Zlatica Houskova, dochodkyna, Brezno:

- Viete, to su veci, ktore my nemozeme ovplyvnit. Spoliehame sa na funkcionarov, ze to dobre premysleli. Predtym boli kasarne velmi potrebne, aj sme boli na ne pysni. No a teraz si musime zvyknut na novy sposob zivota.

Tibor Seben, dochodca, Brezno:

- Ked sa v armade znizuje stav, musi to pretrpiet kraj alebo mesto, ktoreho sa to dotyka. Kasarne v mnohych mestach boli tradiciou, a tak mnohi sa brania ich zruseniu, pretoze okrem ineho prinasali aj pracovne prilezitosti.

Miroslava Klimentova, podnikatelka, Brezno:

- Kasarne budu urcite chybat, patrili k Breznu. Zmizlo tu uz dost vela veci, ktore nam chybaju. Uvidime, cas ukaze, ako to vsetko dopadne.

Marta Tapajcikova, ekonomka, Brezno:

- Pocula som, ze kasarne koncia a mne to akosi neprekaza. No v noci nas obcas vojaci vyrusovali, lebo byvame v blizkosti kasarni. Neviem, co na to hovoria zainteresovani, ktorych sa to priamo dotyka.

Peter Kupec, predak, Brezno:

- Podla mna armadu treba profesionalizovat a ked kasarne zrusia, zo statneho rozpoctu nepojde tolko financii. Boli to zbytocne vyhodene peniaze, sucasnost si vyzaduje skrtiace prostriedky. Som za to, aby bola len cisto profesionalna armada a na vojnu isli len ti, ktori chcu a budu za to plateni. Zakladna vojenska sluzba bola o nicom a proti voli mnohych.

Anton Chovanec, nezamestnany, Brezno:

- Podla mna je skoda, ze brezniansku posadku rusia, pretoze v meste bola potrebna. Napriklad pomahala v krizovych situaciach, ako boli povodne a pri roznych zachrannych pracach.

Beata Durindova, na materskej dovolenke, Brezno:

- Nepocitovala som, ze by vojaci v Brezne boli navyse. Ale ak to ma sluzit tomu, ze armada sa ide sprofesionalizovat, tak preco nie? Mozno, ze mladym dievcatam v meste budu vojaci chybat, ale rodicia si vydychnu.

(ng, ma)

Vazeni citatelia,

dovolte aby som sa s vami podelila o neprijemny zazitok, ktory sa mi prihodil v krajcirstve JEKA v Brezne.

Vyuzila som sluzbu “Pozicovna spolocenskych siat”, ktoru v tomto salone majitelka ponuka. V kazdom obchode je tovar oznaceny cenou a neviem, ci sa tato povinnost vztahuje aj na sluzby takehoto druhu. Mna vsak majitelka o cene informovala len verbalne. Ta mala byt od 500 do 1000 korun. Po vybrati modelu sa cena vysplhala na 1200 korun. Pekny model. Preco nie? Zaplatila som zalohu a v den prevzatia siat ma cakalo nemile prekvapenie: “Zatvorene”! Bez oznamenia, bez udania dovodu. Damy urcite pochopia, co nasleduje, ak vas caka spolocenska udalost a “vybuchnu” vam saty.

Len vdaka obetavej kolegyni som sa k nim po nekonecnom telefonovani a patrani po majitelke predsa len dostala. Aj ked len hodinu pred svadbou, ale predsa. Svoju zabudlivost majitelka vyriesila originalne. Kluce od zamknutych siat poslala z Presova po soferovi autobusu. Za taketo “kvalitne” sluzby si spokojne zauctovala 1000 korun a povedala, ze ju to mrzi. Nie som z Brezna a moje naklady a stresy ju vobec nezaujimali.

Odporucam vsetkym damam aj dievcatam, ktore sa rozhodnu pozicat si saty v krajcirstve JEKA, dajte si pozor na cenu a hlavne, aby vam v slavnostny den “D” nechybala roba.

Margita Bercikova

Velmi lutujem, ze som vam svojim neplanovanym odchodom zneprijemnila vas vysnivany slavnostny den ,,D”. Ak moje ospravedlnenie, zlava za pozicanie a dorucenie pekneho modelu az domov, neboli dostacujuce, pripajam vysvetlenie.

Sme rozumni ludia a vykonzultovanim sa da vsetko vyriesit. ,,Nie sme neomylni”. Myslim si a dufam, ze kazda inteligentna Dama si usudok k tymto listom urobi sama.

Krajcirstvo JEKA
Eva Katrinakova

Prvy jesenny den ziaci 1. – 4. rocnika Zakladnej skoly v Pohorelej privitali sportovym popoludnim. Mali sportovci si zmerali sily v atletickom stvorboji, a tak sa futbalove ihrisko zmenilo na atleticky stadion.
Ziaci sutazili v hode kriketovou loptickou, v skoku do dialky, v prekazkovom behu a v behu na 30 m. Pri pohlade na pekne ceny a sladke odmeny narastali aj ich sportove vykony.
Sportove vysledky sa vyhodnocovali po rocnikoch. V 1. rocniku sa na 1. mieste umiestnil Milan Stavina, na 2. mieste Michal Hudak a na 3. mieste Lubomir Glejdura. V 2. rocniku ziskala 1. miesto Janka Haluskova, 2. miesto Maria Laurencikova a 3. miesto Jozef Pistol. Vitazom 3. rocnika sa stal Stefan Pustaj, na 2. mieste skoncila Martina Matusova a 3. miesto ziskal David Puska. Medzi stvrtakmi najlepsie uspel Ivan Teslar, striebro ziskal Andrej Chlebus a bronz si odniesol Peter Puska.
Vzdy prvi traja sutaziaci boli oceneni, no ani ostatni nemuseli byt smutni. Vsetkym ucastnikom atletickeho stvorboja sa usli sladke odmeny, ktore venovalo zdruzenie rodicov. Podakovanie za vydarene podujatie teda patri okrem uciteliek 1. stupna a vychovavateliek aj rodicom, ktori prisli povzbudit svoje deti. Aj to je dokazom toho, ze spolupraca rodicov a skoly neviazne.
Tato akcia bola prvou z mnohych, ktore nas cakaju v priebehu celeho skolskeho roka v ramci projektu Vcelicka. Jeho prvy rocnik prebiehal uz v uplynulom skolskom roku a po dobrych skusenostiach sme sa rozhodli v nom pokracovat. Vypracovali ho clenky MZ s cielom rozvijat tvorivost ziakov, naucit ich efektivne vyuzivat svoj volny cas a tym predchadzat socialno-patologickym javom, ako su drogova zavislost, diskriminacia a ine prejavy intolerancie.

Mgr. Ivana Zlukyova, Mgr. Silvia Kubandova

Co obycajne robim, ked mam volno?

Skuste tuto otazku polozit obyvatelovi sidliska Mazornikovo. A odpoved? To zalezi od veku. Pre dospelych je sidlisko len noclaharen. Mladez od patnast do dvadsat rokov strieda vacsinou nudu a bezcielne potlkanie sa, ci vysedavanie na murikoch s diskotekou v meste.
Skolopovinna mladez uzivana nudou sa nezmyselne motka sem a tam. Pristavi sa pri podobnej skupinke, kym sa presunie dalej.
Ved aj tak, co ine sa tu da robit? Pre cele sidlisko sluzi na sportove vyzitie “nedokonceny” sportovy skolsky areal s obmedzenymi moznostami. Len aby ho nestihol podobny osud, ako vyasfaltovanu plochu medzi cinziakmi. Co nenahlodal zub casu, dokoncili vandali a spolocne ju vyradili z funkcnosti. To sa dalo cakat. Osud tych, co nemaju gazdu a par koruniek na udrzbu.
Aj ludia si na to zvykli. Dokonale obrneni apatiou stratili zaujem o okolie. Komu nestaci velke nic a ma nohy, zuteka niekde inde a do “noclaharne” sa vrati len vyspat.
Nieco tu predsa len je. Aj mesto moze Mazornikovu zavidiet krasny vyhlad na hreben Nizkych Tatier. Ten stoji za to. Je to ale dost pre stvrtinu obyvatelov nasho mesta? Musime si zvyknut, ze casy, ked sa niekto staral za nas o vsetko, su uz davno prec. Je len vecou dospelych, aby si vedeli svoje prava ziadat.
No a mladez? Ma svoje vlastne starosti. Zasluzila by si vsak lepsi osud, aky jej ponukaju moznosti sidliska...

Narodeniny

Pred par dnami som ta zasla pozriet. No, nakoniec, mala si narodeniny. Musim uznat - na to, ze mas sedemdesiatpat rokov, si stale nadherna. Mozno to aj robi vsetka ta laska, co k tebe chovaju vsetci, co ta poznaju...
Tak prijmi gratulaciu, moja mila chata pod Dumbierom. Ci Stefanikova? Vidis, ked sme sa poznali, bola si hrdinov SNP...
Zamilovala som sa do teba od prveho fascinujuceho pohladu z Kralicky. Vynorila si sa tam ako archa, ktora prave pristala v rozburenych vodach potopy sveta. Vsade hmla, oblaky tak nizko, ze sa kotulali po sedle, vsetko v pohybe a uchvatne.
A ty, ako jediny pevny bod, na kamennom zaklade, obklucena morom tajomna... vtedy este o poschodie mensia, skromnejsia, ale s otvorenou narucou a mudrym, laskavym chatarom – profesorom Vladimirom Hloskom.
Myslela som na vas, drahy Atko, ako castokrat... I ked uz ubehlo tridsat rokov od casu, co som ako studentka bola na brigade na chate. Boli ste skvely sef a skvely clovek a urcite na vas s laskou myslia mnohi, co poznali vasu lasku k chate pod Dumbierom... co vedia, kolko ste pre nu urobili, kolko prace a lasky ste jej venovali...
Uz sa vam nemozeme podakovat, ale predsa len pre nas, co sme vas poznali, ste nezomreli, stale ste tu, medzi nami. Na Dumbieri...
Chata. Dom z kamenia. Uspech snahy nasich predchodcov a vizitka potomkov. Strecha nad hlavou ci domov? Teply caj i tajuplnost hrebenov, moznost vyspat sa, ci len nadhera pohladu... To vsetko je horska chata. A pot a drina nosicov, blazinec v sezone i tiche opustene dni neskorej dazdivej jesene. Vsetka vdaka vam, ktori ste sa za tie dlhe roky na dumbierskej chate vystriedali, kto ste svojimi rukami a svojim srdcom pisali jej historiu.
Raz som na tvojej terase stretla stareho pana – mal dobrych sestdesiat. Priletel z Australie, aby svojmu synovi ukazal najkrajsie miesto na svete – chatu pod Dumbierom. Aj preto viem, ze nie som sama, komu si bola svetlom a majakom zivota, nasa mila chaticka. Kto sa vracal stovky kilometrov znovu a znovu, aby sa ubezpecil, ze pokial sa nad nami vypina mohutny stit Dumbiera a pod nim sa chuli mila, privetiva chaticka, je svet v poriadku a vsetko na svojom mieste...

Tak vsetko najlepsie k narodeninam... a nech nam sluzis este dalsie dlhe roky...