Znamky

Znamka - kusok zubkovaneho papiera - pritiahla svojou jedinecnostou ludi, ktori ju obdivuju, vidia v nej vysoku umelecku uroven, obchoduju s nou, platia za nu velke peniaze...
Ludia, ktorym znamka pocarila, maju svoju organizaciu - filatelisticku. Filatelisti sa tiez clenia na profesionalov, na dobrych zberatelov a na ukladacov znamok do albumov. Kazdy z nich ovlada zakladnu terminologiou, ako: seria, arsik, umelecka obalka, katalog, cenniky...
Rodina, v ktorej vyrastali, vyrastaju najma chlapci, zazila osial znamkomanie. Nevynimajuc ani pisatela tychto riadkov. Boli casy, mam ich pred ocami, ze tyzdenne boli obliehane novinove stanky a mladi zberatelia kupovali takmer vsetko, co posta do stanku priniesla.
Chlapcensku zanietenost v Brezne podporoval filatelisticky kruzok. Pracoval v ramci zaujmovej cinnosti mladeze. Mladych zberatelov vtedy usmernoval pan Cizik. Rozmnozovane listy o filatelistickych zakladoch su uz prec, ale...
Albumy s mnozstvom farebnych papierikov z celeho sveta, s roznym obsahovym podlozenim este existuju. Beries ich obcas do ruk, listujes, obdivujes, obtieras prach, spominas, kde vsade si papieriky kupil, aby si chlapcov potesil.
Je pravda, ze vacsina znamok, v nasom pripade, nesie pomenovanie Ceskoslovensko, ale s prekrasnymi slovenskymi motivmi, ako: ludove kroje (Nevesta z Ocovej, Dievca z Cicmian...), slovenski vedci (A. Stodola, J. Hronec...), slovenski spisovatelia (Stur, Sladkovic, Kukucin...), ludove ikony, ako: Anjel a svatci z bardejovskeho kostola. Bola aj na svetovej vystave v Osake v roku 1970. Velmi hodnotna je i znamka Madona s dietatom od Majstra Pavla z Levoce...
Na znamkach sa objavili i diela maliarov: D. Skuteckeho (Trh v B. Bystrici), L. Fulla - motivy ludovych rozpravok, J.. Alexyho, M. Benku...
Pokracovat by sme mohli s ludovymi slovenskymi vysivkami, janosikovskymi motivmi, kvety, hrady, zamky, zvierata...
Zubkovana vasen ma dlhu tradiciu. Mudra kniha hovori, ze prva postova znamka na svete sa objavuje na liste v maji v roku 1840. Najdrahsia znamka na svete je udajne jednocentova britska guayana z roku 1856. Zberatel zaplatil za nu v roku 1970 az 280 000 dolarov. V Ceskoslovensku patri naj... dvom znamkam. Vysli v Rakusku. Je na nich pretlac Posta ceskoslovenska 1919. Hodnota 4 a 10 kronen. Udajne desatrocia by sme museli setrit co len na jedinu z nich. Najstarsi slovensky filatelisticky spolok vznikol 30. marca 1895 v Kremnici. Zalozili ho trinastrocny Aurel a desatrocny Medard Lehotskovci. Dali mu nazov Album. Zanikol v roku 1904.
Znamky vidiet vo sne znamena, ze dobry chyr ti velmi zamestna mysel. Sen sa pomaly stava skutocnostou. Rakuska posta ist v ustrety zakaznikom zriadila v lyziarskom stredisku Nassefeld minipostu a v nej aj automat na znamky.

Vo Francuzsku zas vznikla postova znamka s heslom revolucie: liberte, egalite, fraternite (sloboda, rovnost, bratstvo), ktoru "skraslili" hereckou Laetitie Castovoh. Na Slovensku v sucasnosti su znamky s motivmi historickych miest Bardejov, Trnava...), prekrasne je na znamkach stvarnenie vitanie jari (sibanie vrbovymi korbacmi, zbieranie jarnej rosy, vynasanie Moreny)...
Isty starucky filozof povedal: - Kazdy vidi to, co hladaju jeho oci.
A oci mnohych hladaju zubkovane obrazky, ktore su vyraznym prostriedkom. Zachytavaju zakladne oblasti spolocenskeho zivota v sucasnosti, ale vratia sa i do minulosti.
Hovori sa, ze co ma v zivote cenu, to nie je nikdy zadarmo. Ani znamky, ktorym sme vasnou podlahli, ale...
Slovami nam arsik nepribudne.

Stefan Giertli

Odisla vzacna zena

Ludia,... blizki, znami i cudzi. Zaplnaju tuto zem, naplnaju jej zivot svojim zivotom, svojou pracou. Presli vlastnou cestou, ktora sa pred nimi klukatila. Byvala to zvacsa cesta tazka, prepletena najroznejsimi uskaliami. Ale ona a jej podobni nikdy nereptali, nikdy nehladali cestu schodnejsiu, ci cestu posiatu kvietim.
Vzacna zena. Vedeli sme vsetci, ze roky a ani choroba sa zastavit neda, ze raz pride cas, kedy sa aj ona odoberie od nas. Len sme si spolocne vsetci priali, aby to nebolo tak skoro. Ona, vzacna zena, majsterka svojho krasneho remesla pani Jolana Buvalova, nas predsa opustila. Stalo sa tak par dni predtym, ako aj sem na Horehronie mala prist nova jar, ked sa pomaly aj stromy oblecu do bieleho rucha ako nevesty.
Je to uz dost davno, co som ju po prvykrat navstivil, aby som sa s nou nielen stretol, ale prezrel si jej krasnu robotu - krasne vysivane cepcekapky, ale aj vela inych veci, ktore jej sikovne ruky za pomoci farebnych niti zhotovili. Bola to ona, ktora ani teraz nechcela hovorit len o sebe a svojej robote, ale spolocne so mnou navstivila aj inych ludovych vyrobcov v tejto dedine. Nie, uz viac, ked prekrocim prah jej domu, neprivita ma ona, vzdy usmiata, zhovorciva, ale predovsetkym skromna dedinska zena, matka, manzelka, stara mama.
Ani sa clovekovi nechce verit, ze dotlklo jej srdce. Dotlklo srdce vzacnej zeny. Onemeli usta, ktore vedeli vzdy a kazdemu poskytnut mile, vludne slovo, co, kto, prisiel prosit o pomoc, ci radu, kazdemu vyhovela. Znehybneli jej ruky, ochotne vzdy pomoct, ruky, co sa po cely zivot nebali ziadnej roboty, za ziadnu sa nehanbili. Uz viac nezoberie do ruk ihlu, lanove platno, farebne nite, aby vysila polomciansku krasu na platno, na cepce. Znehybneli nohy, ktore ju privadzali do Bozieho chramu, ktore si vzdy nasli cas, aby ju zaniesli k susedom, blizkym, k rodine. Hlavne vtedy, ked sa dopocula, ze niekto potrebuje jej pomoc.
Pamatam si este velmi dobre moju poslednu navstevu u nej, ked som chcel, aby si zaspominala pre slovensky rozhlas, ako zacinala, ako pracuje dnes. Bola cela ustrachana, no nakoniec sa rozhovorila. Som rad, ze som si vtedy nahral jej hlas, jej rozpravanie a potom, ze moj fotoaparat ju zvecnil pri jej velkej laske - pri vysivani. A hoci bola velka majsterka, nikdy nehovorila o sebe, vzdy o druhych.
Beriem znovu do ruk fotografiu, ktoru som urobil pri poslednej svojej navsteve u nej v Polomke. Divam sa do jej tvare a ja dnes z nej mozem vycitat pokoj. Svoj zivot prezila jednoducho a skromne. Aj do Polomky prichadza nova jar, novy zivot a predsa... a predsa na polomcianskom cintorine pribudol novy, cerstvy hrob. V piete najblizsi z jej rodiny, priatelia, susedia, kladli na jej hrob kvety.
Tichucko, tak ako odisla ona, tak tichucko. Tak ako praskaju stare drevene ramy, tak odchadzaju od nas aj stare drevene casy. A s nimi ludia, ale aj ona, obycajna dedinska zena, majsterka svojho zivota, svojej roboty. Odisla zena z generacie vrasok. Ludia, ktori maju vo svojej tvari skromnost a cistotu, nemozu byt zli ludia. Nuz preto som pokladal za potrebne a spravne sa s nou aj takouto formou rozlucit, za vsetkych tych, ktorym ludove remeslo a jeho majstri prirastli k srdcu, tak ako mne.

Vojtech Majling