Kedysi vraj najkrajsim a najurodnejsim krajom u nas bola Pohronska dolina. Tu byval sam kral Kovlad, clovek z rydzeho zlata. Cez den byval v podzemnych zlatych palacoch, za mesiackovych noci prechadzal sa Pohronskou dolinou, a aby sa mu dobre chodilo, celym Pohronim nerastlo stromu, iba makka trava, hladka a jemna ako zamat.

Ludia vsak pobadali Kovladove poklady pod zemou a hybaj, vychytili sa hned rozrypavat zem, banicit, zlato hladat, zlato vyberat, Kovlada znepokojovat. Kovlad ani pridriemnut si nemohol, lebo cakany banikov pretrhavali mu sen, hoci rad si podriemal, lebo bol uz stary. Splasil ludi, ako vedel, no ludia sa odplasit nedali.
Napokon vysiel sam dohovorit sa s ludmi.
- Co hladate v mojej podzemnej risi?
- Coho v nasej podzemnej nemame! - odpovedali ludia.
- A ci to chcete zlata, striebra, alebo zeleza?
- Zlata chceme, zeleza nam netreba.
- Ak mi date pokoj pod zemou, dam vam i na zemi tolko, ze budete ho mat dost. Dam vam zlatej rosy na usvite kazdeho dna, len si ju pozbierajte a bohatstva budete mat dost.
Ludia radi pristali na zlatu rosu, zaraz poodhadzovali banicke cakany, ved zlatu rosu iba zhrnat bude treba zo zlatonosnej pohronskej travy. Kovlad aj dodrzal svoj slub.
Toho vecera, ked sluhovia chystali mu zlatu veceru, rozkazal otvorit komin. Hore kominom valila sa zlata hmla. Pokym bola tepla, vietor roznosil ju po celom Pohroni, a ked do rana schladla, zrazila sa a ako zlata rosa posadala na zlatonosnu travu. Ludia vstavali na svitani, oberali z travy zlate kvapky a tak dobre sa mali, ako nikde na svete.
Neorali, nesiali, nezali, nemlatili, a predsa sa im dobre vodilo. Ale s bohatstvom rastlo i lakomstvo.
Pohronci sa neuspokojili ani so zlatou rosou. Vymysleli si, ze nasadia stromov po celom Pohroni, stromy vyrastu a na velke stromy viac zlatej rosy nasada ako na nizku travu. Nasadili jedle. Jedle vyrastli - lenze zlata hmla sa jedli ani nesuchla. Ba co horsie, pod rozrastajucimi sa jedlami zacala kapat i zlatonosna trava a jedneho dna zbadali Pohronci, ze uz zlatej kvapky ani za svet nemozno najst. Pohladali zasa cakany, zacali rypat zem, ale uz ani pod zemou nenasli vzacneho kovu, iba kde-tu kus zeleza, ktorym kedysi pohrdali.
A stalo sa tak vsetko preto, lebo stareho Kovlada, zlateho cloveka so striebornymi vlasmi omrzela velka lakomost Pohroncov. Pobral si raz svoje poklady, podzemnymi cestami prestahoval sa pod Kremnicu, kde ho z driemot nik nevyrusil az do smrti. Vzacne jeho poklady ostali, neskorsie ich Kremnicania i nasli a obohatili sa nad vsetky mesta - na Pohronie prisla aj pozemska neuroda. Museli tu ludia i tazko orat, i tazko siat, i tazko skasat a predsa vymlatilo sa im iba malo, ze tazko sa im zilo i zije az podnes.

Z vyberu historickych a miestnych povesti J. Cigera - Hronskeho Zakopany mec z roku 1935 pri prilezitosti bliziaceho sa 105. vyrocia jeho narodenia pre vas vybrala A. Prepletana

Sto rokov...

Ciernobalocka lesna zeleznicka (aj ciernohronska) so svojou historiou moze prezradit, ze sa ,,narodila" pred sto rokmi. Zapisy, ktore pisu o tejto forme dopravy, su zaujimave. Povsimol som si ten, v ktorom je oznam, ze v roku 1901 sa uskutocnilo zameranie trate (trasy) z Hronca do Cierneho Balogu. Prve kroky, prve metre, prve odborne uvazovanie o stupani, klesani, o ,,kiaroch", kde bude vlacik oddychovat, kde bude ,,smad" hasit, co vsetko bude vozit z ciernobalockych dolin, kolko ludi zamestna...
Podkuty ,,pismak" by isto-iste vedel dat na papier osud zeleznicky. Mala ho pestry. Co vsetko prezila, kolko ludskych pribehov vtiahla do zeleznych osidiel, viazu sa k nej i humorne historky, vazne nevynimajuc. Jednou z nich je aj SNP, privoz, odvoz municie, potravy, presun povstaleckych vojakov, partizanov...
Raz ale pride cas. Vydrovske zvesti to naznacuju.

...

V poslednom storoci uplynuleho tisicrocia sa na Slovensko dostali viaceri kulturni cinitelia. Spomenieme aspon K. Plicku, B. Nemcovu... a prave pred sto rokmi (1901) prisiel na Kysuce vyznamny lekar - Ivan Halek (syn basnika V. Halka). Ordinaciu si otvoril v Cadci. Neskorsie v Ziline (1905) prevzal lekarsku prax po D. Makovickom (osobny lekar L. N. Tolsteho). V case prvej svetovej vojny je vojenskym lekarom a sucasne bol povereny organizovanim zdravotnictva na Slovensku. Obdobne ulohy mal i Ivan Stodola (kupele Zelezno).
Halek pobudol na Slovensku tridsatosem rokov. Zilina, Cadca. Kysuce spoznaval styri roky. Tie mu dali dost prilezitosti spoznat ludi a pricinu biednej biedy v povodi Kysuce, kycerskych laznickych usadlosti. Z postrehov vznikla kniha Zapisky lekara. Oj, ale aka! Kto z tej biedy nezazil, neuveri, lebo dnesne Kysuce uz davno ,,zakopali" tie z rokov 1901 - 1904, o ktorych Halek pise.

...

Podomovi remeselnici, najma drotari (film Ako dive husi), zasli v Cechach aj do Letohradu, rodiska Petra Jilemnickeho (narodeny v marci 1901). Ako chlapec vnimavy, vbijal si do hlavy zname:,,Dajte hrnce drootovat!" a obdivoval ruky majstrov, dielnicku nosenu na chrbte, jej obsah: kladivko, noznice, plech, nakovku, medeny nit, lepidlo (muka a voda), noziky... A ta rec lubozvucna, piesen cliva, ako: - Hucala horicka, hucal zeleny haj, zaplakalo dievca, zaplakal i suhaj...
Aj take boli rozlucky. Stretnutia navratov boli uz veselsie, pri muzicke.
Sto rokov ubehlo ako voda. Za ten cas sa vselico pomenilo i pamat starne, je akasi zabudliva. Zabuda na Jilemnickeho, zabuda na dalsich. Peta, ako ho rovesnici, priatelia na Slovensku doverne oslovovali, zrastol so slovenskym narodom. Dal mu pravdive knihy, ako: Pole neorane, Kus cukru, Kronika... Hrdinovia jeho knih uz takmer vsetci pomreli, z Kroniky najma R. Gottier, V. Antal, A. Tazky, J. Tazka, J. Stulajter... A ti ,,mladsi", ktori Jilemnickeho knihy poznaju uz ci su z trnavska, z Kysuc alebo z okolia Brezna, obcas prehodia aspon kamienky spomienok. Ondris Jariabek sa s Petrom stretol v Cadci. Spolu si vysli na vrstek Kycera, spominali, zistovali preco byvali krcmy plne a bieda v domacnostiach (P. J. Z pastiercata herec, 164 -172). Do spominanej mozaiky zaradme i taku malickost, ze v skole u Deja:... Prvy den skolskeho roka sme s ucitelom Jilemnickym zisli cez kopec do dedinskeho kostola na omsu. Aby sa nam darilo. A vyucovanie sa kazde rano zacalo otcenasom. Lebo taky bol zvyk... (Jedna z dcer rodiny Pastorkovie).
Ucitel, ked spoznaval mentalitu ludi, ho neporusil. Zial, novot sme sa zlakli, a tak aj v ciernobalockej doline, tych, ktore by prispeli spomienkou do mozaiky takmer niet.
Verim, ze pride cas a ku slovenskej knihe, aj klasickej (a bude i lacnejsia), sa este vratime vo vacsej verve. Budeme musiet...
Sto rokov je sto rokov.