Milan Rufus charakterizuje poeziu Mase
Halamovej ako krotku, krehku, ale naliehavu kantilenu. Prirovnava ju ku kvietku vresu a
materinej dusky. Hovori o nej, ze vo svojej tvorbe sla nezavisle svojou vlastnou cestou
mimo striedania sa literarnych vkusov. Jej poezia – to su proste slova, ale plne
hlbky a tajomstva, vzbudzuju udiv, obdiv i uctu.
Masa Halamova sa narodila 28. augusta 1908 v Blatnici
v rodine obchodnika-safranika. Triedy zakladnej skoly vychodila v Martine,
Starej Pazove v Srbsku, kde si ju po matkinej smrti zobrala na vychovu ucitelka Olga
Textorisova. Po navrate pokracovala v studiu v Martine a Bratislave, kde
zmaturovala v obchodnej akademii. V roku 1926 dostala miesto uradnicky
v Novom Smokovci, kde sa vydala za lekara Jana Pullmana. V prostredi Vysokych
Tatier prezila takmer tridsat rokov (okrem rokov 1929-30, ked v Parizi studovala
francuzstinu) az do manzelovej predcasnej smrti v roku 1956.
“Pred majestatom tychto velhor mohol by sa clovek citit nepatrny ako zrnko
piesku, ako listok na strome, vydany vichru napospas. A predsa necuvne pred ich krasou,
ani pred neraz krutou nepohodou. Ak prime ich vyzvu - moze to byt na cely zivot. Mne sa
postastilo prezit na Strbskom Plese plnych 26 rokov najproduktivnejsieho zivota. Tu,
v dome na brehu jazera po boku dobreho cloveka, ktoremu pod bielym pancierom
lekarskeho plasta bilo laskave, teple srdce. Do tychto rokov zapada i cas tazkej skusky,
ktoru nas narod musel prejst. Nebolo to lahke a nebolo to bez obeti. Na tieto nikdy
nezabudnem. Nemozem a ani nechcem. Zije to vo mne a o to je ma viac.”
Z Tatier odisla do martinskej Osvety a od roku 1959 pracovala ako redaktorka
Mladych liet v Bratislave az do odchodu na dochodok v roku 1973. Poeziu pisala
uz ako gymnazistka, publikovala najma v Slovenskych pohladoch, Zivene a Elane. Sama
sa k tomu vyznava takto: “Rozpravky na celom svete maju svoje magicke cisla...
V mojich letopoctoch je to cislo osem. V datume narodenia mam tri osmicky. Mala
som osem rokov, ked mi zomrela matka. V rodine nas bolo osem surodencov. V roku
1918 som sa vratila do oslobodenej vlasti. V roku 1928 mi vysla prva basnicka zbierka
Dar. A dva roky predtym, ako osemnastrocnej, uverejnili Slovenske pohlady moju prvu basen
Balada o klamnych ruziach. Co to vtedy znamenalo pre zacinajucich autorov, navyse autorku,
si dnes tazko mozno predstavit. I pri vsetkej skromnosti sa mi z toho zakrutila
hlava. Spominanu baladu napisala som si pre seba, ako si dievcence pisu do dennika, bez
literarnych ambicii. Odreagovala som si nou zial nad stratou sestry. Vyse roka bola Balada
ukryta v zapisnicku medzi skolskymi zositmi, az ju ktosi zarecitoval na studentskom
vecierku? a tak sa dostala do ruk redaktora Slovenskych pohladov – Stefana Krcmeryho.
A od tych cias, kedykolvek ma poziadal Krcmery o prispevok, bolo to pre mna zavazne.”
Basnicke zbierky Mase Halamovej Dar a Cerveny mak su basnickou analyzou trvalych
ludskych hodnot a prostych faktorov zivota, v druhej zbierke je to aj socialna
problematika a motivy prirody. Tretiu zbierku s prostym nazvom Basne vydava az
v roku 1955 a vo stvrtej Smrt tvoju zijem sa vyrovnava so stratou milovaneho manzela.
Cast svojho tvoriveho usilia Halamova venovala tvorbe pre deti:Mechurik Koscurik s
kamaratmi, Petrisovka,Hodinky, O sykorke z kokosoveho domceka a ine.Prekladala aj poeziu z
ceskej,ruskej a srbskej literatury. Masa Halamova zomrela 17. Juna 1995 a odpociva na
martinskom cintorine.
A. Prepletana
BIELA DCERA
34.
Pekna mlada ucitelka, ktora sla vpredu, drzala jeden koniec
povrazka, druhy mala v hrsti pestunka, co kracala na konci sprievodu. Medzi tymito
dvoma zenami sa sepletili buduci inzinieri a zlepsovatelia, sarmantne sekretarky, skromne
a milujuce mamicky, zavesene ruckami na lanku ako pestrofarebne koralky na nitke.
Globusovite hlavicky vykrucali na vsetky strany.
Ucitelky kazdu chvilu to laskavo, to prisne napominali drobizg.
Etela s chorym srdcom hladela na vsetky tie belase a kockovane kabatiky.
Tipovala, kolko z nich moze byt Ivaniek. Ziadalo sa jej poriadne skriknut, aby sa vsetky
gebulky v capiciach s ohromnymi brmbolcami obratili hore k jej oknu. Rada
by bola z okna vysypala za vrecusko bonbonov. Predstavovala si, ako by im leskle
maskrty, zlto a bielo pozlatene, padali k nozkam v bodkovanych teplakoch, ako by
sa ich drobne postavicky s vykrikmi udivu sklanali k zemi, ako by sa deti
tesili...
Nie.
Etela nema cukriky. Ivana je prec, a Etela pre seba kupuje len vacsie-mensie
flasticky s palcivym a balamutiacim obsahom.
Etela sa pamata – raz si bol ktosi urobil z nich taky smiesny zart.
Sedeli pred kolibami, detisk hadam zo dvadsat a dospeli ktovie kolki. Isiel akysi clovek
povedla a odrazu zastal, vytiahol spod kabata asi stvrtkilove papierove vrecko, otvoril ho
a sirokym rozmachom rozsievaca vysypal z neho obsah. Farbiste cukrove gulocky sa
rozkotulali po udupanom priestranstve pred prahmi, popadali pomedzi skalie, do pahreby,
prhlavy a lopusia. Deti aj stari sa za nimi rozbehli, zbierali ich z prachu,
ziadostivo pchali do ust, sacali sa pritom, kvakali za vlasy. Kazdy prehltnuty lacny
cukrik bol pomsteny buchnatmi tych, co boli nesikovnejsi alebo zavistlivejsi, takze pred
kolibami bolo viac nadavok a bitky ako radosti z necakaneho daru. A clovek, co vsetko
spiskal, sa len trochu poprizeral, ako sa Cigani klbcia, zachechtal sa popod nos a
odisiel. Etela sa clivo usmieva. Dlho pozera za sprievodom deti a ked zmiznu za rohom,
zatvori oblok, zastane uprostred izby, spusti ruky. Nema ich cim zamestnat. Ruky by rady
privinuli na chore srdce teplu zivu bytost, najradsej malu, slabu a odkazanu na jej
ochranu – tie aspon vedia za preukazanu lasku vrucne lubit.
Etela rozmysla, ci neadoptovat este jedno dieta, ktore rodicia odvrhli. Znovu by
mala pre co zit. Aspon dalsich sedemnast rokov by sa mala o koho starat. Znovu by
vychovala cloveka. Teraz by to uz iste lepsie vedela. Pripravila by opustenemu chudatu
prijemny domov. Po sedemnastich rokoch by istotne aj ono otrcilo chrbat, ale to by uz aj
Etela bola stara, mala by bezmala sestdesiat rokov, bola by akurat zrela odstahovat sa do
domova dochodcov, do tej uschovne vyradenych a dosluzenych ludi.
Vzala by som si dievcatko a volalo by sa Ivanka, hundre si Etela v prazdnej
izbe, Ivanka by bola krasna a mudra a biela, kupila by som jej kocik s vysokymi
kolesami a vozila by som ju po asfaltovom chodniku, cez den by bola v jasliach a
vecer cestou z roboty by som chodila po nu, kupala by som jej drobne tielko a
zasypala pudrom tucne zahyby na nozkach. Ivanka by ma mala strasne rada...
Etela chodi po byte, co je opustenou planetou v lahostajnom vesmire ostatnych
ludi. Dychtivo nacuva, ako vedla za stenou vrabcie prstiky tryznia klavir, ako rytmicky
klopkaju opatky po sivociernych schodoch. Nad nou i vedla nej sa otvaraju dvere na bytoch,
na tych drobnych planetach, kruziacich v ludskom vesmire kazda svojim osobitnym
sposobom, a v izbe huci vichor, ponad strechy ujuka vietor nestastne, milovane,
nehodne meno: Ivana. |
