Vznik vojnovej Slovenskej republiky

   Polroka po tom, co svetove velmoci rozhodli mnichovskou dohodou v septembri 1938 o odovzdani pohranicnych uzemi Ceskoslovenska Nemecku a po Viedenskej arbitrazi, ked juzna cast Slovenska pripadla Madarsku, bol zanik Ceskoslovenskej republiky neodvratny. Jubilejny rok 20. vyrocia jej vzniku sa niesol paradoxne v znameni aj jej postupneho vnutorneho rozpadu. Vyhlasenie autonomnej Slovenskej krajiny v oktobri 1938 bolo zaciatocnym krokom k definitivnemu zaniku CSR. Radikalne kridlo najsilnejsej politickej strany na Slovensku - Hlinkovej slovenskej ludovej strany - nepovazovalo vsak taketo politicke usporiadanie za definitivne. Tieto separatisticke nalady vyuzil Hitler, aby podmienil dalsiu existenciu Slovenska vyhlasenim jeho samostatnosti. Stalo sa tak 14. marca 1939. V praxi to znamenalo okrem ineho koniec parlamentnej demokracie, existenciu jedinej statostrany (HSLS) s vlastnymi, ozbrojenymi oddielmi - Hlinkovou gardou.
   Prinasame niekolko postrehov z tohto obdobia, ulozenych vo fonde Horehronskeho muzea. Nalady a atmosferu velkomesta zachytavaju spomienky vtedajsieho studenta bratislavskej pravnickej fakulty z Hronca.

   „Treba si uvedomit, ze sme zili v totalitnom state, kde sa vysoko hodnotili rozne uniformy a bolo kazdodennym zjavom silne ovplyvnovanie roznych politickych a spolocenskych nazorov. Takymto organom na ovplyvnovanie bola polovojenska organizacia Hlinkova garda, ktora bola riadena politickymi organmi HSLS. Tato strana bola pod velkym vplyvom katolickej cirkvi. Odnozou tejto HG bola Akademicka HG, ktorej strediskom bol prave nas internat Svoradov. Mimo to platil v slovenskom state zakon o povinnosti muzov organizovat sa v HG. Velka vacsina studentov ubytovanych v internate boli clenovia AHG. Nie vsak vsetci mali prostriedky na zakupenie uniformy. Mne specialne daroval prostriedky, aby som si ju zakupil, stryc. Cizmy k tejto uniforme mi zapozical moj bratranec, ktoreho svokor bol obuvnik a cizmar. Tieto cizmy som cca po dvoch rokoch vratil, ked som prestal nosit aj uniformu, lebo opadla ako u vacsiny clenov AHG pociatocna euforia, ked sa vyfarbila politika velkonemeckej rise voci Slovensku. Akademicku HG povazovala vladna moc za elitnu organizaciu. Pouzivala ju na zaciatku slovenskeho statu aj na demonstracie, vytvaranie nalady proti Zidom a Cechom v Bratislave. V prvych mesiacoch po vzniku slovenskeho statu iste na povel ustredia HG vo vecernych hodinach agitatori vyhanali studentov, ktori potom pochodovali po Bratislave a spievali vojenske a bojove piesne a vykrikovali hesla proti Zidom a Cechom, cim mali vytvarat naladu medzi obyvatelstvom v prospech vzniknutej novej statnej moci a zastrasovat socialne citiacich jednotlivcov a organizacie. Akademicku HG pouzivali aj napr. na posilnenie policajnych hliadok, najma pred 1. majom, ked sa ocakavalo, ze komunisticke a socialisticke bunky budu vylepovat a rozhadzovat po uliciach letaky. Starsi studenti, ktori lepsie chapali suvislosti statnej politiky a nemeckeho fasizmu, nasli si vzdy vyhovorky a nezucastnovali sa  tychto akcii, naproti tomu mladsi studenti prejavovali nekriticku horlivost. Pre vysokoskolsky zivot v Bratislave v obdobi slovenskeho statu je potrebne povsimnut si, ze vedla katolickeho internatu Svoradov bol v prevadzke aj statny vysokoskolsky internat Lafranconi, v ktorom boli ubytovani studenti liberalnejsej orientacie. Medzi oboma internatmi nebol ziadny kontakt a nie su ani zname pripady manipulacie HG s tymito studentmi. Prirodzene, podla angazovanosti bol internat Svoradov skor v priaznivej pozornosti politickych kruhov.“
   Pre zaujimavost uvadzame pohlad na obdobie vojnoveho slovenskeho statu, clenstvo v HG a angazovanost jeho clenov v dedinskom prostredi ocami ucitela posobiaceho na Horehroni a v Ciernom Balogu:
   „Ani do politiky som nebol zapojeny. Viem, ze pan spravca skoly bol na cele HG, ale tomu nebola treba moja administrativna pomoc. Ani Hlinkova mladez tu neexistovala, takze ucitel - ako ja - mohol stat bokom od politickeho diania…“
    (Rimskokatolicka ludova skola v Bacuchu,1941 - 42)

   „Balocania boli komunisti, komisarom - akoze richtarom - bol komunista Robert Gottier, ktory jedine mal aj v case slovenskeho statu u Handelcov autoritu. Do skoly zavse prisiel predseda HSLS, ale ten tiez vela nenahovoril na chvalu rezimu. O gardistoch som nic nepocul, Hlinkovu mladez reprezentovalo zo desat haemistickych ciapok v skrini. Za ten rok som ich vsak nikomu nevidel na hlave.“
   (Rimskokatolicka skola na Janosovke)

   „Pan spravca skoly dakedy na jar 1941 prevzal funkciu velitela HG v Ciernom Balogu. On mal vela roboty a ja vela casu, tak ma dakedy zapojil do administrativnych prac HG, dal mi napisat nejake pozvanky ci zoznamy. To bola vsetka moja politicka cinnost v case slovenskeho statu (pravda, este po dvadsiatich rokoch som mal za to neprijemnosti). On vsak tiez v Ciernom Balogu nikomu neublizil.“
   (Statna ludova skola v Dobroci, 1941)

I. Kristofova

Prisaha clenov Hlinkovej gardy a vojakov na breznianskom namesti, 19. marec 1939

Za Vladimirom Valachom

   Odisiel. Prvu marcovu nedelu. Odisiel. Ekonom, bankar, diplomat, vysokoskolsky pedagog, publicista, nositel vysokych francuzskych statnych vyznamenani, humanista, vlastenec, cestny obcan miest Brezno a Meudon, Europan ... Clovek. Odisiel zanechavajuc dielo, myslienky, harmoniu. To vsetko zviazane priatelstvom. Odisiel. On, roky upevnujuci zvazok Slovenska a Francuzska s vynimocnou prioritou nasich dvoch miest, vyzdvihujuci ich uprimne ludske vztahy na piedestal europskej spoluprace. Odisiel. On, vystavajuci most. Pevny most v podobe jednej sochy v dvoch mestach. Symbolika? Nie. Pokracovanie v odkaze Stefanika. Odisiel. On, ktory bol riekou, riekou napadov, tvorivosti, istoty, ludskosti, napajajucou zivotodarnou vlahou oba brehy. Odisiel. On, co bol vzdy krok vpred. So srdcom na dlani ... Neodisiel. Taki ludia neodchadzaju. Nacrime do seba a najdeme ho v nas.

   Dakujeme, drahy pan Vladimir Valach.

Jaroslav Surina, predseda Spolku slovensko-francuzskych vztahov

Chvilka s Laskomerskym...

   Ludsky zivot sa ustavicne zivi  korienkami, ktorych povod treba hladat v davnejsej i v davnej minulosti.

   Gustav Kazimir Zechenter–Laskomersky (1824 – 1908) zil a pracoval v Brezne patnast rokov. Z dostupnych materialov sa da usudit, ze to bol clovek s bohatymi zivotnymi skusenostami. Jeho profesia hlavna – lekar prakticky, ale aj dobry spisovatel, ba vyznal sa v rastlinopise, v ludovede, v mineralogii a geologii. Mal vela priatelov. Bol oblubenym spolocnikom. Rad mal prirodu. Potulky po nej spracoval aj literarne. Vyberme sa myslienkovo s nim na vylet do Belianskych Tatier k Zelenemu plesu. V strucnosti zachytime uvahy suvisiace s Breznom a jeho okolim.
   Zechenter uz bol v Kremnici, ked sa v auguste 1872 vybral s rodinou (manzelka, deti) ku svokrovcom do Krizovej Vsi. Vylet k Zelenemu plesu absolvoval 13. augusta 1872, v den, ktory mal sa nas svet s bludicou dovedna busit a prekotit (koniec sveta). Na vylet sa vybral v sprievode svagrovho dvadsatrocneho studenta a so znalcom z Lendaku, ktory poznal horske chodnicky v B. Tatrach.
   Laskomersky pri tomto vylete, ako vzdy v prirode, vsimal si a zbieral bylinky, kamienky, pritom spominal na strane pri Myte, Bystrej, na skalky dumbierske, klenovskoveporske, ba pri oddychu pod skalnatou Kycorou, spomenul si na ciernobalocku
Kyceru (Kycera, Kycera, daj boze vecera...).
   Za tych patnast rokov v Brezne dobre spoznal zvyky ludi, ale aj pracu valachov okolo oviec, preto Ondrekov navrh ist sa na salas obcerstvit Zechenter odmietol, lebo... ,,on v Brezne videl viac salasov, ako tu oviec mate, ci viete?...“
   Uvedme este skrateny rozhovor medzi turistickym vodcom Ondrekom a Laskomerskym:
   Ondrek: ,, Ach, vy panko, znate Brezno? Moj brat, Stefan, tam sluzil. Kocisom bol u voliakeho dochtora...“
   Laskomersky rozmysla: ,,Stefan? -no hrom ti do pecene- ,,ten dochtor som ja!“
   Nastal prekvapujuci vyjav. Pre nas tajomstvom zostava zistit priezvisko Stefana. Bludica sa v ten den s nasim svetom ,,netukla“. Vyletnici zdravi, ale hladni, velmi ochotne prijali pohostenie z farskej kuchyne v Lendaku.
   Zechenter pise: ,, Pan boh ma vraj rozlicnych kostosov... Ano, veru ich mal i pan farar lendacky. Dobry clovek...“
   Spiatocna cesta Zechenterovcov z Krizovej Vsi do Kremnice bola velmi zlozita. Uz z Popradu vlaky meskali.
   Ukoncila sa i mila chvilka s Laskomerskym.

(sg)