Najvzacnejsi svetadiel Michala Chudika

Na prahu deviatich krizikov svojho veku zomrel v aprili tohto roka Michal Chudik, politik, diplomat a spisovatel, rodak zo zeleziarskej osady Hamor pri Polomke. V tychto dnoch by oslavoval narodeniny.
Svoje rodisko naposledy navstivil pred dvoma rokmi a ako znalec miestnych pomerov na stretnuti s rodakmi podrobne opisal nielen priemyselne stavby hamra a niekdajsej fabriky na vyrobu plechu, ale aj zivot robotnikov a ich vzajomne suzitie s obyvatelmi okolitych obci. Byt synom hamornickeho majstra Coburgovskeho zeleziarskeho komplexu znamenalo stahovat sa za zivobytim po viacerych jeho prevadzkach a tak bezprostredne spoznavat chlebik zeleziarskych robotnikov. Z rodiska odisiel ako mladenec, ked sa rodina jeho otca Jana prestahovala po zastaveni vyroby v Hamri v roku 1926 do Trnavy. Srdcom a dusou zostal vsak na Horehroni.
Praca politika a diplomata ho vzdialila od rodnej obce a jesen zivota si nakoniec vychutnaval v Prahe. Odlucenie nahradzal pisanim - a v konecnej bilancii literarnej tvorby sa stal spisovatelom Horehronia. Jeho literarne zaciatky spadaju do skolskych cias, ked na podnet ucitelky slovenciny spracoval na zaklade spomienkoveho rozpravania versovanu povest o Morene. Tuto prvotinu s nametom z ludovej slovesnosti uverejnil casopis Slniecko.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minuleho storocia mu knizne vyslo niekolko titulov s roznou tematikou -ich spolocnym menovatelom boli realie z prostredia jeho detstva; v Silvestrovskej fujavici (1974) sa vyznal ako polovnik z lasky k prirode, deje niektorych vojnovych pribehov v diele Maria (1977) sa odohravaju na hornom toku Hrona, hry a pestva polomskych a hamornickych deti opisal v knihe Nezbednici (1984), v Polomoch (1984) najde pozornejsi citatel zasifrovane geograficke nazvy miestopisu okolia Polomky, hoci dej sa odohrava na severe Slovenska a v knihe poviedok Hora znovu dycha zivotom (1985) upozornuje na malebnu sceneriu Horehronia.
Doverna znalost prostredia zelezorobotnikov umoznila Michalovi Chudikovi spracovat a zanechat citatelskej verejnosti obraz Horehronia, aky je dnes znamy vacsinou uz len odbornej verejnosti - historikom, technikom a hutnikom a v povedomi Horehroncov zostal uz len v nazvoch niekolkych lokalit. Autor rozohrava pribehy zamestnancov zeleziarskeho komplexu Coburgovcov so sidlom v Pohorelej, patriaceho v 19. storoci k najvyznamnejsim v Uhorsku. Diela Hamornicky chlieb (1988) a Zerave dedicstvo (1991) su svedectvom, hoci vyfabulovanym, o hutnickych a zeleziarskych tradiciach Horehronia, ktore sa stracaju tak rychlo, ako miznu stopy po ich existencii. Vo zvecnenych spomienkach autora rezonuje ucta k tejto skupine obyvatelov, na ktorych sa popri drevorubacoch, povoznikoch, rolnikoch a pastieroch akosi pozabudlo.
Hoci sa zivot v hamroch, masiach, valcovniach uz davno zastavil, pamatnici vymreli a stopy zavial cas, hamornici a Hamor zostali pre spisovatela “jeho najvzacnejsim svetadielom”.

Podla K. Malcekovej spracovala I. Kristofova

Prechadzky historickym Breznom (5)

Po roku 1918, v suvislosti s vyvijajucou sa Ceskoslovenskou republikou, dochadza k slovakizacii ulic, zacinaju sa cerpat oznacenia od regionalnych osobnosti, prip. sirsich narodnych dejatelov: Rakocziho na Chmeliusovu, Tökölyho na Gronellovu. Vratili sa tiez povodne nazvy ulic Farskej i Kostolnej (od roku 1925 nahradene za Ulicu K. Kuzmanyho a Ulicu J. Chalupku). Latinizacne nazvy Burgundie a Venetie pretrvali nadalej do 40. a 50. rokov 20. storocia.
Stoji za pozornost pozastavit sa pri premenovani klasickych ulic Velkej a Malej (Ulicky) podla clenov mestskeho magistratu slobodneho kralovskeho mesta z piaristickej ery z konca 17. storocia (a vyslancov na sopronsky snem z roku 1681): D. Chmelia a J. Gronella (1919). Cakali by sme (ako je to vseobecne zauzivane), ze odkazuju na mena majitelov domov, kde by clenovia mali skutocne byvat. Islo vsak o preukazanie socialno – majetkoveho postavenia, ake bolo typicke v tychto uliciach odjakziva (v nasom pripade vyssie zaradenie v mestskej rade). Ked bol Chmelius richtarom – Velka ulica dostala jeho meno, kym Ulicka (vacsinou s gazdovskymi pribytkami) sa zmenila na Gronellovu, lebo ten bol “len” vicenotarom.
Od 20. rokov vznikaju novoutvorene ulice, zdoraznujuce stavebny vyvoj mesta, juzne rozsirenie popri suvekych uliciach (Dolna rovnobezne s Gronelovou, s odbockou k Novemu namestiu, Nova paralelne s Chmeliusovou). Fungujuci stat si svoje postavenie zvecnil nazvami po vyznacnych politikoch s favorizovanym Stefanika a Masaryka, po roku 1939 zdoraznenim narodnej minulosti Pribinovym namestim, Moyzesovou ulicou (predtym Gronellovou) ci veducimi predstavitelmi stran – Razusova ulica, Hlinkova ulica (stare ulice: Velka, Nova).
Reakcie na spolocensku situaciu a statno – pravne pomery (dejinne udalosti) neupustili ani typy ulic, pre ktore sme pouzili oznacenie: 1. typ SNP podla pamatnych dni odboja (vojenskych operacii) – Ulica CSA, Nabrezie dukelskych hrdinov (6. oktobra 1944), Ulica MPCL, 9. maja (1944) a protifasistickych bojovnikov – vojenskych velitelov (Nalepkova ulica, Krculova, Ulica prof. Saru). 2. typ februaroveho vitazstva podla predstavitelov komunistickej moci (politikov, spisovatelov socialistickeho realizmu a pod.), z najnovsich su to ulice poukazujuce na vyrocne historicke udalosti, svetove medzniky – Ulica Kozmonautov (12. aprila 1961). Podobne ako pri bankovkach ci hlavickach stranickych novin sa tiez pri uliciach otvorene preferuju politicke hodnoty, normy a revolucne symboly, vytvaraju sa sposoby ovplyvnovania obcanov cez rozsiahlu propagandu, v ktorej sa odrazala zahranicna politika (ideologicka funkcia): socialisticka vystavba a poriadok (Cesta osloboditelov, Budovatelska (Mazornikovo), Mierova (v horehronskych obciach) ci bratske vztahy s vychodnom blokom (oslavna funkcia). K roku 1950 sa tymto smerom premenovali ulice najma v jadre mesta: Gotwaldovo namestie – Ulica CSLA – Ulica marsala Malinovskeho – Klimentova ulica – Cervene namestie – Ulica Viliama Sirokeho – Stalinova ulica – Nalepkova ulica. Nadmerne sa preberaju pomerne rovnocenne motivy dejinnych procesov viazuce sa k rokom 1944 – 1948 (oslobodenie sovietskou armadou, vitazstvo ceskoslovenskeho pracujuceho ludu, revolucna – robotnicka linia a la K. Gottwald). Dobove ulice dostavali napr. cestne nazvy este za zivota predstavitelov statnej moci: za Klementa Gottwalda (vzdanim holdu prezidentovej navsteve v auguste 1948), podobne pri osobnosti E. Benesa (v septembri 1945), ked sa premenovalo Lichardovo nabrezie (Nabrezie dukelskych hrdinov, 1950). Rovnako titul ziskalo Masarykovo namestie (predchodca Stefanikovho namestia z roku 1939).
Jednotlive personalne ulice sa stali podobne meradlom toho, kto a v akej dobe je v spolocnosti prijatelnejsim: po februarovom prevrate sa zrusila socha gen. Stefanika, ako aj samotne namestie sa zmenilo na “lubozvucnejsie” - Gottwaldovo. Oslabenie pozicie Stalina a jeho kultu (1953 v ZSSR a 1961 u nas) zasiahlo premenu ulic na B. Nemcovej (1962). Rozpory statu a cirkvi prispeli k vystriedaniu Moyzesovej ulice na Ulicu CSLA.
O tom, aka bola vystavba po roku 1945, sa dozvedame v novinach Nova dedina (organu rady ONV) z 22. novembra 1958: Po vybudovani mostarne, ktora je jednym z najdolezitejsich zavodov tazkeho priemyslu na Horehroni, a obytnych domov pre pracujucich tohto zavodu, vyrastol postupne v kratkom case dalsi komplex modernych obytnych domov. Na rozhrani stareho Brezna a novej stvrte vznikne krasne namestie, kde bude stat budova JSS a budova ONV, posta a ZK Mostarne (t. j. od Cerveneho namestia k Ulici V. Sirokeho). Informovalo sa tu tiez o pokracovani stavebneho planu novej stvrte od zapadneho okraja Brezna k (velkej) zeleznicnej stanici (cize prvych rozsiahlejsich panelakovych sidlisk od 60. rokov). Od juna 1948 bol Breznu odnaty privlastok nad Hronom.
Vsetky ulice treba pritom posudzovat v konkretnom casopriestore, v poznani situacie mesta/obce v ramci vacsich celkov – katastralnom uzemi, krajov, prip. statu na zaklade triady: kedy vznikli, akym sposobom, preco sa pozmenili (zrusenie a premenovavanie ulic), urbanizmus (vznikanie novych, uprava povodnych; Nalepkova 1 na Sladkovicovu 22) a vobec prinavratenie zauzivanych (Stefanikovo namestie a Razusovej ulice z rokov 1939).

Marek Locek

 Namestie pomenuvali do roku 1918 podla osobnosti uhorskych dejin. Pred prvou svetovou vojnou nieslo nazov L. Kossutha.

Foto: Archiv Horehronskeho muzea

Astronom z Brezna

Medzi vyznamnych prirodovedcov a vzdelancov 19. storocia na Slovensku patril aj Daniel Matej Kmet (Kmeth). Tento piarista, astronom a vysokoskolsky profesor matematiky sa narodil 15. januara 1783 v Brezne a umrel pred stoosemdesiatimi rokmi – 20. juna 1825 – v Kosiciach.

Zakladnu skolu navstevoval v rodnom meste, neskor studoval v Podolinci a v Trencine na gymnaziach, filozofiu vo Vaci, teologiu v Nitre a napokon astronomiu na univerzite v Pesti. Posobit zacal ako ucitel na gymnaziach v Krupine, Köszegu a vo Vaci.
Od roku 1812 bol vedeckym asistentnom v astronomickom univerzitnom observatoriu na Budinskom zamku, ktore svojho casu budoval este Maximilian Hell a F. Weiss, no potom sa vyznamne podielal i na stavbe novej astonomickej pozorovatelne na Gellertovom vrchu v Budine. Viedol mnohe astronomicke a meteorologicke pozorovania. Vysledky svojich vyskumov zhrnul vo viacerych monografickych pracach. Po latinsky napisal a publikoval aj rozsiahlu Popularnu astronomiu (Budin, 1823).
Ked sa Daniel Matej Kmet dostal v roku 1824 do vedeckeho sporu so svojim riaditelom J. Pasquichom, odisiel za profesora matematiky na Kralovsku akademiu do Kosic. Aj tu chcel zalozit observatorium, no predcasna smrt zmarila jeho odvazne plany. Cenne su najma jeho clanky, ktore vydal v publikaciach Observationes astronomicae. Pisal vsak aj prilezitostne ody.

Pavol M. Kubis