Skoloviny

V gymnaziach, strednych odbornych skolach a v ucilistiach nastalo obdobie ustnych maturitnych a zaverecnych skusok. Niektori studenti a ziaci poslednykrat zasadnu do skolskych lavic, aby dokazali sebe, svojim rodicom a pedagogom, ze ich nedrali nadarmo. Pri rieseni narocnych uloh im prajeme stastnu ruku, bystru mysel a pevne nervy. Na zlepsenie nalady im ponukame par myslienok:

Pod tymto nazvom uverejnil Ing. Ivan Houdek v casopise Krasy Slovenska, roc. 34 (1957), c. 8, str. 288-295 clanok o Kralovej holi. S ohladom na to, ze prislusne cislo casopisu vyslo pred viac ako 44 rokmi a je citatelovi zrejme tazko dostupne, uverejnujeme zo zaujimaveho clanku niektore udaje.
Autor cituje z rocenky Ungarisches Magazin, ktora bola venovana dejinam, zemepisu, prirodnym vedam a literature a vydaval ju v rokoch 1781-88 a 1791-93 bratislavsky geograf, historik a publicista Karol Bohumil Windisch (1722-93). V jej II. zvazku z roku 1783 na str. 276-301 je uverejneny clanok Kurze Beschreibung des sogenannten Königsberges (Kralowa hola). Neznamy autor, pravdepodobne sam K. Windisch popisuje Kralovu holu. Je to najobsirnejsi opis, ktory vobec mame o nasich vrchoch, nevynimajuc ani stity Vysokych Tatier. Dokonca znamy polyhistor Matej Bel v stvorzvazkovom diele Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisne vedomosti o novom Uhorsku), zv. II. z roku 1736 na str. 512 opisal Kralovu holu len na 14 riadkoch.
Spominany clanok v bratislavskej rocenke z roku 1783 je malou monografiou majestatnej Kralovej hole. Ked autor clanku pisal svoju stat, Nizke Tatry este nemali ani urcite meno a volali ich proste Holami alebo Alpami. Meno dostali len v roku 1860 od geologa Dionyza Stura (1827-93), ktory vtedy robil ich geologicky prieskum a pomenoval ich Niznymi Tatrami, kedze lezia ponize Vysokych Tatier, z coho potom vzniklo sucasne – nespravne – meno Nizke Tatry. Horne Horehronie a tak i juzna cast a aj sam vrchol Kralovej hole boli vtedy sucastou Gemerskej zupy.
Kralovu holu pokladali este aj na konci 18. storocia za najvyssi vrch pohoria jednak pre jej neobycajne rozlahle telo, ktore ju zaraduje medzi najhmotnejsie vrchy Slovenska, jednak pre zvlastny zjav, ktory ju urobil “prorokom pocasia.” Casto sa totiz stava, ze od nej vyssie stity pohoria su uplne jasne, kym okolo konciara Kralovej hole sa tvoria biele oblacky, ktore skoro splynu v mrakovy zhluk. Hola zacina “fajcit”! Zhluk mrakov tvori riadnu oblakovu capicu vrchu, co je spolahlivym znakom blizkej zmeny pocasia, resp. dazda. A skutocne, onedlho sa postupne zahalia vsetky stity pohoria do oblakov, vytvori sa clona mrakov a zacne prsat. Z toho ludia usudzovali, ze Kralova hola musi byt najvyssim stitom pohoria. Az pri vyskovych meraniach zaciatkom 19. storocia sa ukazalo, ze najvyssim stitom Nizkych Tatier je Dumbier (2045 m), kym Kralova hola (1943 m) sa dostala az na piate miesto vo vyskovom poradi stitov pohoria.
Co sa tyka sameho pomenovania vrchu, podla Mateja Bela su dve mienky o jeho povode. Niektori ho odvodzuju z cias uhorskeho krala Mateja Corvina, ini zas, a azda s vacsou pravdepodobnostou, z cias ovela davnejsich. Konkretne ide o narazku na podanie, ze uhorsky kral Bela IV. na uteku pred Tatarmi po stratenej bitke pri Sujave v roku 1241 sa udajne za cas ukryval na Kralovej holi. Podla mienky prvych udajne kral Matej v roku 1474, ked v tomto kraji poloval, obedoval na najvyssom stite tohto vrchu, pricom miesto stola pouzil stvorhrannu kamennu tabulu, do ktorej dal na pamiatku vtesat napis “Hic hospitatus est Mathias Rex Hungariae, Anno 1474” (Tu bol pohosteny Matej, kral Uhorska roku 1474) a dalsi “Privatum commodum, latens odium, juvenale consilium, per haec tria omnia pereunt regna” (Sebeckost, skryta zast, mladistva rada, skrze tieto tri veci znicene byvaju vsetky rise). Kamen, o ktorom sa hovori, ze na nom obedoval kral, neukazuje dnes uz ani najmensie stopy spomenuteho vtesaneho napisu, ale len niekolko bezvyznamnych vhlbenin, ktore vsak mohli vzniknut aj ucinkom poveternostnych vplyvov. Rektor kezmarskeho lycea Juraj Bohus vo svojom diele o Spisi, napisanom zaciatkom 18. storocia, spomina, ze v jeho case prvy napis je uz sotva znatelny, ale druhy vraj este dobre citatelny. Meno vrchu moze byt prave take stare, ako je obyvany kraj, lebo ho obtaca vyse sto vrchov, nad ktorymi vysoko vypina svoju hlavu a ako kral je nad nimi povyseny. Co teda moze byt prirodzenejsie a istejsie, ako ze tato jeho podoba a poloha vyniesla mu v lude jeho meno. Z novsej literatury sa mozno zmienit o poznamke V. Mencla v publikacii Lidova architektura v Ceskoslovensku (CSAV 1980), ze Kralova hola sa celkom po prvykrat spomina v roku 1493.
V dalsej casti opisu autor pise o styroch znamych riekach, ktore pramenia na Kralovej holi, robiac ju zvlast pozoruhodnou a vyznamnou a o jednotlivych castiach tohto vrchu.
V stati o flore a faune autor uvadza, ze v roku 1783 sa na Kralovej holi sice vyskytuju rozlicne byliny a korienky, ktore vzbudzuju pozornost botanika, ale ze v Karpatskom pohori sa vyskytuju v lepsej akosti a vo vacsom mnozstve, preto si ich tu malo vsimaju a takmer vobec nezbieraju. Inac mozno povedat, ze hornu cast Kralovej hole pokryva v lete sirokostebla, vyzivna trava. V strednej casti tu a tam rastu kriky kosodreviny ako v Karpatskom pohori, ale nijake limby. Spodnu cast husto pokryvaju rozlicne druhy stromov: svrciny, jedle a cerveny smrek. Co sa tyka tisu, jeho drevo je oblubene a mozno ho dobre predat – preto ho vyrubuju, kde ho len najdu, no miestami sa vyskytoval este aj koncom 18. storocia (ako je zname, v sucasnosti je tis v Nizkych Tatrach uz vzacny). Z dosak tisu zhotovovali stoly, ktore maju peknu cervenu farbu a trvalo sa lesknu, ak su dobre vypracovane a cisto udrziavane. Vyssie uz nerastu stromky, niet tam ani divej zveri, ba ani vtakov. Len v nizsich oblastiach sa zdruzuje mnozstvo diviaciny. Jelene su sice uz zriedkave (neskor ich takmer vyhubili a nove nasadlili prave na Kralovej holi az v roku 1875). Hojnejsie su medvede, srny, rysy, lisky, jarabice, hluchane, tetrovce a ine vtaky. Vlci sa zdrzuju len dolu v okoli dedin a v prilahlych lesoch, kde sliedia za koristou (vlkov v Nizkych Tatrach vynicili asi v roku 1860 strychninom).
Z mineralov na Kralovej holi sa nezistilo nic, co by malo vacsiu cenu a vyznam. Bol to vysledok navstevy cisarskej komisie v roku 1751, ktora mala preverit pripadne mineralne bohatstvo Kralovej hole.
(Pokracovanie nabuduce)

Jaroslav Cervinka

8. Strihacka
Strihacka byvala dva razy do roka. Jarna v maji a jesenna okolo prveho septembra. Cez zimu sa ovce nestrihali, lebo byvali po zacinkoch a tam sa este aj latky povyrazali, aby bol vacsi prievan, lebo ovce rady cerstvy vzduch. Ovca udrzi akukolvek zimu, len nech na nu neprsi. Ale ked je ostrihana a este aj zmokne, vtedy ju zohne ako hacik. Vtedy ovca rada aj zakrivie, moze dostat aj zapalenie pluc a je po nej.
Ked mala byt strihacka, vybubnovalo sa den vopred. Vtedy prisli ovce z pase dve hodiny skor, na deviatu, aby si ludia mohli ovce pochytat a ostrihat. Boli zeny, co strihali pomensie, tak aby si stacili vsetky ovce obriadit, lebo tie museli ist poobede zas na pasu. Hrubsi gazdovia, ktori doniesli na salas palenky alebo slaniny viac, mali vyhodu, lebo im valasi poskakali do kosiara a ovce pochytali, zvalili, poviazali a zena len hotovu strihala. O kolko bola tato sikovnejsia ako taka, co si sama musela aj hladat, aj viazat, aj ponad kosiar prekladat. Za ten cas ta prva aj dve ostrihala a potom bola sikovnica. Chlapi strihali malo, ti len chytali, alebo struhali paprcky, ktora mala zvonec, nazad zvonec ovci uviazat – to bola chlapska robota. Zvonec sa vzdy uvazoval prackou na lavu stranu. Ked mala zena ovcu zvalenu, poviazala jej nohy. Bud dve zadne a jednu prednu dovedna – alebo prednu so zadnou a tiez druhu prednu so zadnou. Ale ked sa nohy velmi dovedna pokrcili, bolo zle strihat. Najlepsie je ovci zviazat len jednu prednu a jednu zadnu nohu.
Na strihanie mali ludia ovcie noznice - take vacsie. Vela zalezalo, ake mal kto noznice. Ked sa natrafil pred strihackou slajfiar (brusic, pozn. BB), bolo dobre. Ale aj chlapi kus vedeli noznice naostrit pilnikom, alebo si zeny same brusili na ihle. Ale kazda si hladela mat ku strihacke noznice riadne nabrusene, porichtovane. Ked niektorej v  strihani prestali strihat, pichla ich do zeme a hned lahsie isli, lebo mast sa z nich zotrela.
Strihat sa vzdy malo zacat od hlavy, dolu chrbtom ku chvostu a potom brucho, nohy a tak vsetko. Ale najskorej ostrihal ovcu, ked ju zacal strihat od zadnych noh dohora, potom chvost a uz mu potom ostalo strihat len hladko, chrbat, brucho, krk a tak. Dakto vedel ostrihat ovcu hladko, pekne, ale dakto ostrihal velmi pluhavo, rebrikavo. Pri strihani sa muselo davat pozor, aby sa ovci nezastrihlo do koze alebo do skurata, lebo hned sikala krv. No a keby sa jej bolo zastrihlo do cecka, bola by sa mohla prestat na ten cecok dojit a uz by sa bola musela v jesen zarezat.
Ked sa strihalo, muselo sa nechat kus vlny na stici a pekna kycka na konci chvosta. Ked sa ostrihali jahnata a padlo zle, museli sa zatvarat do humna, lebo by boli poprechladzali a nebolo by z nich nic byvalo.
Ked uz boli ovce na salasi postrihane, tak sa potom preslo ku baraniarovi ostrihat jahnata. Ale to len na jesennu strihacku, lebo na jar sa ostrihali jahnata este pokym boli doma – asi tak koncom maja.
Vlna sa potom doniesla domov a nechala na pojde do jesene. V jesen, ked mali zeny menej roboty, lebo po poli uz bolo porobene, najskor v kosoch vlnu na potoku preprali a ked uschla, lapili sa ju cuchrat. Potom ju na gramploch pogramplovali, pokrutili do kudelkov a potom sa vlna priadla.