Začiatky boli ťažké, ale prenáša to efekt...

Citácia: „Tí dedkovia a babky vybehli hore akoby nič....

Pôvod čínskej medicíny je bohatou klenotnicou ľudského poznania a jeho vznik siaha päťtisíc rokov dozadu, do čias mýtického obdobia starej Číny. Popri klasickej medicíne aj u nás čoraz viac prenikajú alternatívne spôsoby liečby a prevencie. V rozhovore s Ing. Alenou Kvačkajovou sme sa dozvedeli, že jedným z alternatívnych spôsobov zlepšovania zdravia je aj bojové umenie Wu ji quan (vu ti čuen) predchodca wu shu.

Čo bolo pre teba prvým podnetom dať sa akurát na čínske cvičenie?

- Vždy keď som pozerala dokumenty o Číne, fascinovali ma čínski dôchodcovia elegantne cvičiaci v parkoch a k tomu sa pridal môj osobný zážitok. Kráčala som do strmého kopca a predbehla ma skupina Číňanov (asi z dvoch autobusov) v dôchodkovom veku. Ja som ledva lapala dych, a to som bola o polovicu mladšia od nich. Tí dedkovia a babky vybehli hore akoby nič. Bol to pre mňa veľký šok, ktorý ma posunul k rozhodnutiu niečo robiť.

Je bojové umenie tým správnym riešením?

- Wu ji quan je síce bojové umenie, ale môže poslúžiť aj ako zdravotné cvičenie. Rozdiel je v tempe. „Bojovníci“ majú to tempo pohybov omnoho rýchlejšie, pri zdravotnom cvičení tých istých cvikov je cvičenie pomalé, čím pomalšie, tým účinnejšie, ale aj namáhavejšie.

Ako si k nemu prišla?

- Bola som poverená riešením pracovných úloh ohľadne Číny a tak som sa stretla s Mariánom Laššákom, ktorý je majstrom sveta v tomto umení. Prehodili sme pár slov, zmienila som sa o mojom záujme venovať sa čínskemu cvičeniu, samozrejme, vyslovila som aj svoje pochybnosti, či ja s tým môžem teraz začínať a za najväčší problém som považovala skutočnosť, že tu v okolí sa nič také necvičí. On ma ubezpečil, že mnohí Číňania s tým začínajú po päťdesiatke, niekedy aj neskôr. Potešil ma informáciou, že budú v Brezne otvárať kurz čínskych zdravotných cvičení. Neváhala som, hneď som sa prihlásila. Odhodlaná som naklusala v stanovenom čase do telocvične a k mojej hrôze som zistila, že sú tam len traja tréneri a ja. S obavami som sa pýtala, či už všetci odišli a oni mi s úsmevom odpovedali, že nikto iný neprišiel. Bolo mi trápne zutekať a tak som začala podľa ich pokynov cvičiť. Bol to nácvik špeciálnej chôdze, ktorá sa pri tomto cvičení používa. Po hodine chodenia po telocvični som sa ledva dotiahla domov a to bývam len asi 150 metrov od telocvične.

Neodradilo ťa to?

- No začiatky boli veru veľmi ťažké a chodila som spočiatku len preto, že mi bolo nepríjemné odmietnuť ochotu tých troch chalanov.

Ako charakterizuješ cvičenie z dnešného pohľadu a čo ti prináša ?

-Toto je cvičenie upriamené na hĺbkové svaly a mikroúpony šliach na kostiach. Spočiatku to bolo veľmi bolestivé, v noci som cítila veľké bolesti, ale na druhý deň ráno som už sviežo vstávala z postele. Nikdy to však nebola svalovica tak, ako ju poznáme, tieto bolesti som nazvala šľachovica. V našom európskom cvičebnom systéme sa ide na doraz, filozofiou tohto cvičenia je prestať, keď cítiš bolesť. A tak postupne posúvaš hranicu svojich možností. Svalstvo a šľachy sa vekom skracujú ale týmto cvičením ich postupne možno vracať do pôvodnej polohy. Rozsah pohybu sa vplyvom pravidelného cvičenia zväčšuje neuveriteľným spôsobom. Efekt z tohto cvičenia pocítiš pomerne skoro. Pre mňa veľkým zadosťučinením bolo konštatovanie kardiológa, že som v dobrej kondícii – trénovaný človek.

Stále si „sám vojak v poli“?

- Po čase, keď môj muž videl, ako sa mi zlepšila chôdza, bolesti chrbta ustúpili, prestávala som mať problémy s členkami (následky z čias mojej volejbalovej éry) pridal sa aj on. Začali s nami chodiť aj priatelia, ale nevydržali. Takže sme traja, aj s trénerom Martinom Laššákom, bratom hore spomínaného Mariána, a keďže cvičíme vonku, ľudia si už na nás zvykli, a keď nás nevidia cvičiť, pýtajú sa, čo je s nami. Trvá to takto už štyri roky a zhruba tri – štyrikrát do týždňa. Martinovi , mimochodom bronzovému z majstrovstiev sveta, môžeme ďakovať za trpezlivosť a ochotu učiť nás.

Cvičenia pochádzajú z Číny, ty si túto krajinu aj navštívila, aké poznatky si si odtiaľ priniesla?

- Veľmi sa mi tam páčilo, chutila mi strava, z ktorej sa pokúšam niečo preniesť aj do našej kuchyne a čo ma upútalo najviac? Bol to pohľad na Číňanov cvičiacich, tancujúcich alebo púšťajúcich si šarkanov vonku v parku. Podotýkam, v akomkoľvek veku.

Čo odkážeš tým, ktorí by aj chceli takto cvičiť, ale váhajú.

- Treba to skúsiť, nenechať sa odradiť tým, že je to na naše pomery čudné a treba sa odosobniť aj od toho, že sa na vás pozerá niekto spoza záclony. Tak, ako sa deti vonku hrajú, tak samozrejmé je aj to, že my vonku cvičíme. Ak by niekto mal záujem, môže sa pridať . Dôležité je však vydržať aspoň mesiac a až vtedy posudzovať, či v tom chcem pokračovať.

Aký je tvoj cieľ v tejto oblasti na najbližšie obdobie?

-Z dvanástich sérií po šesť zložených cvikoch ovládame už desať. Hoci sme sa popri tom naučili aj cvičenia iného charakteru, napr. dychové alebo zvukové, chceli by sme dosiahnuť uzavretý cyklus série, a tak zvládnuť cviky od hlavy až po päty.

„V našom európskom cvičebnom systéme sa ide na doraz, filozofiou tohto cvičenia je prestať, keď cítiš bolesť. A tak postupne posúvaš hranicu svojich možností.

Keďže cvičíme vonku, ľudia si už na nás zvykli...