Uplynuly vikend starostovia mikroregionu Horehron hostili navstevu z Polska, Madarska, Nemecka a z Moravy. Cezhranicna spolupraca, ktoru nedavno nadviazali, teda nadobuda konkretnu podobu.
Po privitani v Bacuchu a v Polomke sa stretli na spolocnom obede, potom uz dni plynuli podla vopred pripraveneho programu. Popoludni ich vitali v Telgarte pri prameni Hrona, v Sumiaci si pozreli zbierku zvoncov M. Gigaca a kostol, vecer sa zucastnili na beneficnom koncerte Zakladnej umeleckej skoly v Polomke. Sobota patrila vyletu naucnym chodnikom na Stozku a v Zavadke im ukazali aj europske skoliace centrum, potom ich cakala prehliadka bacusskeho tajchu a pramena B. Nemcovej. Vecer boli na krste noveho CD bravacovskej Bukovinky. Po nedelnajsej svatej omsi v Polomke obdivovali jeleniu oboru v Helpe, onedlho Zakladnu skolu v Pohorelej a remeselne vyrobky. Na rozluckovom vecere v Polomke spominali na prijemne prezity vikend, ktory im budu pripominat aj styri lipky vzajomnosti zasadene v Sumiaci, Bacuchu, Polomke a v Helpe.

V piatok 17. maja v breznianskej synagoge slavnostne otvorili vystavu kolazistu Ernesta Svrcka, ktoru od 12. aprila obdivovali navstevnici Thurzovho domu v Banskej Bystrici. Na tejto, v poradi uz sestdesiatej prvej vystave, coskoro sestdesiatnik odvazne ,,zastrihol" do erotiky: ,,Udajne dominuje erotika, ani som si to neuvedomil, ale zastupenie ma aj politika, ekologia a taka ,,vsehochut", dodava s usmevom. Brezniansku vystavu otvaral vyznamny literarny vedec, vytvarny teoretik Kornel Foldvari, dlhorocny priatel Ernesta Svrcka, ktory zohral v jeho zivote dolezitu ulohu.
Zivot sa s E. Svrckom nemaznal, ako najmladsi zo styroch surodencov v rodnej Dubovej pri Modre pomahal pri pracach na hospodarstve. Napriek tomu si zachoval poeticku dusu, rad kreslil, pisal slohy, ale nadovsetko miloval futbal. Spolupracoval s Rohacom, kde mal svoju rubriku aforizmov, pisal aj epigramy a kratke poviedky nielen o sporte. V zivote mu to nevyslo ako si predstavoval, zomrela mu manzelka, ale to uz vlastne boli rozvedeni, o tri roky po tom aj dvadsattrirocna dcera. Pocas rozvodu bol tazkym onkologickym pacientom. Vystrabil sa. Ostal sam. Starsi syn zije v Bratislave, mladsi posobi v Nemecku ...
Nas rozhovor sa odvijal pocas instalovania vystavy, nasiel sa cas aj na spomienky: ,,Ako to vsetko vlastne zacalo? Raz v nedelu ma manzelka poslala do pivnice, pamatam si, ze to bolo v roku 1979, lebo sme hrali hokej s byvalym Sovietskym zvazom a prehrali sme 11:1. Objavil som tam dve kopy casopisov a napadlo mi zalistovat v nich. Nasiel som obrazok z toho zapasu, strelec golu Rus Golikov bol v krasnej poze so zasnenym pohladom, noha vpredu, roztvorena ruka s hokejkou nad hlavou. Opantala ma myslienka, ze by som mu do ruky decentne ,,napasoval" ruku krasokorculiarky. Zabudol som na cibulu, po ktoru som prisiel, a zacal som listovat. Asi po dvoch, mozno troch hodinach sa rozleteli dvere a v nich stala vylakana zena, ktora ma vsade hladala. Cibulu si zobrala a mna tam nechala. Casopisy som postupne povynasal a predstavte si, ze po niekolkych tyzdnoch som krasokorculiarku nasiel a zlepil ju s hokejistom. Mal som pocit, ze sa mi podarilo nieco fajn. Jedneho dna ma omracila myslienka: Preboha, kolko zoskupeni v casopisoch je a ja to nehladam."
Urobil asi patnast kolazi, ale bral to len ako ,,oddychovku". Raz ho vsak navstivil cesky karikaturista Jardo Dodal a ukazal mu svoje prace. A tak jeho pricinenim sa prve Svrckove kolaze objavili na dvojstrane v silvestrovskom vydani casopisu Stadion s komentarom o novom svetovom humornom zanri. Onedlho ho oslovili z Malostranskej besedy, kde bol v poradi dvanasty Slovak, ktory tam vystavoval, a siesty so samostatnou expoziciou. Potom sa to rozbehlo a vystavoval niekolkokrat priemerne kazdy rok nielen na Slovensku, ale aj vo Francuzsku, Polsku, Madarsku, Cechach. Za ten cas vytvoril minimalne 4000 kolazi a uz tri roky ,,caka" do tlace pripravena kniha.
,,Ludia mi casopisy nosia pred dvere, mnohokrat ani nezaklopu, casto su to dochodcovia so zdravotnymi problemami, pritom taska neraz vazi pat az sedem kilogramov. Niektori su naozaj fantasticki. Dojima ma to. Listujem v casopisoch, nejaky obrazok ma zaujme hned na prvy raz. Niekedy ho prejdem aj dvadsatkrat a ked sa vratim, poviem si: Ako som to mohol nevidiet. Obycajne mam predstavu a viem, co potrebujem. Ked je prvotny material farebny, aj doplnujuci obrazok musi byt farebny. Je to nekonecne hladanie. Vzdy mam rozrobenych desat - dvadsat veci, ktore som si vybral, viem, co k nim potrebujem. Nosim to v hlave a listujem, ked najdem, srdce mi zaplesa. Potom pridu na rad noznicky, vystrihnem, casto treba nieco upravit, na co uz mam svoje ,,grify", nieco posuniem, skratim ... Viete, ked clovek robi nieco dvadsat rokov, tak uz vie, ako na to. Potom to lepim na vykres, orezem, fixkou spravim ramcek a pokial mam peniaze, tak to davam laminovat. Potrebujem pevnu ruku, ale cim som starsi, citim, ze cas bezi stale rychlejsie. Viem, ze to nebude donekonecna, preto sa snazim vyuzit kazdu minutu. Chvalabohu, ze mam tuto zalubu a mam sa comu venovat. Nemam kedy dumat, pohlcuje ma to."
Odmenou za tuto na cas i financie narocnu pracu su pochvalne zmienky v novinach, ale najma obdiv ludi: ,,Ked na vystave pocujem, ako sa niekto ,,rozrehoce", ako sa ludia potahuju za rukav: Pod sem, pod sem, prosto, ako sa vytesuju, to su veci, ktore blazia." Vysoko si ceni priatelstvo s K. Foldvarim: ,,Je to vynikajuci clovek. Toto je ten prvy clovek, pre ktoreho to robim."
Nase rozpravanie o praci sympatickeho, zivotom skusaneho, ale napriek tomu optimistickeho cloveka zakoncime, ako inak, slovami jeho priatela K. Foldvariho: ,, Svrcek ako galantny stredoveky truver s villonskou opovazlivostou rozvija ,,pikantne" az ruhavo ,,nemravne" temy, aby nakoniec dospel ku skeptickemu biblickemu poznaniu, ze vsetko je marnost. Nezrieka sa idealu plnokrvneho zivota (ved co ine by malo byt cielom sportu?), bohateho na city a emocie, no zaroven vidi dalej, az kamsi za tri rohy - az po deziluziu, smutok a spalene kridla."

dominovala praca s drevom

Kazdorocne pri prilezitosti Medzinarodneho dna muzei (18. maj) Horehronske muzeum v Brezne pripravuje podujatie s nazvom Dvor remesiel.
Tento rok sa podujali na narocnu tyzdnovu akciu, ktorej zakladnym motivom bola praca s drevom. Na nadvori Mestianskeho domu c. 13 navstevnici v casti programu Kresane do dreva mohli pri tvorbe drevenych plastik na volnu temu pozorovat piatich rezbarov: Pavla Simana z Helpy, Jozefa Slivku z Valaskej, Vladimira Brozmana z Hornej Lehoty, Jana Cabana z Bravacova a Juraja Pancusku z Podbrezovej. Uz v pondelok 13. maja zacali pozvani rezbari pracovat na novych umeleckych dielach z javoroveho dreva, ktorych sikovne ruky obdivovali najma ziaci a studenti.
Navstevnici Dvora remesiel si mohli pozriet aj dve vystavy: Etudy z dreva s pracami sestdesiatich troch autorov, ktori sa vlani zapojili do sutaze o naj ... drevenu hracku vypisanu Lesnickym a drevarskym muzeom vo Zvolene. Divacky najuspesnejsiu hracku urcili navstevnici podujatia v ramci ankety. S umeleckymi aktivitami na nadvori suvisela vystava Z tvorby ludovych rezbarov, ktora priblizuje tvorbu regionalnych umelcov Jana Pancika z Cierneho Balogu, Karola Brzaca z Nemeckej, Jana Gandzalu z Pohorelskej Mase, Jozefa Racaka z Lomu nad Rimavicou, Pavla Bobaka z Valkovne a dalsich.
V piatok a v sobotu sa k muzejnemu podujatiu pripojil este jarmok ludovych vyrobkov na priedomi mestianskeho domu, ktory zorganizovala turisticko-informacna kancelaria mesta.