Zivot okoreneny humorom

“Nepisem ani roman, ani novelu; nikto sa nezalubi, neozeni, nezastreli, neutopi, nezakole, ani neotravi; nebudu domy horiet, ani nebude potopa lomozit, ani len macny mak vsetkeho. Kto toto citas, neboj sa, nebudu ti vlasy dupkom vstavat, ani neupadnes do mdloby...”
Tymito slovami v epizode zo studentskeho zivota Cestovanie na vakacie v podstate vyznava Gustav Kazimir Zechenter-Laskomersky svoje literarne ciele.
Dvadsiateho augusta tohto roka uplynie devatdesiatpat rokov od smrti spominaneho slovenskeho spisovatela, geologa, lekara, banskobystrickeho rodaka (narodil sa tu 4. marca 1824), docasneho obyvatela Banskej Bystrice, Ponickej Huty, Brezna a Kremnice.
S menom tohto narodneho buditela sa spaja takmer cele 19. storocie. Zazil zaciatky i rozkvet sturovskeho hnutia, temno bachovskeho absolutizmu, usvit slovenskeho narodneho pohybu v casoch maticnych aj novu prudku madarizaciu po rakusko-uhorskom vyrovnani...
Autor znamej Lipovianskej mase, oblubenych Zartov a rozmarov, mnohych cestopisov z domova i zo sveta, ako aj impozantneho memoaroveho diela Patdesiat rokov slovenskeho zivota sa svojou humoristickou notou stal pojmom v nasej literature. Vytvoril podarene figurky doktora Lesebucha a “virkli kaprala” Stefana Pinku, pomocou ktorych vyslovoval svoje nazory na verejne dianie. V Zechenterovi mali slovenske noviny vyborneho fejtonistu, ktory takto patri ku klasikom nasej zurnalistiky. Mal ostre pero, vybruseny styl a zdravu drzost, slahajucu i do vlastnych radov.
A aky to bol clovek? Velky figliar, kortes, organizator a znamenity kuchar. Rad sa zucastnoval na plesoch, zabavnych podnikoch, divadlach a rozlicnych komediantskych kuskoch. Ozenil sa ako tridsatsestrocny a jesen svojho zivota prezil v Kremnici, kde zomrel vo veku osemdesiatstyri rokov.

Neslavne augustove vyrocie

Z noci na rano sme sa prestali delit na stranikov a bezpartajnych, robotnikov a inteligenciu, otcov a synov, veriacich ci ateistov, boli sme tuhou zulovou jednotou, stali sme sa narodom, pred ktorym sa s obdivom sklana svet. Ludia v augustovych dnoch 1968 skladali ozajstne zivotne maturity. Nesmierne tvrde, tazke a narocne, s vypatim vsetkych sil a nervov, ale skladali – a zlozili ich. Velku augustovu maturitu zlozili vtedy oba nase narody na vybornu, obstali vo velkej skuske svornosti, mudrosti, prezieravosti a toho neraz tak velmi tazkeho pokoja.
Ano, znovu je tu to neblahe “okruhle” uz 35. vyrocie vstupu cudzich vojsk na uzemie Ceskoslovenska v auguste 1968, ktore si pripominame ako tragicke obdobie nasej historie. Nevitana navsteva prisla na sovietskych tankoch 21. augusta vo vecernych hodinach aj do Brezna. Po niekolkych dnoch ich vystriedali bulharske vojska, ktore z mesta odisli koncom septembra. Na protest proti tejto intervencii sa uz 23. augusta uskutocnil hodinovy generalny strajk, do ktoreho sa zapojilo cele Horehronie. Svoj odpor vyjadrovali obcania aj podpisovou akciou, kreslenim hesiel, plagatov, letakov a pod. Skupina zastupcov strojarskych podnikov z Horehronia odovzdala vedeniu sovietskych vojsk protestnu rezoluciu v ruskom jazyku. Koncom augusta sa pracujuci horehronskych podnikov pripojili k milionom ludi Ceskoslovenska a nastupili do “Dubcekovej smeny”. V Brezne, Podbrezovej a Hronci sa vydavali casopisy s nazvom Hlas Horehronia.
Atmosferu augustovych dni zachytili aj vzacne fotografie, pretoze boli chvile, ked aj na mna pri fotografovani sovietsky velitel namieril zbran a musel som “dat nohy na plecia”. Prave tieto autenticke fotografie sme spolu s Jozefom Samelom zverejnili na vystave August ´68 v Brezne, ktora bola instalovana v dnoch 7. septembra – 31. augusta 1990 v priestoroch Horehronskeho muzea. Okrem fotografii tu boli vystavovane aj rozne pisomnosti z tohto obdobia – letaky, protestne listy, rezolucie, casopisy i fotoaparaty, s ktorymi sme v tychto pohnutych dnoch fotografovali.
Bol pondelok 12. marca 1990, ked sme v Brezne zhliadli kolonu sovietskych vojenskych vozidiel, ktora cez nase mesto smerovala k svojim hraniciam a ukoncila tak vyse 21-rocny “docasny pobyt” v nasej vlasti. Rychlo sme siahli po fotoaparate, a tak sa nam aj tieto “vzacne” chvile podarilo zachytit a zverejnit na spominanej vystave v muzeu, ktora bola slavnostne otvorena za ucasti vtedajsieho podpredsedu vlady SR Jozefa Kuceraka (studoval v breznianskom gymnaziu), poslancov Federalneho zhromazdenia a dalsich vyznamnych predstavitelov politickeho a verejneho zivota.

Text a snimka: Daniel Rakyta

33.

Peter siahol do vrecka, vlozil si do ust cigaretu, rozsvietenu zapalku podrzal chvilu Ivane pred tvarou. Ivanine siroko roztvorene, vlhke oci sa upierali nanho, ukryteho v tieni domu, usi striehli na jeho zlahcujuci vysmesok. Ivana chcela pocut od Petra vesele a uspokojujuce slova, to nic, moja mysicka, nevedel som sice, ved si taka ruzovobiela, ani vo sne mi nic podobneho neprislo na um, ale toto odhalenie na nasom vztahu nic zmenit nemoze, si predsa taka ista teraz, ked to viem, ako si bola predtym, kym som to nevedel, pod sem, nech ta pobozkam, ved si moja, kolkokrat som ti povedal, ze uz sama myslienka na teba ma potesi.
Lenze Peter fajcil bez slova a rozpominal sa na nepochopitelne narazky niektorych znamych, ktorym vtedy, ked ich pocul, nerozumel.
Ako sa vam paci v nasom meste? Mame tu krasnych dievcat, najma Ciganok. Este sa s nejakou aj ozenite.
A obcas, ked isiel s niekym po ulici a mali stretnut Ciganov: Aha, svagrovia! Teraz sa mu otvorili oci.
Ivana, ktora prave nazrela do zradnej hlbiny svojej prudkej, nerozmyslajucej lasky, sa nalakala. Petrovo mlcanie nebolo dobrym znamenim.
- Potvrdis mi to este raz? – opytal sa konecne Peter hlasom, ktory znel nedovercivo. Mal neprijemny pocit, ze klesol na uroven nahlupleho, zmrzaceneho pastiera z rodnej obce, ktoreho kedysi pred rokmi donivocil bujak, strasne mu zohavil tvar, jedno oko bolo kdesi uprostred lica, usta vykrutene nabok, zuby vybite, pri chodzi sa smiesne nadhadzoval, lebo jeho najmilsou zabavou do neskorej staroby bolo hojdat sa na hrubych retaziach, co gazdom visievali zo sennych vozov.
Maco, hojdat sa hybaj! vykrikovali za nim chlapciska z dediny.
Macovi ostala po rodicoch drevena chalupka. Ulepila sa mu do nej rapava ciganka. Raz ho oblapala bez hanby na dvorci, inokedy sa vadila s nim na cele hrdlo nevyberanymi vyrazmi. Pre dedincanov bol Maco Kolega so svojou cigankou poslednym stupnom ludskej dostojnosti.
V detstve poznal Peter len tuto jedinu Ciganku, okrem tulavych halicskych, pred ktorymi mali dediny priam panicky strach, deti zatvarali do izieb na kluc, aby ich Cigani neukradli, nepoobtinali im ruky aj nohy a neukazovali ich za peniaze po jarmokoch, husi a sliepky v ten den nevypustali z chlievcov, lebo sa vravelo, ze taka halicska Ciganka si iba kludne a uz jej pod suknou zmizne najtucnejsi kus hydiny.
Teraz si elegantny Peter pripadal, akoby si bol s Macom Kolegom vymenil miesto.
Ivana sa hlboko zahanbila. Jej ponizenie bolo velke. Bystry um jej hned signalizoval, co je vo veci. Stala pred Petrom so zvesenou hlavou. Nikdy by si nebola pomyslela, ze prave tato okolnost moze znicit jej krasny vrucny vztah.
Ale nemala slov na svoju obranu. Iba velka trpkost sa prelievla v nej, trpkost a lutost nad skutocnostou, ze jej povod je taky pochybny, ze starostlivost o jej vychovu pripadla Ciganke, Ciganke aspon natolko slusnej, ako je vacsina jednoduchych ludi, ale predsa len stvore z toho druhu, od ktoreho sa Peter a s nim iste omnoho viac ludi, ako Ivana vobec tusi, vedome oddeluje, aj ked svoju nelubost nedavaju pri kazdej prilezitosti najavo, aj ked sa toto odmietanie, obycajne ukryvane, najvypuklejsie prejavi prave v klucovych situaciach.
Jediny Petrov pohyb, jedine slovicko by bolo stacilo, aby Ivana znovu nasla prave stratenu istotu. Keby jej bol zdvihol hlavu, zvesenu pocitom velkej krivdy, keby ju bol pohladkal po vlasoch, keby sa bol ozval...
Ale Peter bol Ivaninym priznanim sokovany, sta bleskom zasiahnuty. Peter stal ani kol v plote, zamestnany myslienkami svojej ranenej marnomyselnosti, doteraz starostlivo budovanej a strazenej dostojnosti, co vlastne nebolo nicim insim, iba nafuknutym, pekne ozdobenym obalom, skryvajucim podradny obsah.
Ivana sa zacinala takehoto Petra bat.
Aj Peter sa zacal bat. Bat, ze sa mu ludia budu vysmievat: aha, zaplietol sa s Cigankou. Velmi mu zalezalo na mienke ludi. Zabudol, ze to, co sa on prave dozvedel, vedelo cele mesto uz velmi davno.
Cely bol zroneny.
Ivana sa citila ako clovek, ktory ma skocit z velkej a nebezpecnej vysky – prebudenie z prudkej zalubenosti bolo prilis surove.
Nenasla v sebe ani stipky nachylnosti, aby lahostajne posudzovala svoj pripad. To vedia iba slecny, prelietave uz akosi od natury. Iba nahlas a bolestivo vzlykala – tymto vzlykom akoby zabijala v sebe spomienku na to obdobie svojej kratkej zamilovanosti, ktore bolo ciste, nezne, vrucne – na to prve vzplanutie, ktoreho spomienka sprevadza ludi celym zivotom.
Zvrtla sa a bez jedineho slovka rozlucky sa dala utekat domov, k Etele, hoci jej ani materou nebola. Nebola, a predsa Ivana musela niest s nou bilag jej ciganskeho povodu.