Perfektny trik

   Fero este len vychadzal z kajuty a uz na neho kapitanov papagaj Nick krical:

   „Dobrre rrano, Frrantisek, ako si sa vyspal?“

   „Ja tvojho anjela, ako som sa mohol asi vyspat, ked si celu noc skriekal?“

   „Skrriekal, skrrriekal, nerrozumies umeniu, uspavanku som ti spieval. A, chod do cerrta!“ a odletel si sadnut na zabradlie.

   Fero by mu bol najradsej zakrutil krkom, ale musel ho trpiet, lebo patril kapitanovi a kapitan vyletnej lode, na ktorej pracoval ako iluzionista a kuzelnik, ho dlhe roky trpel tiez. Bavil hosti svojimi kuskami a takto si zarabal na zivobytie. Brazdil Atlanticky ocean krizom-krazom uz peknu kopku rokov a kedze nic ine robit nevedel, bol rad, ze je rad.

   No tato ukricana hrca pestrofarebneho peria mu pilila nervy pri kazdom novom turnuse. Kvalitne kuzelnicke vykony odmenovali dovolenkari dlhotrvajucim potleskom. A tu sa ako na potvoru ozval Nickov skrekot:

   „Je to podvodnik, videl som to, videl, to nie je ziadne umenie, ved mal toho zajaca schovaneho pod stolom!“ On totiz Ferove kusky pri tolkych reprizach davno prekukol.

   Inokedy zasa:

   „Neverrrte mu, vodi vas za nos, vytahuje to z rrukava.“   

   Alebo: „Bodaj by to neuhadol, ked vsetky karrrty su gulove esa!“ Nie div, ze od zlosti po nom Fero neraz smaril palicku alebo klobuk.

   A takto nevdacne sa spraval coraz castejsie. Fero musel zaradovat do programu stale nove kusky, aby aspon niekedy zapchal usta tomu drzanovi.

   Jedneho dna sa lod z nepochopitelnych pricin potopila a iba niektori cestujuci si zachranili zivot tym, ze sa rukami-nechtami drzali na plavajucich troskach lode. Co cert nechcel, na spolocnom kuse dreva sedel Fero spolu s Nickom. Ten dlho drzal zobak, co bolo az neuveritelne, no na treti den Nick konecne prehovoril:

   „No, dobrrre, tak sa teda vzdavam. Kde mas tu lod…?“

Emilia Molcaniova   

Kniha - mravuv stodola

   Dnes, vazeni citatelia, nahliadneme do slovenskeho literarneho baroka. Trval priblizne stotridsat rokov (1650 -1780). Prevladali v nom vacsinou diela s nabozenskymi myslienkami. Aj napriek tomu, clovek baroka sa zmietal medzi dobrom a zlom, bohom a diablom, trapil sa s pokusenim, bojoval so skutocnymi i neskutocnymi nepriatelmi.

   V tomto obdobi, aj ked nebol jednotny literarny jazyk (latincina, nemcina, cestina, slovakizovana cestina), vznikali pozoruhodne literarne diela vo versoch i v proze. Jednym z nich je aj Valaska skola mravuv stodola od Hugolina (Martina) Gavlovica (1712 - 1787). Martin preto, lebo sa narodil na Martina, 11. novembra a Hugolin je klastorne meno. Klastor v Pruskom na Povazi.
   Gavlovic vystudoval za knaza. Pre plucnu chorobu po roku 1745 nemohol sluzbu knaza vykonavat. Chorobu si liecil na salasoch v okoli vrchu Vrsatec. Rokom 1745 zacal Gavlovic svoju literarnu pracu. Napisal dvadsatpat knih teologickeho a mravoucneho obsahu vo versoch i v proze. Pripocitat treba este i pat prekladov z latinciny.
   Hugolin Valasku skolu, jej napisanie, datoval rokom 1755. Dielo ma 22 casti, 1296 poucno-uvahovych basni - strof a s uvodom vyse 15 600 versov. Ma tri tematicke okruhy - vztah cloveka k bohu, k ludom a k svetu. Dotyka sa mnohych ludskych vlastnosti. Ide najma o dobre mravy a pracovitost: „Praca zamky ucinila, mesta i pevnosti, zahrady, role, vinice lidem k potrebnosti. Nasla cestu i na mori, sifuv narobila, vselijakymi kumstami lidi ozdobila...“
   Valaska skola velku cast prinasa o valachoch, o pastieroch dobytka, oviec. Zivot na salasoch Gavlovic skumal najma v letnych mesiacoch, v ktorych bola najlepsia zincica, liecil sa nou, priroda umoznila liecive byliny. Vo versoch to vyjadril takto: „Na salasi k svemu zdravi zincicu uzival, teto koncepty valaske pri kosaroch spival...“
   Pastiersky zivot bol pre Hugolina pestry (praca okolo oviec), ale vyskytli sa i hasterive pripady medzi pastiermi v snahe ziskat lepsie pasienky pre svoje ovce. Podava ich takto: „Kdyz se zesli dva pastiri s ovcami na trave, odhanal jeden druheho, mluvi nelaskave. Silnejsi pasu obdrzel, mdly musel ustupit...“
   Valaska skola bola adresovana vsetkym vrstvam spolocnosti. Niektore jej myslienky, rady moznoze este aj dnes bacovia, valasi po salasoch uplatnuju. Pravda, tych malych obydli s patclennou rodinou je uz pomenej, ale podielaju sa ony aj na neskorsej, janosikovskej poezii, legendach o hornych chlapcoch, lebo do tychto pribytkov spociatku pandurske oko nedohliadlo.
   Zrubove koliby, kosiare, ovecky, ich starostlivi opatrovatelia objavuju sa v novsej i sucasnej literarnej tvorbe, ale v skromnejsom spracovani. Aj do ovciarstva vchadza modernizacia. Len oveckam zostava to povodne, trhat travicku papulkami.
   Valaska skola, jej autor, uz dvestodvadsat rokov odpociva v klastornej krypte v Pruskom.

(Pomocna literatura: M. Elias - H. Gavlovic, 1987) S. Giertl

Antalova studna

   Popri ceste, veducej  z Cierneho Balogu Starou dolinou,  vyteka niekolko pramenov. Jeden z nich je starostlivo upraveny a pomenovany - Antalova studna. Po ziskani  spomienok zidovskej rodiny  Mittelmannovcov  to pre mna uz nie je nic nevraviaci pramen. Je to pamatnik - spomienka na horara, pomahajuceho zmiernit stradanie utecencov. Nechajme spominat vtedy osemnastrocneho mladeho muza, ktory so svojou matkou, trinastrocnym bratom a dvojrocnou sestrou prezil poslednu vojnovu zimu prave v tychto horach…

   „…Ako sme sa blizili k Dobroci, poculi sme strelbu z lahkych automatickych zbrani. Zacalo sa stmievat, ked sme dosli k Danisovej horarni, kde mal byt stryko s rodinou. Zdala sa byt opustena, neopovazil som sa k nej priblizit. Okolo desiatej hodiny sme sa dostali na Zadnu Kyceru, kde boli dva drevene domy. Otvorili nam. Na zemi spalo viac-menej styridsat ludi.
Okolo piatej rano vtrhol do domu asi tak dvanastrocny chlapec s velkym krikom: „Nemci su na Prednej Kycere!“ Pobrali sme sa do lesa. Vonku lialo ako z vreca. Hladajuc nejake chranene miesto, nasli sme vyvrateny  strom, ktory posluzil aj ako ukryt. Vydal som sa na vyzvedy… Dosiel som k horarni v Starej Doline a usadil sa pri prameni s umyslom vyckat, kym niekto nepride po vodu. Po malej chvili prisla Marka, Gizkina sestra. Dohodli sme sa, ze dovediem sem rodinu a odtial pojdeme do bunkra pod Veprom.
   Zacali sme si organizovat nas novy, tazky, kazdodenny zivot. Musim podotknut, ze Katka vo svojom utlom veku velmi rychle ponala zasadu, ze sa tu nesmie plakat. Ked trpela nejakym nepohodlim, alebo ju nieco bolelo, len sa tisko stazovala: „Ako je to sle.“ Chodil som podla Antalovych pokynov k sedliakom, ktori zili v lese v malych drevenych domcekoch, raz do tyzdna kupit chlieb a nejake zemiaky. Nepamatam sa, kedy sme sa umyvali, prali, ponozky uz neboli. Niekto, iste Antal, nam opatril kapce a nohy sme balili do onuc… Nasa Katka ochorela. Antal spolu s Gizkou navrhli, ze vezmu dieta do horarne. Bolo to riskantne, lebo kazdy vedel, ze aj on aj Gizka su slobodni… Zaciatkom decembra Antal dosiel so spravou, ze Nemci sa rozhodli cely priestor precesat. Museli sme sa pobrat na juhovychod - smer Klenovec, kde zili na lazoch sedliaci. Bolo to tazke rozhodnutie, vydat sa na neznamu cestu, k ludom, ktorych sme nepoznali, s cielom zachranit sa a ostat nazive: traja Rybarovci, my styria s malou Katkou v tmavomodrom fusaku, Imre Kremer a Emil Gregor. Zacalo sa stmievat, boli sme unaveni a hladni, ked nam odrazu zatarasila cestu mala zena, Marka Hruskova: „Podte k nam do domu, ved iste ste lacni, dajako sa popraceme“… Po niekolkych dnoch padlo rozhodnutie vratit sa do bunkra. Uprostred januara Katka ochorela a odniesli sme ju do Starej Doliny, kde sa citila ako doma. Jedneho dna sa Antal objavil v bunkri, povedal, ze fronta je vzdialena nie viac ako tridsat kilometrov a ze pridu s Gizkou a Markou, kym vsetko prehrmi. Neprisli…
   Bolo to 29. januara, v den mojich osemnastych narodenin.  Boli sme na hrebeni a dalekohladom sme videli, ze od Starej Doliny sa blizi postava so psom. Mysleli sme si, ze nemecka hliadka. Potom sme zistili, ze je to Marka. Prisla nam oznamit, ze su tu Rusi. Myslim, ze v tom momente, ked som pochopil obsah situacie, stratil som moj zdravy zmysel, vyskocil som ako pomateny, utekal do bunkra a krical: „Balit!“ Vsetci sa zlakli, az kym sa mi nepodarilo vysvetlit, co sa deje.
Ked sme sa dohodli, ze najskor pojdu do horarne k Antalovi zeny, vstala mama s tanierom harule. Bola to moja „narodeninova torta“. Nic lepsie som nikdy nejedol. Kazdy rok, este aj tu v Izraeli, mi mamicka tuto „tortu“ robila. Po jej smrti udrziavala tradiciu moja mala sestricka.
   Dovetok: V januari 1949 Katka ochorela a mali sme problem, ako ju vo vysokej horucke a treskucej zime odniest k lekarovi. Mamicka nakoniec vyhrabala odniekial stary fusak. Ked sme Katku chceli vlozit do kozusinoveho vreca, zacala hystericky kricat. Niekde tam sa prebudilo podvedomie dvojrocneho dietata…“

I. Kristofova