Uhliari a drevorubaci na Ciernom Balogu

6.

5. Vyrobky z dreva vo volnych chvilach

S pribudajucimi dnami a nocami odlucenia od rodiny sa kramec zaplnal roznym domacim riadom: korytkami, vahanmi, kosikmi, lyzicami, hrablami, kosiskami, vykresancatmi – habikami, konmi, turonmi, sanockami, piestami a praslicami, ale i suciastkami krosien, trlic a kolovratov. Suciastkami preto, lebo cely kolovrat alebo krosna sa v kramci nedali vyrobit. Kompletne ich vyrobil len ludovy majster – kolar alebo stolar. Krnohy alebo oja, osi razvory, leuce, zrdky na lojtri, jarma, tie stali vonku poopierane o kramec alebo stromy. Ti, co mali viacej casu a boli zrucnejsi, vyzdobovali svoje vyrobky rezbami. Stacilo, ak v dingu bol jeden nadanejsi, co si nielen pamatal, ako to bolo na starom naradi, ale ktory vedel k tomu pridavat aj to svoje, ostatni sa potom od neho radi poucili, alebo ho jednoducho kopirovali. Najviac roboty im dala praslica, piest a jarmo. S tymi sa dlho pohravali, najma slobodni uhliari alebo mladi zenaci. Praslica a piest to bol nielen prakticky dar pre milu alebo mladu zenu, ale aj pamiatka, spomienka a vysvedcenie zrucnosti, nadanosti jeho vyrobcu. Piest zena pouzivala aspon dvakrat v tyzdni a praslicu v zimnych mesiacoch kazdy vecer. Kazdy vecer si spomenula na toho, kto jej ju daroval. Prenho priadla, na neho prala.
Vyrobene predmety odnasali zeny a dievky, ked prisli za chlapmi do hor s tyzdnovkou. Tie tazsie odnasali uhliari a drevorubaci sami. Len malokedy im to prisiel odviezt furman.
6. Stavba mile
Ked si uhliari postavili kramec, vykopali stiet a pripravili a priblizili – nazvazali drevo, zacali stavat milu. Staval ju majster. On ju zakladal, robil hlavne prace, ostatni pomahali. Majster pripravil najma zapalku, prostriedok, kde sa mila zapali a odkial sa siri ohen, tlenie po celej mili.
Najprv sa naprostred stiete polozilo za naruc dobre vyschnuteho razdia. Nan sa poukladalo nastiepane drevo, faklence. Pod razdie a medzi faklence sa rozlozila smola zo smrekov. Smerom ku kramcu polozili k razdiu zrd, zapalovac a na faklence zacali zo vsetkych stran do kruhu ukladat kluchty. Tento zakladny kruh musel stat zvlast pevne a sumerne, lebo nan sa stavali dalsie dva. Mila narastala ako cibula, obalovala sa stale novymi a novymi kruhmi klucht. Podla velkosti stiete uhliari ulozili do mile styridsat az sesdesiat priestorovych metrov dreva. Na velkych priestranstvach sa ukladalo do mile aj sto priestorovych metrov. Zaklad mile bol kruhovity a celkova podoba mile je rozpoltena elipsa sediaca na zemi prierezom. Najvacsi problem pri stavani mile je jej zapalne srdce, zapalka a zapalovac a jej vrch. Temeno mile zostava ploche, treba ho zaokruhlit. Robi sa to podobne ako pri kladeni babiaka, kopy sena bez kola, tak, ze sa na vrch ukladaju kratsie kusy dreva, odpad, dokial mila nie je pekne okruhla, zavrsena. Hole drevo ulozene v mili sa pozakryvalo cecinou tak, aby nic z neho neprekukovalo. Na cecinu sa nahadzala zem. Najradsej jemnejsi, drobnejsi humus. Uhliari ho pri kopani stiete zberali drevenymi lopatami. Humusom sa drevo zakrylo do hrubky dvoch, troch prstov. Tam, kde sa drevo poukladane do mile dotykalo zeme, hrubka humusu na nom bola hrubsia. O nieco tensia vrstva bola aj na temene, na plosinke mile. Surova mila, takto pripravena na palenie – zuholnatenie cakala uz len na zapalenie.
7. Zapalenie mile
Majster opatrne vytiahol zrd. Otvor, ktory zostal po nej, umoznoval pristup ohna a vzduchu k razdiu, smole a flakencom. Tou istou dierou vlozil k razdiu druhu zrd, zapalovac. Na jej konci bola hrca smoly, uviazana lykom alebo handrou. Pred vlozenim smolu na zapalovaci zapalili. Razdie v jadre vzblklo. Faklence sa rozosmiali, praskotali smiechom a mila zacala horiet. Ked uhliari boli isti, ze sa drevo zahorelo, k zrdke nabili este ine drevo, aby dotuha zapchali dieru, prikrili ju cecinou a zahadzali humusom, aby nevzblkla plamenom a nebol z nej svatojansky ohen, nakoniec popol namiesto uhlia. Drevo horelo, tlelo, odparovalo sa, premienalo na vyhrevne uhlie. Ked zemou zakryta mila zacala cmudit, vtedy sa zacala vyroba dreveneho uhlia.
Preco mila mala plesinku – slabsiu vrstvu zeme na temene ako na bokoch alebo tesne pri zemi? Temenom mile predsa len musel vychadzat dym, spalene plyny a odparena voda z dreva, aby mila navyhasla. Ale plesinka nesmela byt taka slaba, aby z mile mohol vychadzat plamen.

Ladislav Tazky

380. vyrocie narodenia Melchiora Rohaca

Medzi starsie osobnosti nasho mesta patri aj cirkevny hodnostar a nabozensky spisovatel Melchior Rohac, ktory zil v 16. storoci. Narodil sa v Martine (datum jeho narodenia nie je znamy), studoval vo Wittenbergu a stal sa magistrom filozofie. Bol ucitelom, rektorom presovskeho evanjelickeho gymnazia, knazom, aj liptovskym seniorom. V Brezne posobil ako superintendent Zvolenskej, Turcianskej a Novohradskej stolice. Devatnasteho septembra 1622 v Brezne aj zomrel. Patril medzi budovatelov evanjelickej cirkvi na Slovensku, bol autorom teologickej disputy O povode a jestvovani duse a pisal aj prilezitostne latinske verse a kazne. V roku 1620 predniesol slovensku kazen pri umrti diplomata, zemepana, rektora a zupana Oravskej stolice Imricha Thurzu.

Chov oviec je charakteristicky tym, ze sa povazoval a aj teraz povazuje za doplnok zivocisnej vyroby. Stredne Slovensko svojim geologickym podkladom, pedologickym zlozenim pody, klimatickymi podmienkami – vydatne dazde, zrazky, pomerne nizka priemerna rocna teplota, bolo predurcene na chov oviec. V suvislosti s rozvojom chovu oviec sa zacali rozvijat i dalsie cinnosti na ovciarstvo, t. j. cinnosti spojene s vyuzivanim jeho produktov (ovcie mlieko, ovci syr, vlna, koza).
Rozsiahle vysokohorske hole a spolocne pasienky byvalych urbarialistov umoznovali aj na Horehroni vytvarat salasne spolocenstva, v ramci ktorych sa chovatelia dobrovolne zdruzili kvoli paseniu oviec v spolocnych krdloch. Pocet salasnych spolocenstiev zavisel od poctu oviec, od poctu chovatelov a od vymery pasienkovych ploch. Ovce vyuzivaju a zuzitkuju kazdu pastvu i na vzdialenych alebo malo vynosnych pasienkoch.
Z ovcich plemien ma na Horehroni prvenstvo slovenska valaska. Ovce sa chovali na obzivu i na odievanie. Hlavnym produktom z ovcieho mlieka je hrudkovy syr a zincica. Menej rozsirenymi vyrobkami su ostiepky a parenice.
Hrudkovy syr sa zuzitkoval ako dolezity potravinovy clanok v domacnostiach. Na zimne obdobie syr konzervovali vo forme “sudovky” – koncentrovanej bryndze. Vymiesany syr sa nasolil, natlacil do geletky a uskladnil na suchom, chladnom a tmavom mieste v komore. Takto spracovana bryndza vydrzala sest az osem mesiacov. V ludovej strave mala bryndza vyznamnu ulohu. Pouzivala sa na pripravu viacerych druhov jedal (bryndzove halusky, pirohy a pod.) Ostiepky nemali taky vyznam v ludovej strave ako bryndza.
Ovce sa chovali v ovela vacsej miere ako doteraz na maso, najma na domacu spotrebu. Cast masa (baraniny) sa skonzumovala hned, ostatne maso sa zasolilo do geliet, saflov alebo sudkov a po vymoceni v rosole sa vyudilo. Ovcie maso (baranina) sa varilo, jedlo sa teple s chlebom, alebo sa z neho uvaril barani gulas. Okrem kvalitneho masa sa zuzitkovali aj vnutornosti a ovci loj.
Z vlny sa vyrabali sukenne nohavice (v Pohorelej ich volali cholosne), haleny (cusky) a plietli sa aj svetre. Z oviec vyuzivali aj koze. V slovenskej ludovej vyrobe bola vyroba a spracovanie kozi a kozusin znama. Horehronske kozusnictvo sa zaraduje medzi vyrobne odvetvia, ktore nezaostava za vyrobou profesionalnych remeselnikov miest a mesteciek.
Zo strucneho vypoctu produktov nemozno zabudat ani na kvalitny ovci hnoj, ktory pre vysoky obsah dusika a draslika je hodnotnejsi ako hnoj ostatnych hospodarskych zvierat. Vyziva je vyznamnou sucastou zivotnej urovne obyvatelstva v spolocnosti. Nas mliekarensky priemysel ma eminentny zaujem na tom, aby uspokojovanie vyzivovych potrieb aj vyrobkami z ovcieho mlieka cielavedome zlepsovali zdravotny stav obyvatelstva a dostali sa do suladu s najnovsimi poznatkami vedy o vyzive. Narocnost tejto ulohy spociva v zachovani vyssej produkcie ovcieho mlieka a hrudkoveho syra s intenzivnejsim vyuzivanim vedy a techniky v polnohospodarstve.
Chov oviec mal velky vyznam nielen v minulosti, ale aj v sucasnosti je velmi dolezitou zlozkou nielen v polnohospodarstve, v polnohospodarskom a potravinarskom priemysle, ale aj vo vyzive ludi.