Letna pozvanka

Uzemie pohorelskeho chotara je vynimocne najma tym, ze svojmu navstevnikovi aj na pomerne malej ploche opakovane poskytuje moznost priameho skumania vplyvu roznych prirodnych podmienok na vyvoj rastlinnych a zivocisnych spolocenstiev. V prvom rade je to rozdielny horninovy podklad ovplyvnujuci podnu reakciu a mnozstvo mineralnych zivin, rozdielne teplotne pomery podmienene polohou svahov a teplotnou inverziou, ale aj vlahove pomery ovplyvnene predovsetkym tvarmi zemskeho povrchu.
Pohorela je podhorska obec, hlboko vklinena do prirodneho prostredia. Rozhodnutie prvych osadnikov pred takmer styristo rokmi, usadit sa pri prameni mineralnej vody uprostred smrekoveho lesa, vyrazne poznacilo zivot dalsich generacii. Este aj dnes staci otvorit okno, vykrocit z rodnych vrat na ulicu a zrazu sa ocitnes uprostred prirodneho diania. Uroda hub v zahrade, zaplava cucoriedok v nedalekom lesiku, zlodejska kuna, pri uteku posmesne kyvajuca chvostom. Zdrojom humornych, ale aj ,,nervydrasajucich" situacii je stretnutie cloveka s velkou lesnou selmou. Nielen v lese, ale aj na ulici, v cintorine, za humnami, v zahrade. Tak splacame dan za to, ze sme sa chtiac-nechtiac stali skutocni potravovi konkurenti najma niekdajsich zvieracich panov nasich lesov - medvedov.
Dlhotrvajuca zima, silne vetry, burky, lejaky a s nimi spojene kalamity, okorenene coraz zlozitejsou ekonomickou situaciou, su pricinou toho, ze zivot cloveka ani v 21. storoci v nasom kraji vobec nie je jednoduchy. Hojivym duskom a naplastou na nase rany je vsetka ta krasa navokol. Caro Horehronskeho podolia, ktore v minulosti ovladlo nejedneho majstra stetca a palety, este stale posobi. Boze daj, aby tak bolo aj nadalej.
V jednom z romanov J. M. Simmela sa vyskytuje veta: ,,Clovek by sa mal po zemi pohybovat lahkou nohou a zanechat podla moznosti co najmenej stop". Dostali sme darom od Boha schopnost moct cokolvek vo svojom svete udrzat, alebo zmenit. Pre lahkost nasho kroku je urcite dolezite cerpat poucenie z minulosti. Rovnako dolezite je vsak aj predvidat mozne dosledky nasich skutkov. Napriek dobrym predsavzatiam zem coraz viac pokryvaju ludske stopy. Jazvy - pripominajuce zahojene, ale este aj stale mokvajuce rany na tvari rodnej krajiny. Su obrazom agresivity, vandalizmu a koristnickeho sposobu zmocnovania sa darov prirody. Su dokazom lahostajnosti a citovej vyprahnutosti ludskych tvorov. Nepoznam liek na tento chorobny stav. Tieto riadky vsak nie su produktom zufalstva, ale nadeje. Nadeje, ze este mozno vyplnit prazdne miesta v ludskej dusi, ked clovek spozna biele miesta krajiny svojho detstva. Pozyvam vas do takejto krajiny.

Peter Navoy

Nedelne citanie

Nedela. Na mestskych veziach rozhovorili sa zvony. Tie najvacsie, najtazsie, najzvucnejsie bili do taktu. Dvanasta odbila, sadajte ku stolu, stolu nedelnemu. Vzdajte uctu jedlu, potom oddychujte bim – bam – bom... Zvony dorecnili, rodiny sa pri obede udobrili a...
Popoludnie ma volny rozvrh. Vychadzka, chrapkanie, televizne prepinanie, povzdychy a suhlas s basnikom: - Co den idu horsie chyry/vsade hynieme, kapeme, ... nebude dobre na svete...?
(J. Kral)
Nedelne citanie. Listovanie v knihe, v casopise, v novinach a... Mladost odchadza ako sen. Prichadza sumrak a ten nas obcas vrati do rana zivota. Aj nedelneho. Aj odpoludnajsieho.
Mam pred ocami starenku – susedku z udolia Cierneho Hrona. V tyzdni nie, ale v nedelne odpoludnie sadla si v gangu na stolcek. V rukach kalendar. Omielala v nom listy. Najma tie, na ktorych su tyzdne s dnami. Tam s tinkovou ceruzkou mala poznacene, kedy a kto sa z rodiny narodil, kedy su meniny, kedy napadol prvy sneh, kedy ma kravicka uvitat teliatko, v ktory jarny den treba ist do pola... Kalendare rok co rok ukladala na kopocku pod strechu na pojde.
Co – to z tejto idyly zostalo i v mojom ja. To preto, lebo nedelne citanie zhadzuje z cloveka akusi depresiu. Aj mysel je slobodnejsia. Vyberie sa na prechadzku, pripomina, aha, tam si bol, toho poznas...
Citam si Tvorbu c. 3 – 4/2002 – Revue pre literaturu, kulturu a duchovny zivot. Zakladatel Dr. Emil Boleslav Lukac. Od prvych stran zname mena. Janko Kral. Pamatame si ho zo skolskych lavic. Rojko a buric. Basnik a prorok, ktory nam povedal co sme prezili, co nas caka. Tvorba jeho pravdu potvrdzuje versami z Dramy svetla. To aj preto, lebo prave v aprili 2002 pripadlo 180. vyrocie narodenia.
Stefan Krcmery v Tvorbe citatela zaujme jeho uvaha Zo slovenskej hymnologie, 1936. Ukoncuje ju Zpevnikom ev. piesni, r. 1842. Prve sedenie k Zpevniku bolo prave na breznianskej pode. Pri jeho zostavovani nechybali ani J. a S. Chalupkovci, K. Kuzmany, Ctibor Zoch, Miloslav Hodza... Pisal sa rok 1841.
Biblicky pribeh v ludovej obradnej poezii, najma pri svadbe ma odvial az do Kurova, dedinky nedaleko Bardejova (1954). Za tri dni som podudol na zaujimavej svadbe. Mam pred ocami svadobny sprievod, vesely, usmiaty, prvy kraca starejsi. Zacal vari takto: - Mili rodicia, isto ste sa dovtipili preco sme tu. Nebolo to rozhodnutie z vecera do rana, ale ked sme minule sli na jarmok do Bardejova hla, s tymto mladencom, tak mu do oka padla vasa holubicka. Prave pri studni vodu brala (ta studna zrubova vo dvore bola). Predstavili sme sa. Ochotne nam vody podala a mlademu do oka padla... Ako sa dalej dohovarali, neviem vam povedat, ale dnes sme tu, aby sme si vasu dcerku k olturu odviedli... Nasledovali este slova, slova. Napokon suhlas rodicia dali a my tri dni sme sa unaveno usmievali. Raz tam, raz tam.
Uvedomil som si s basnikom, ze... – Ma svet styri strany?/sever, juh, zapad, vychod?/Ja mam len svoje okno./Moj prichod a moj odchod.
(J. Smrek: Ruze)
Cestou k domu, cast cesty k autobusovemu spoju aj na rebrinaku, hovorim si, ze vsade najdes ludi ludsko ludskych.
Ivana Kadlecika nepoznam, ale jeho zapisky Z diara opat dali moznost myslienkam stretnut sa s prozaikom Andrejom Chudobom (1927). Zije v Pukanci, v mestecku v ktorom zil a pracoval aj brezniansky rodak S. Kupcok.
Andrej Chudoba. Stretli sme sa na Chalupkovom Brezne. Tusim v roku 1996. Skromny, malovravny, troska nervozny (mal hodnotit literarne prace, prozu, ktoru do sutaze poslali ucitelia). V literarnych dielnach ale, tichsie sice odborne, autorsky povzdubil sutaziacich.
Stastie na mojej strane. V case prestavok sme spolu par viet povedali. Dva dni v jeho pritomnosti. Na treti odcestoval domov, ale...
Presli asi dva tyzdne. Posta mi dorucila balicek. V nom kniha. Andrej Chudoba Krasne poskodena slecna (1994). Ale ani slovo. Este raz dakujem.
Tvorba c. 3 – 4/2002 ma patdesiatosem stran. Na poslednej je Ciernhorske desatoro. Z neho tri ukazky – ponaucenia:
Clovek prichadza na svet ukonany a zije preto, aby si oddychol.
Ak vidis, ze niekto odpociva, pomoz mu.
Miluj postel svoju ako seba sameho...
A kto postel nemiluje? Kazdy a verte, ze po kludnom nedelnom citani sa v nej dobre spinka. Farebne sny spanok sprevadzaju.
Mozu to byt aj snezienky. Symbol jari, vracia sa zivot.

(li)

Bozena Bobakova:

BIELA DCERA

28.

Preco sa zda, ze poriadni ludia maju nudny a jednotvarny zivot? – Rada by sa niekoho Etela spytala, keby bola schopna rozmyslat na takej vysokej urovni, keby jej ohrdena bytost vedela takto mudrlantsky formulovat neujasnene pocity, ktore ju tlacia, ominaju ako zle usite saty.
Vlastne iba vtedy je dobre, ked sa nic mimoriadneho nedeje, ked sa dni opakuju navlas rovnako. Mechanika ranneho obradu, otupne zamestnanie, v ktorom prave nedostatok vzrusenia znamena, ze je vsetko v poriadku, vecery, povyplnane talafatkami, kuchynskou robotou, medzi ktorou sa este vzdy najde dost nudnych minut, vlecuce sa hodiny, podobne starej vysivke s povypadavanou vzorkou, prezratou od moli.
Robit a jest a spat, nad nicim si velmi nelamat hlavu, rokmi trochu pribrat na vahe a usetrit par grosi na stare kolena – to je vlastne prava tvar stastia. Bezhlavo sa zenie za nou ludska masa, chce sa jej pozriet do oci, a ked sa jej to z casu na cas podari, sama sa sklamana odvracia, lebo len to jej uz nestaci.
Lenze vzrusenim, zmenou, bezohladnym zahrmenim do ospanlivej selanky citi sa clovek vzdy zaskoceny, aj ked podvedome po zmene tuzi. Je vykolajeny, zmateny, zle otuzovane spohodlnene telo, a ci skor duch, zufalo odmieta studenu sprchu. Nechce sa obcerstvit. Boji sa, ze mu ladova voda sposobi dlhotrvajuce a nebezpecne zapaly.
Etela taha unavene nohy po schodoch. Je chora. V prsiach ma malo povetria. Na tuto dalsiu pohromu vonkoncom nebola pripravena. Poti sa, zhlboka vdychuje, kridla pluc sa ziadostivo chveju ani osikove listy. Zhlboka vdychuje, ale najvzdialenejsie tunelceky vlasocnic ostavaju prazdne. Pod usami jemne puka sucha razdina, nad klucnou kostou su rozpalene ohniska. Casto ziva – tak sa jej obcas podari otvorit neviditelne zaklopky priedusiek. Okyslicene dusky slastne vtahuje do seba. Lekarka povedala: To su nervy. Horuce injekcie maju Etele vycarit zdanie, ze je s jej zdravim vsetko v poriadku.
Taha unavene nohy po schodoch, poti sa od slabosti, vsemozne sa snazi dostat do vzdorujucich pluc blahodarny kyslik. Je uz blizko svojho bytu. Vlecie sa dalej, coraz vyssie.
Ake strme schody postavili v tejto bytovke! Nic insie by mi nechybalo, len ochoriet.
Od vchodovych dveri su schody sive. Sivocierna kamenina pripomina hadie supiny. Etela nedviha oci zo schodov. Vidi ich pat-sest naraz. Vsetky su prazdne, sive, sivocierne. Plosinky pred dverami viacerych bytov kraslia keramicke hrnce a truhlicky s kvetmi.
Toto je posledny usek schodista, chvalabohu, ze som uz doma. Vlastne bohuzial. Tento prazdny byt, tato hlucha debna je moj hrob. Nevidat tu vtacika-letacika, nieze este cloviecika.
Keby som mala nieco, co by v mojom srdci zaujalo miesto Ivany, hned by som bola zdrava, somre si Etela. Takto som stratena. Co ma ma tesit? Comu mam zit? V robote sa mi skorej mina cas, to je pravda. Od rana do vecera kopem, vedla mna tichy Jozo Koki, spekulant Julo, prudky Bango, zivajuci Gazik so svojou vecne bruchatou zenou. Lenze robit nemozem den aj noc. Pride cas, odlozim cakan, lopatu, vratim sa domov, do tejto samoty, do tejto nemoty, sadnem si otravena, pozeram na stenu a vidim same matohy. Neboheho Stefana, stastlive roky v Jachymove. Ivanu – stiska mi hrdlo spicatymi laktikmi, od lasky ma div nezadusi. A srdce sa zvacsuje pod tarchou tych spomienok. Pot na mna ide, slabost ma oblieva. Keby ma teraz zadusilo, hadam by ma Ivana aspon trochu polutovala.
Eletkricky zvonec sa ostro vrezal do ticha. Prepilil Eteline uvahy. Etela vyskoci, precitne, ozivena nahlym zableskom nadeje uteka ku dveram, odomkne, tvar dychtiva, ramena pripravene na objatie. Je iste, ze sa nezmoze na jedine slovicko vycitky. Naco, ved Ivanka je istotne dost potrestana. Je nestastna, ved to na nej vidno, ako ju velke trapenie zoziera. Pride sklucena, hadam jej az prilis nahucal svagor Dominik – teraz viac ako inokedy potrebuje jej lasku, vludnost, ochotu. Och, len si ju privinie k sebe, pritisne na to velke, rozsirene srdce. Ivanka ho beztak lepsie uzdravi ako vsetky horuce injekcie pani doktorky. Ivanka je najucinnejsi liek, voda zivota. Stisne klucku, chvatne otvori dvere – rozdychtena tvar sa pretiahne do zacudovanej grimasy. Pluca su znova mucivo prazdne. Etela sa musi opriet o zarubnu. Zivajuce usta si zakryva rukou, najvzdialenejsie tunelceky vlasocnic su hladne po dusku okysliceneho povetria.
Do dveri sa tlaci bezociva figura Kvetovanej. Etela ju odtiska kolenom. Nepovedia slovo. Medzi dvoma zenami prebieha kratky nemy zapas. Etele sa podari zachytit okraj otvorenych dveri. Jednou rukou sa ich snazi zachlopit, druhu vystiera oproti Kvetovanej. Ale do otvoru sa vsunula muzska noha v zablatenej vycaptanej topanke – dvere sa zavriet nedaju.
- Tak ty nas podobrotky nepustis? – dychci Kvetovana.
Ponad plece sa jej vyskiera hlupy zjav podpiteho gavaliera. Jeho siroka, flakata, tmavobelasa nohavica dava tusit nozicky nie hrubsie od zapalky, akosi nakrivo v bedrach zasadene, take capticky.

Priekopnik slovenskeho druzstevnictva

(130. vyrocie umrtia Samuela Jurkovica)

Zivotne dielo Samuela Jurkovica, ktory bol priamym predchodcom Daniela Licharda a J. M. Hurbana a ludovychovnej a narodnobuditelskej prace, bolo pravou sluzbou dedinskemu ludu. Ako chudobny dedinsky ucitel poznaceny narodnym a socialnym utlakom pomahal tam, kde bolo najviac treba. Pisal ucebnice pre slovenske vidiecke skoly, rozpracuval metodiku vyucovania a pritom dosiahol pozoruhodne uspechy. Zasluzil sa o zvysenie urovne dedinskych skol pred revoluciou 1848 – 1849, ked to bolo pre slovenske hnutie mimoriadne dolezite. Bol priekopnikom zdruzovania sa slovenskych vlastencov, stal v popredi pri zakladani citatelskych spolkov, kniznic pre ludove vrstvy a ako jeden z prvych vzdelancov hmotne i moralne podporoval strediska nasho narodneho hnutia – bratislavske lyceum a ustav reci a literatury. Preto sa nemozeme cudovat, ze mladi sturovci z nitrianskeho kraja sa vzdy opierali o pomoc a radu Samuela Jurkovica. Tento citlivy a jemny clovek, ktory nemal rad nijaky patos, pomahal sturovcom nezistne. Ucil ich spajat boj za narodnu rovnopravnost so socialnymi poziadavkami ludu. Je vidiet v kazdom jeho pocinani snahu pomoct ludu, z ktoreho vysiel. V roku 1841 zaklada pren Slovenske narodni divadlo nitranske, ktore bolo dlho vzorom pre slovenske ochotnicke divadelnictvo.
Ale vrcholom jeho zivotnych snazeni zostava Gazdovsky spolok v Sobotisti, ktory zalozil 9. februara 1845. Nim sa natrvalo zapisal do dejin slovenskeho druzstevnictva. Islo tu o prve svojpomocne uverove druzstvo v Europe. Jeho cinnost bola velmi skromna, spolok sa vzmahal z grosovych prirastkov, ale podstatne bolo, ako hovori jeho zakladatel, ze “nepovstal ani z hlbokeho mudrovania, ani dajakym umenim, ale nie je ani plod sebectva, lez vyrastol zo samotneho slovenskeho naroda ako z lipoveho jadra”.
Z tohto jadra potom vyrastol kosaty strom hnutia sturovskej generacie v predrevolucnych rokoch, co patri medzi najsvetlejsie stranky nasej narodnej minulosti. Penazne, hospodarske, gazdovske, citatelske, protialkoholicke a ine spolky, ktore zakladala vtedajsia inteligencia, nemohli sice vyliecit zakladne socialne a kulturne neduhy spolocnosti tych cias, ale v ramci moznosti prekliesnovali cestu k pokroku. Samuel Jurkovic sa stal nerozlucnym druhom sturovcov, niet takmer vyznamnejsieho ich podujatia, v ktorom by nemal svoj podiel. Napriek tomu, ze bol poprednym narodovcom, siritelom osvety a vzdelanosti a skutocnym priatelom ludu, nebol a nie je dostatocne znamy. Jeho osobnost a vsestranna organizatorska praca pre inych by nemala ostat zabudnuta ani dnes.
Samuel Jurkovic sa narodil 9. februara 1796 v Brezovej pod Bradlom a zomrel tamtiez 13. jula 1873.
(Spracovane z uvodu monografie F. Ruttkaya: Samuel Jurkovic, Bratislava, Osveta 1963)

A. Prepletana