „Vylúčené,“ vyskočila Karola. „Nie si Rinin typ, nehodíš sa k nej. Som si istá, že si s ňou proti jej vôli. Prečo si nenájdeš iný objekt?“

„Lebo ju mi – lu – jem. Stačí?“ „Nestačí. Rina s tebou nebude šťastná.“ „Bude,“ namietol podráždene. „Potrebuje niekoho na vyššej úrovni, nie toho primitívneho fotografa. Nechaj to láskavo na mňa.“

„Ak je niekto primitív, tak si to ty,“ postavila sa proti nemu. „Buď ticho, Karola!“ ozval sa Andyho hlas. „Ako sa to správaš k hosťovi? Okamžite sa mu ospravedlň!“ „Nemám sa prečo,“ obrátila svoj hnev na manžela. „Čo ste s Rinou porobili, há? Prečo sa stará mama so mnou odmieta baviť? Prečo sa vyhrážate Dávidovi?“

„Nemontuj sa do niečoho, do čoho ťa nič nie je,“ položil Andy fľašu na stôl a mocne zdrapil manželku za zápästie. „Rozumela si? Nechaj veci tak, ako sú.“

Karola vystrašene pozerala na muža, od ktorého za celé tie roky čo sa poznajú nikdy nepocítila surovú silu. Teraz jej drvil zápästie a zúrivo na ňu zazeral. „Hádam sa nebudeš tej starej prosiť, aby sa s tebou bavila,“ precedil skrz zuby a pustil Karolinu červenú ruku.

Na druhý deň ráno jej oznámil, že bude mimo mesta, aby na neho nečakala s obedom ani s večerou. Nepýtala sa, čo je také neliehavé, že nepríde domov. Bola rada, že konečne navštívi Rinu a starú mamu. Ledva vytisla kočík s malým na Kiepku. Pri Dávidovom dome musela chvíľu stáť, lebo práve vychádzal s autom na cestu.

„Ahoj, Karola,“ prihovoril sa jej váhavo. „Máš sa?“ „Mám,“ povedala tiež bez úsmevu. „A ty?“ „Ako príde,“ pokrčil plecami a nezdalo sa, že by chcel hneď odísť. „Tam sa bez ohlásenia nedostaneš,“ ukázal bradou na susedný dom.

„Hm, môžem sa teda porozprávať s tebou?“ „Vie Andy, že si tu?“ odvetil otázkou. „Nie je doma. A keby aj bol, nezabránil by mi v tom.“

„Dobre. Rád by som vedel jednu vec, Karola, ale poďme dnu, je dosť chladno.“ Kočík so spiacim bábätkom nechali v chodbe. Karola rozopla fusak, aby sa malý nezobudil na teplo a usadili sa v obývačke.

Niekoľko nasledujúcich minút bolo počuť len Dávidov tichý hlas, Karola totiž od úžasu stratila reč. Ani vo sne jej nenapadlo, že Andy je schopný takej podlosti. „Bože môj,“ zašepkala ohromene zlomeným hlasom. „Myslela som, že sa zmenil... Dávid, ja... Nemala som tušenie, čo vyvádza, ver mi. Od starkej ani od Riny som nemohla nič vydolovať. Kristepane, preto sú také čudné... dočerta, mali ma informovať, predsa vedia, že ja jediná dokážem Andyho skrotiť!“ „Andyho možno,“ vzdychol Dávid. „Ten druhý je horší.“ „Myslíš, že Rina s Mariánom...“ „Ako to mám, dofrasa, vedieť,“ prehrabol si rozčúlene rukami vlasy.

„Prepáč, Dávid,“ preglgla rozpačito Karola a nevdojak si šúchala zápästie. „To je od manžela?“ dotkol sa jej omodrenej ruky. Očervenela, zahryzla si do spodnej pery. „Nemusíš sa preto hanbiť, on by sa mal.“ „Nikdy ku mne nebol surový,“ povedala smutne. „Neviem, čo sa s ním robí... Odkedy je v spolku s tým inžinierskym kreténom, nepoznávam ho. Musíme niečo podniknúť.“

Do miestnosti vtrhol rozrušený Lukáš a vyplašene zo seba chŕlil. „U Riny sa niečo deje, počul som odtiaľ krik. Dávid, rob niečo!“ „A čo, ty mudrc! Veď ma tam nepustia! Dobre vieš, že vymenili zámky!“

„Idem ja,“ vstala Karola. „Mne otvoria.“ „Nie, ty ostaneš tu,“ odmietol rezolútne Dávid. „Radšej sa neukazuj, nech nevedia, že sme v spojení. Tie modriny stačia.“ Dávid nenáhlivo kráčal k bráne susedného domu. Bola zamknutá, tak zazvonil. O chvíľu sa v reproduktore na stĺpiku ozvalo. „Čo by si rád?“

„Chcem vidieť Rinu a hovoriť s ňou.“ „Nemá záujem, odpáľ, chlapče.“ „Zle ste mi rozumeli. Chcem hovoriť s Rinou Jergelovou, inak zavolám políciu.“ Vchodové dvere sa otvorili a vyšla z nich Rina, podopieraná

Mariánom Samešom. Uprela na Dávida bezvýrazné oči. „Som v poriadku, aj stará mama.“ „Čo ten krik, Rina?“ „To bolo malé nedorozumenie, však, miláčik,“ odpovedal za ňu Marián. „Áno, aj stará mama by tak povedala,“ nespúšťala zrak z Dávidovej tváre.

„Pozri, chlapče,“ uškrnul sa Rinin sprievodca. „Za to, že ťa Rina nechce, nemôžeš hneď volať polišov. Ona bude moja, zmier sa s tým.“ Dávid zaťal zuby, zovrel päste v bezmocnom hneve a mal čo robiť, aby sa ovládol a nepreskočil bránu. V očiach bledej Riny sa zajagali slzy, no to už ju Marián odvádzal späť do domu. Povedala stará mama. To znamená, že potrebuje pomoc a to čo najrýchlejšie. Výraz Rininej tváre, slzy, jasne naznačovali SOS. Dávidove myšlienky kmitali rýchlosťou šírenia sa svetla, ale vznikol v nich taký chaos, že keď sa Lukáš s Karolou pýtali, nedokázal dať poriadnu odpoveď.

„Kristepane, Dávid, nemôžeme ich v tom nechať,“ chodila Karola nervózne po izbe. „Jasné, samozrejme,“ mrmlal Dávid


(Pokračovanie v budúcom čísle)



Autor (zdroj): Jaroslava Núterová