HOREHRONIE NEWS

Uspech nasich jaskyniarov v dalekej Venezuele

(Zo zapiskov Lukasa Vlceka z Pohronskej Polhory)

Januar 2002
Je kratko po obede a vrcholova planina stolovej hory sa zahaluje do hmly. Netrva dlho, kym sa spusti slaby dazd. Dnes prsi uz tretikrat. Dvaja muzi vstupuju pod klenbu jaskyne v nadmorskej vyske 2800 metrov nad morom. Nie su tu ziadne stopy – pred nimi sem este nikdy nevkrocila ludska noha. Dve miliardy rokov stare pohorie im prave poodhaluje jedno zo svojich tajomstiev. Nachadzaju sa na najvyssej stolovej hore Venezuely – Roraime, ktoru domorodi Pemoni nazyvaju Matkou vsetkych vod. Skrceni vojdu do jaskyne a po patdesiatich metroch stoja v monumentalnej jaskynnej chodbe, ktora ma priam giganticke rozmery. Uz teraz im je jasne, ze objavili nieco, co nema na celom svete obdobu. Farba stien hra od zlatozlta do ruzova – akoby nasepkavala, ze stoja uz len na krok od bajneho Eldorada. Do jaskyne zaniesla priezracna voda potoka tisice trblietavych krystalov kremena, ktore ulozila do vyhlbenin jaskynneho dna. Ich lesk pripomina ziarive diamanty, ake sa este i dnes tazia na severnom upati hory. Podla okruhlych jamiek, plnych zbrusenych horskych krystalov dostala jaskyna nazov Cueva de Ocho Cristal - Jaskyna Krystalovych oci. Jej objavitelia sa po tristo metroch vracaju spat ku vchodu. Vedia, ze tento unikatny objav treba nalezite zdokumentovat, a tak sa sem presne o rok vracaju spolu so svojimi krajanmi.

Januar 2003
Slovensko-ceska speleologicka expedicia doraza do Venezuely. Teraz sme uz vsetci vyzbrojeni nielen specialnym materialom na prieskum a vyskum v tropickych jaskyniach, ale aj nemalou davkou odvahy. Hlavne mesto Venezuely sa zmieta v nepokojoch. Pocas kazdodennych roztrziek dochadza k stratam na zivotoch. Po niekolkych rusnych dnoch sa stastne dostavame do vnutrozemia a cudujeme sa, ze v brazilskom pohranici je v celku kludna situacia. Dokonca ani palivo a benzin, ktore na severe nedostat, tu nie su problemom. V malej dedinke San Francisco de Yuruani, kde sa to este pred rokom hemzilo turistami, sme jedini “gringovia”. Miestni Indiani, ktorym prinasa turisticky ruch vyhradny zdroj obzivy, maju slabu sezonu, za co sa mozu podakovat americkemu tlaku z roponosneho pobrezia Karibiku.
O niekolko dni stojime na najvyssej zo stolovych hor, zvanych tepui, sto kilometrov od najvyssieho vodopadu sveta. Vzapati rozvijame prieskumne aktivity v Jaskyni Krystalovych oci a objavujeme dalsie vyznamne jaskyne: MISCHEL, Cueva del Hotel Guacharos (guacharovia su jaskynne vtaky pribuzne nasim lelkom), Gilberta, System Pokemonov a ine. Denne zameriavame viac ako pol kilometra jaskynnych chodieb. V jaskyniach je zlozita orientacia, preto subezne pomenuvavame zachytne body. Kazda vyrazna chodba alebo podzemna sien ma svoj vlastny nazov... Tu je niekolko medznikov kazdodennych objavov:
10. januara 2003 zliezame pomedzi zrutene skaly k podzemnemu potoku a nim sa dostavame do patsto metrov dlhej jaskyne MISCHEL. Meno dostava podla srdcu milej osoby, ktora vo chvili objavu konci v Trnave vysokoskolsku skusku.
11. januara 2003 sa v Jaskyni Krystalovych oci naplazim do nizkej chodby a po chvili zostavam stat v 30 metrov sirokej chodbe, ktora nesie nazov Horehronsky koridor. A metre sa zmenili na kilometre...
13. januara 2003 odhadzujem z cesty vpred niekolko kamenov, a tak prepajame Krystalove oci s MISCHEL.
15. januara 2003 prenikame cez Nosalovu chodbu (podla pralesneho zvieratka, ktore tu zije) k dalsim styrom vchodom Jaskyne Krystalovych oci. Jaskyna sa domeriava na 2400 metrov, cim sa stava najdlhsou horizontalnou jaskynou v kremencoch na svete. Dnes sa robi tiez prieskum 300 metrov hlbokej jaskyne Guacharos, v ktorej hniezdi priblizne 3000 rovnomennych jaskynnych vtakov.
Zial, nasa vyprava sa musi predcasne vratit, a tak zostavaju objavy nedokoncene. Napriek tomu dosahuju vysledky expedicie svetovy vyznam. Zasluhu na nich maju slovenski a ceski jaskyniari zo Speleoklubu Univerzity Komenskeho Bratislava, Jaskyniarskej skupiny Topas z Moravskeho krasu a Speleoklubu Tisovec z Muranskej planiny.


Do jaskyne El Foso pada vodopad.	Hranicny kamen Venezuely, Brazilie a Guayany.

Citatelia nam pisu

Necudujme sa

Dovolte mi, aby som sa podakovala SAD Brezno za odpoved na moje Tri otazky SAD uverejnene v Horehroni c. 10 z 11. marca.
Problematika zastavok so zladovatelym povrchom uz nie je aktualna. Ved priroda urobila svoje (to si asi mnohi vydychli!). Je vsak zarazajuce, ako sa SAD zbavuje povinnosti bezpecnosti cestujucich - cakajucich na autobusovych zastavkach regionu. Co sa tyka cistoty v autobusoch, myslim si, ze ani sam autor odpovedi neveri tomu, co mi odpisal na moj postreh. Vseobecne je zname, akym chronickym nedostatkom financii trpi SAD. A tak, ze by si dovolili taky luxus, ako je chemicke cistenie potahov zo sedadiel? Este pripominam, ze v mojom prispevku som sa nezmienovala o poskodenych sedadlach - to je ina kapitola.
Nuz, a tak sa necudujme, ze nas nahodni navstevnici zo zapadnej Europy budu i nadalej ohovarat, akym sme spinavym narodom. Zaverom iba tolko, ze v predmetnej diskusii nebudem pokracovat.

(ml)

,,Bol to jeden z najkrajsich dni"

Romske ziacky VII. a VIII. rocnika Zakladnej skoly v Zavadke nad Hronom sa 12. marca oboznamili s pracou Pedaggicko-psychologickej poradne v Brezne. Dievcata privitala riaditelka Mgr. Olga Jorcikova a PhDr. Eva Libicova. Poukazovali im jednotlive miestnosti, na co sluzia, v ktorej miestnosti kto pracuje, aku napln a ulohu ma pedagogicko-psychologicka poradna. Beseda sa niesla vo velmi druznej atmosfere. Dievcata sa rozhovorili o svojich planoch do buducnosti a zaspievali romske piesne. Pani riaditelka ich prekvapila, ked im na odvetu krasnym a precitenym hlasom zaspievala tiez romske piesne, pohostila ich cajom. Na zaver dievcata nakreslili par obrazkov s podakovanim a zahrali par melodii na harmoniu. Ako napisala jedna zo zucastnenych dievcat, bol to jeden z najkrajsich dni v jej zivote. K tomu netreba viac dodat. Este raz vdaka za srdecne prijatie vsetkym pracovnickam Pedagogicko-psychologickej poradne v Brezne.

Mgr. Emilia Sebesova, vychovna poradkyna

Lavina v Lomnistej

Uz sa nepamatam, kolko dni uplynulo od padnutia laviny v katastri obce Dolna Lehota, ked mi bolo oznamene, aby som sa zucastnil na komisionalnom hodnoteni v Lomnistej, v katastri Jasenia. Dopravu som uskutocnil sluzobnym motorovym vozidlom a za ucelom dokumentacie som vzal i sluzobneho fotografa.
Po dostaveni na lesnu spravu v Jaseni, veduci nam dal k dispozicii kocisa na dlhych zvlacuhach, pretoze lavina padla viac ako dva kilometre v Lomnistej od dolnolehotskeho chotara. Uz hore cestou ponad hlboku dolinu sme sa s obavami obzerali, co sa deje v hore a zvlast na vrcholoch. Vichor z druheho svahu cez dolinu hore do kopca fukal tak silno, ze sa na nas sypali snehove vlocky. Konecne sme sa priblizili asi 300 metrov k lavinistu, ale pre stromy zvalene vetrom sme dalej museli postupovat peso.
Blizko lavinista nas vitali dvaja robotnici, ktori vysli z dreveneho baraku Rudneho a vrtneho prieskumu. Boli to ti robotnici, co zazili spadnutie – zbehnutie laviny od dolnolehotskeho chotara do Lomnistej. Zazili i troska strachu, velky rachot a potom praskanie lesneho baraku, ktory lavina zmietla a zastavila sa pri jeho zakladoch, v ktorom boli ubytovani.
Pozorovali, zistovali s obavami, co sa stalo a ked hruba vrstva snehu bola az pri zakladoch ich baraku a este i hrube brvno trcalo z lesnickeho baraku, ktory nebol daleko od nich, zacali patrat dalej. Ani nemuseli postupovat v hlbokej vrstve snehu, ked zocili, ze zo strane oproti hruba vrstva snehu zbehla do strmej doliny a vyrovnala priestranstvo medzi svahmi. Ba prave zbadali, ako z lavinista odchadza jelenica. Pristupili blizsie a zbadali jelenicu do polovice prisypanu snehom. Dvihala hlavu, ale postavit sa nemohla. Vyhrabali ju zo snehu a horko-tazko ju dopravili do baraku. Urobili sme dokumentaciu lavinista a odobrali sme sa do baraku.
V kute v jednej miestnosti stala ustrachana jelenica a ja som bol zvedavy, ako bude reagovat na ludsku pritomnost. Aj ked uz bola odkazana na potravu z ludskej ruky, videl som, ako nedovercivo pozera na mna, ale pristupil som k nej a chcel som ju chytit za zdrave ucho. O polovicu zdraveho ucha prisla v lavine. Jelenicka si takmer klakla zadnymi behmi a predne zdvihla proti mne a tak ma raticou udrela po zapasti, ze som pocitoval bolest aj o mesiac. Jelenicu potom opatrovali obyvatelia baraku s pomocou lesnej spravy v Jaseni, az kym sa nerozpustila hruba vrstva snehu.
Komisionalne som sa zucastnoval na viacerych zistovacich komisiach lavin v celom priestranstve Nizkych Tatier aj na Horehroni, kde boli sposobene velke skody na lesnych porastoch. Ale po polstoroci sa uz na vsetky detaily nepamatam.

Jan Faltan