V tomto roku uplynulo sto rokov od udalosti, ktora vyvolala velky ohlas vo vtedajsej gemersko-malohontskej stolici, samozrejme aj v jej horehronskej oblasti.
V septembri 1903 si vyslo sest slovenskych studentov z madarskeho gymnazia v Rimavskej Sobote s mladym ucitelom a pravnikom, vsetci z Tisovca, na vylet na hrad Muran. Ked prechadzali cez obec, spievali slovenske narodne piesne. Po prichode do horarne pod hradom im horar priniesol pamatnu knihu, do ktorej sa podpisovali vyletnici smerujuci na hrad. Boli v nej zvacsa madarske podpisy a to aj od vyletnikov slovenskej narodnosti. Studenti z Tisovca preto do knihy napisali: “Nestrpime ciernu zradu ani v bralach tohto hradu!” a citatelne sa podpisali celym menom. Heslami s rovnakym a podobnym textom popisali aj mury hradnej zrucaniny. Pri tejto cinnosti ich nasledovali madarski spoluziaci. Po prehliadke hradu a navrate do obce sa zastavili v hostinci a znovu tam spievali, aj Tomasikovu Hej Slovaci. Sucasne snali obraz Lajossa Kosutha a ponechali na stene len obraz cisara a krala Frantiska Jozefa l.
Pretoze vyletnici predpokladali, ze ich cin neostane v skole bez nasledkov, zisli sa po navrate v Tisovci na porade, aby sa pripravili na obranu. Dohovorili sa, ze pri pripadnom vysetrovani kazdy povie cistu pravdu, nikto nic nezataji a nic nebude na vypovediach menit. Kazdy sa bude branit pravom na volne uzivanie svojej materinskej reci aj pri speve. Aby sa vyhli pripadnemu upodozrievaniu z poburovania pod vplyvom konzumacie alhoholu, rozhodli sa uviest ako svedkov horara, horarku a hostinskeho, ktori mohli dosvedcit, ze kazdy vypil len pohar piva. Za pokojne a slusne spravanie studentov mali prevziat zodpovednost dvaja dospeli ucastnici vyletu Jan Uram, ucitel evanjelickej ludovej skoly a Samo Cech, posluchac pravnickej fakulty v Kluzi, obidvaja z Tisovca.
Situacia ale bola horsia, ako predpokladali vyletnici. V stolicnom meste Rimavskej Sobote i v okoli sa o inom nehovorilo. Niektori studenti madarskej narodnosti zazerali na slovenskych vyletnikov a pluvali na nich. Riaditelstvo gymnazia zacalo studentov po jednom vysetrovat, kazdeho viackrat a vysetrovanie trvalo tyzden. Vysetrovani a sudeni boli: Karol Viest, ziak Vll. triedy, Ivan Markovic, Milan Kulisek a Dusan Viest, ziaci Vl. triedy, Milos Bradnan a Jan Putis, ziaci V. triedy. Vsetci boli uznani vinnymi z nevlasteneckeho pocinania, pretoze spievali panslavske piesne, neslusne sa spravali voci profesorskemu zboru (nechceli vypovedat, ako vysetrujuci ziadali) a za porusenie skolskeho poriadku, lebo boli bez povolenia na vylete.
Tresty boli neprimerane tvrde: M. Kulisek a D. Viest boli vyluceni zo vsetkych skol v Uhorsku, ostatni z gymnazia v Rimavskej Sobote. Verdikt vyvolal jasot madarskych spoluziakov, casti madarskeho obyvatelstva i renegatov. Paradoxnym dosledkom tychto trestov bolo to, ze uhorska vlada a rozlicne korporacie pridelili zupnej sprave financne prostriedky na vystavbu novej budovy gymnazia.
Vyluceni studenti, ktori boli vynikajucimi ziakmi, pomocou ceskych a srbskych vlastencov mohli pokracovat v studiu: M. Kulisek a D. Viest v Brne, M. Bradnan a J. Putis v srbskom gymnaziu v Novom Sade a K. Viestovi a I. Markovicovi bolo povolene dokoncit studia v madarskych ustavoch.
Aj dvaja dospeli ucastnici vyletu mali neprijemnosti. Jan Uram sa energicky ohradil proti obmedzovaniu ludskych a narodnych prav a ziadal uviest paragraf trestneho zakona, proti ktoremu sa mal previnit tym, ze ako slovensky ucitel sa slovensky podpisal. Senior Pavel Glauf – Gyürky zo Stitnika pre nedostatok dokazov vysetrovanie sice zastavil, ale po niekolkych rokoch, v obdobi platnosti tvrdeho Apponyiho skolskeho zakona z roku 1907, ktory dovrsil madarizacny proces v ludovych skolach, odsudil Jana Urama, Ludovita Clementisa (otca neskorsieho ministra JUDr. Vladimira Clementisa) a Ludovita Slabeja, vsetkych ucitelov v Tisovci pre nevlastenecke zmyslanie a nedostatocne vyucovanie madarciny. Po prevrate v roku 1918 a vzniku Ceskoslovenska sa dostavil tento cirkevny funcionar za J. Uramom a ospravedlnil sa. J. Uram mu odpustil jeho sluzobnu horlivost rozvijanu v zaujme madarizacie slovenskej mladeze pred rokom 1918.

Epilog:

Jan Uram (1883 – 1958), od roku 1919 skolsky inspektor v Rimavskej Sobote, agilny osvetovy pracovnik, reziser ochotnickych divadiel, aktivny funkcionar viacerych organizacii v oblasti kultury, osvety a telovychovy, vydavatel a dlhorocny redaktor regionalnych casopisov, zaslal v roku 1943 k 40. vyrociu tragedie slovenskych studentov do redakcie Narodnych novin v Martine spomienkovy clanok. Ako napisal po oslobodeni v roku 1945 “... pre vtedajsiu germansku a protislovansku politiku slovenskej vlady ho neuverejnili”. Preto ho publikoval v novinach Narodny front (rocnik 1, c. 6 z 27. maja 1945), ktory vychadzal v Rimavskej Sobote. Vtedy uz vacsina ucastnikov perzekucie nezila (medzi nimi aj JUDr. Ivan Markovic, ktory bol v medzivojnovom obdobi poslancom a ministrom za Ceskoslovensku socialno-demokraticku stranu robotnicku a v roku 1944 zahynul v nemeckom koncentracnom tabore Buchenwald).
Spomienku J. Urama z roku 1945 treba vysoko hodnotit a autor aj po takmer sestdesiatich rokoch si zasluzi uznanie, lebo z autopsie pravdivo a presne popisal priebeh udalosti, ku ktorej doslo v Murani a v Rimavskej Sobote a od ktorej v tychto dnoch uplynulo sto rokov.

O uceni

Zname i menej zname osobnosti o uceni, vzdelavani, mudrosti a poznavani povedali:

o Mudrost ma vela foriem, najuspesnejsia z nich je istotne mudrost usmevna (L. N. Tolstoj) o Kto nepozna minulost, nepochopi buducnost (G. G. Mann) o Stat sa mudrym je lahke. Staci vediet skryt svoju hlupost (B. Shaw) o Mudry clovek mlci o tom, co nevie (Seneca) o Mudry je, kto neziali nad tym, co nema, ale sa raduje z toho, co ma (Demokritos) o Je dobre ucit sa od nepriatelov (Ovidius) o Predstierat hlupost na spravnom mieste je mudre (Cato) o Cesta za poznanim vedie jedine cez prehry a porazky (J. Kemr) o Cim je clovek rozumnejsi, tym viac dobra zbada v ludoch (B. Pascal) o Mudrost je pozorovat zivot, a nie smrt (B. Spinoza) o Su tri druhy nevedomosti: Ked sa nevie nic, ked sa vie nieco ine, nez sa ma vediet a ked sa nevie dobre, co sa vie (Voltaire) o Nutnost uci znasat zlo statocne, zvyk lahko (Seneca) o Mozog je nastroj, ktorym si myslime, ze myslime (J. Tuwin) o Rozumny clovek sa usiluje o zivot bez bolesti, nie o zivot prijemny (Aristoteles) o Nic neprekvapi ludi viac, ako zdravy rozum a jasne konanie (E. Emerson) o Uceni z neba padaju. Len malokto vsak potom vstane (P. Gregor) o S pomocou knih sa mnohi stavaju ucenymi i mimo skoly. Bez knih nebyva uceny nik ani v skole (J. A. Komensky) o Vzdelany clovek ma bohatstvo v sebe (Phaedrus) o

Zozbieral: Jozef Pupis

40.

- Nezrieknem sa ta. Neodidem z tejto izby, kym mi neslubis, ze sa aj nadalej budeme schadzat. Nie som Ciganka. Nie som. Nemas dovod, aby si ma odohnal.
Peter sa ani nepokusil o obranu. Jej neustupnost sa mu zdala neprimerana. Zmocnila sa ho nechut, unava. Zablesk lasky v jeho ociach zmizol. Nastastie – ved uz jej takmer znovu sadol na lep. Protivne, neodbytne dievcisko! Skoro ju nenavidel.
Kdeze – rozumne sa s nou nedohovori. Pocit skleslosti silnel. Nadnes skoncit – opatrne – akokolvek ju dostat prec. Dalej sa uvidi.
Pocul sa, ako hovori:
- Dobre teda, Ivana. Ale teraz odid. Odkazem ti, kedy mas prist. Teraz musim byt sam. Par dni odlucenia nam obidvom pomoze. Potom sa stretneme. Potom uvidime.
Netrpezlivo, neochotne ju pohladkal. Na rozlucku ho obdarila ponizenym, odporne vdacnym usmevom. Dotierava stvora! Uz vidi, ze sa jej lahko nezbavi!
Zacal ju citit na krku sta jarmo.
- Dakujem ti a do videnia, Peter, milacik!
- Do videnia!
Vycerpany, nahnevany na seba, ze je slaboch, na Ivanu, ze je ako pijavica, na cely svet, ze je taky zlozity, zavrel za nou dvere.

...

Z uhanajuceho vlaku vyzera vecerne sidlisko ako velky kus pepitovej latky.Nikoho z cestujucich nezaujima, ze dva tmave stvorceky kdesi uprostred zahybu su Eteline okna.
Vyzera ich iba Etela, Ciganka s chorym srdcom, ktoru vlak vezie do internatu v horach. Etela citi na cele odmietavy chlad oblocnej tabule. Lahodi jej, lebo blci horuckou nedockavosti. Ved sa ide stretnut s Ivanou, svojou nevernou dcerou, ktorej hlas nepocula uz dlhe tri mesiace.Teda predsa ide. Neodolala.
Neodolala, ved to bolo silnejsie ako ona. Obliekla sa do svojich najlepsich siat, vzala si perzianovy kozuch, teple cierne topanky a kasmirovu satku s tureckym vzorom, trochu sa aj primalovala ako za starych cias v Jachymove – upravila si starostlivo cely zovnajsok, aby urobila co najlepsi dojem. Ivana nesmie mat dovod, aby sa za nu hanbila.
Etela sa vezie vo vlaku, vo vykurenom vozni, a rozmysla. Jej myslienky su bludne motyle, mrzke, neodbytne nocne mory.
Zmieta sa v najtrpkejsej osamelosti. Kolkokrat v poslednych dnoch spoznala, ze je bez Ivany slaba a bezmocna, ze jej dni su sedive a namahanie zbytocne. Narodila sa z ciganskej krvi – dlho jej to neprekazalo – teraz ma pocit, ze naraza na akysi mur, ktory sa vypina vokol nej. Utapa samotu a sklamanie v alkohole. Ale predsa sa stava, ze ma aj jasnu hlavu a vtedy sa mocne, premocne ozyva v nej to temne, osudove, co ju zaviedlo do zavozu bez vychodiska.
Preco nemohla byt ako Kvetovana – drza, bezociva, lahtikarska? Preco jej bola vlozena do cierneho tela citliva dusa uslachtilej fajty bielych? Len preto, aby poznala, ako velmi boli, ked ten, koho lubime, nema k nam ani trochu ohladuplnosti?
Etela sa vezie vo vlaku, tazky pohlad kavovych oci klze po zasnezenej krajine vonku za oknom. Kriaky obsypane snehom sa podobaju sirokym naskrobenym sukniam vrcharok. Luky a prielohy maju pod medzami modraste tiene. Modraste tiene pod ocami mava aj jemny ucitel Berky, co sa takisto ako Ivana hanbi za to, ze je Cigan.
Precoze sa hanbite, pan ucitel? – chcela sa ho neraz Etela spytat, ked bola s Ivankou v hudobnej skole, ale vzdy sa rozpamatala na vystrahu svagra Dominika.
Precoze ste sa hnevali, pan ucitel, ked vasu fotografiu vyvesili pred mestsky dom na tabulu cti spolu s fotografiami dalsich Ciganov, ktori sa slusne drzali a riadne pracovali? – bola by chcela vediet Etela, ale nemala odvahu vyzvedat sa, aby sa uzavrety pan ucitel nevyvrsil na Ivanke pre nepristojnu zvedavost jej matere. Preco ste stali ani socha, pan ucitel, ked vam to vasa zena prisla povedat? Mali ste zamyslene oci a hanky vam zbeleli, co ste ich tak tuho pritiskali o hrube sklo pisacieho stola. Preco ste aspon mna a Ivanu neposlali von, kym ste rozculene telefonovali so spravcom osvetoveho domu?
Preco? Preco, mamicka? – vypytovala sa ma Ivana velmi dlho po tom. Ved ste ju nalakali svojim krikom, vy vzdy tichy, usmievavy pan ucitel. Videla som, ako sa jej triasli rucky, ktorymi drzala malicke husle. Nechali ste ju stat za stojanom a mna sediet za skrinou, zabudli ste na nas a my sme sa neskor bali pohnut, aby ste nas nevyhnali. Dorozumievala som sa so svojim dievcatkom ocami. Nechapali sme, co sa odohrava pred nami – len sme citili, ze vy a vasa zena sa snazite preglgnut akusi naramnu urazku, ktora sa nasim jednoduchym rozumom urazkou vobec nevidela.
Preco vlastne vasa zena plakala, pan ucitel? Kazdy predsa vie, ze ste Cigani, aj ked azda o tom otvorene pred vami nik nehovori. Ste hrdi Cigani, ale predsa Cigani. Da sa to zatajit? Da sa tmava farba koze vybielit odfarbovacom? Teraz, pravdaze, rozmyslam aj ja inak, no vtedy som si myslela: co je na tom zleho, ked je niekto Cigan? Clovek ako clovek. Ved aj ja som Ciganka, a predsa mam biele dieta. Co ma po zlych, bitkarskych Ciganoch, ktori kradnu, povaluju sa a vselijako obtazuju chodcov na uliciach, ked ja nie som taka? Nie je Cigan ako Cigan, a ani bieli nie su vsetci anjeli!
Kricali ste, pan ucitel Berky! Nechapala som, kde sa vo vasom drobnom tele berie tolky krik. Potom ste si zrazu vsimli, ze Ivana nacuva. Ale uz bolo neskoro. Ivana sa vas tichucko opytala:
- Preco sa hnevate, ked vam povedia, ze ste Cigan – ved ste, nie? Ale vas hlas znel sta puknuty hrncek, ked ste odpovedali: Ty sa do toho nerozumies, Ivanka. Radsej si pobal veci a chod prec, je koniec.
Mysleli ste tym, pravdaze, koniec hodiny. Lenze toto vase “je koniec” hovorim si ja za posledne mesiace denne stokrat.

Jesenna priroda