Co prezijes, to ti nikto nevezme. Hlboko v srdci mam spomienku na M. Razusa - evanjelickeho farara, velkeho basnika, dramatika, prozaika, publicistu a narodovca. Narodil sa 18. oktobra 1888 vo Vrbici ako najstarsi z osmich surodencov.
Najstarsia generacia v Brezne si na neho pamata nielen zo sluzieb Bozich, ale aj zo vzajomnych stretnuti. Casto sa prechadzal popri Hrone smerom do Zadnych Halan. Ked sme hrabali seno oproti pile, vzdy sa zastavil a milo s nami porozpraval.
Tvorba M. Razusa je bohata. Denne sa s nim mnohi stretavame pri jeho modlitbach - Pri nohach Panovych a Pred tvarou Bozou. Davaju nam silu do zivota. Nedavno som sa vratila k jeho dielu Marosko studuje. Casto listujem v jeho Argumentoch, ktore venuje svojmu synovi. Teraz sa vela dozvedame o nom v dvojzvazkovom diele literarneho vedca Michala Gafrika pod nazvom M. Razus.
U M. Razusa obdivujem a ocenujem najma jeho lasku k narodu. Porovnavam jeho vztah k slovenskemu narodu s dnesnou spolocnostou. Ci sme schopni takych citov. Ved aj cudzinci o nas hovoria, ze nam chyba narodne sebavedomie. Myslim, ze tento nedostatok vlasteneckych citov sa tiahne v nas uz roky. Gafrik cituje Razusa: ,,Ci pricinou vsetkej zdrevenenosti, dusevnej liene Slovenska je naozaj iba nesmierny dlhodoby utlak a surovy barbarsky rezim, alebo ci urcita ciastka viny netkvie aj v slovenskych ludoch, v ich pohodlnickej mentalite a v pokornej prisposobivosti."
M. Razusa nazvali nacionalistom, pise o nom v eseji z roku 1936 Alexander Matuska: ,,Ale nevsimli si, ze nikdy nekupcil s narodom, ze to, na co myslel, bol chlieb pre tento narod a v tom niet nic nedostojneho. M. Razus bol rodolub a patriot, demokrat a humanista. Stal na svojom mieste. Preto aj on je hoden mzdy nasej, ktorej meno je ucta. Uctou k nemu, jeho pamiatke, k jeho dielu, uctime sami seba."

(ad)

 Neskore zaspavanie

Rimsky filozof Seneca povedal: ,,Kym zijeme, ucme sa, ako zit."

Ucme sa z pritomnosti, ale obcas nahliadnime, trebars vo sne, do minulosti, ktora nam priblizuje zivotnu put ludi. Stava sa ale aj to, ze lezime v posteli, spanok neprichadza a pri plnom vedomi, otvorenych ociach, hladame nepoznane. Mocujeme sa s otazkou, ako to robili, ze prezili.
Zoberme udolie Cierneho Hrona. V XVII. storoci tam vznikol drevarsky okrsok. Su v nom ludia. Nie je ich vela, ale su. Byvaju, tvrdi fantazia, v zrubovych drevenickach. Prave kuria. Z komina vychadza vonavy dym, z jedloveho dreva. Okolo obydlia sa pasie kozicka, ovecka, krochka skroteny diviak. Na malom policku krumplicky. O kapuste nechyrovat.
Tito ludia su obklopeni horou. Ta sa s nimi rozprava. Sumi, vrzga, zuri niekedy nocou i dnom. Rano ich zobudza, vecer uspava. To preto, aby chlapi, drevorubaci, oddychnuti sli pokorovat horu, spoznavat drevo makke, biele, riedke, tvrde, hrcave sama huzva. To posledne bozsky hreje. Po robote je pri piecke potom pohoda, aj ked mozole na dlaniach palia, tvrdnu, ramena mocneju. Basnik Mikulas Kovac, prave drevorubaca obdivuje, ked hovori: ,,A pozri sa na rubaca. Prave si vyhrna rukav na koseli. Na jeho tazkej pazi dodaleka svietia belase riecky pracovitej krvi. Iba tie a ziadne ine privedu ta do dediny, privedu ta k srdcu cloveka..."
Citovane slova, verse su sice z druhej polovice XX. storocia, z basne Cez balocke cierne hory, ale plne vystihuju cloveka robiaceho v lese, v spominanom XVII. storoci, i v storoci dalsom a dalsom. Ide o ludi, ktori zili pokore, s uctou k robote a mali i srdcia. Tie im ukazovali cestu k druznosti, k rozvaznosti, k pravdovravnosti, k vaznosti. Martin Razus v Julii to potvrdil drevorubacskym majstrom Laurincom Auxtom, ktory svedcil v spore o chotarne uzemie medzi Breznanmi a lupcianskym panstvom. Slova majstra mali vahu v prospech Breznanov..., ale vecer zivota prinasa i svoju lampu. Jedna zhasa, druhu zapalime a ta svieti novym svetlom do modernejsieho dna.
Oci nie a nie klipnut. Naopak. Zrenicky sa rozsiruju a nabadaju pohlad do druhej polovice XIX. storocia. V udoli Ciernej rieky, ako C. Hron si pomenoval spisovatel L. Tazky, zili i traja priatelia lekara G. K. Zechentera-Laskomerskeho. Slo o c. k. polesneho Arnota Kreuza z Dobroce, farara Jozefa Kudelku z Balogu a Jozefa Markusa, c. k. nadlesneho na Krame. Priatelstvo v dobrom i v zlom, v humornom i vaznom dialogu, v dobrodruznych polovackach. Traja priatelia, tri iskricky, zaiskrili z plamena Zechentera, prispeli na fond rozbiehajucej sa Matice slovenskej 120 zlatkami. Bol rok 1866, 26. jul. Po sestdesiatich piatich rokoch sa iskry rozhoreli v ohen. Vznikol miestny odbor Matice slovenskej. Hned vstupilo 80 dusi. Najlepsiu pracu vykazoval u Medvedov ucitel Jozef Kovalcik (spoluobjavitel jaskyne v Bystrej) a na Krame s ucitelom Stefanom Lehockym. Vtedy preukazy maticne podpisoval Jozef Skultety a Jozef Ciger-Hronsky (Frantisek Gesner, legitimacia z roku 1934).
Jozef Markus rad organizoval polovacky. Hosti pozyval pozvankami. Jednu dostal i Pavol Kuzmany. Jej znenie: ,,Bracek drahy! Mame zas invaziu, ak mas flintu a guraz, pod si vystrelit na macka. Polovacka bude pozajtra, zideme sa u mna vecer, - prines drobne. M." Bol rok 186... (asi 1867). Stalo by za to zistit, kolko tych mackov padlo v ciernobalockych lesoch.
O maticnej cinnosti v C. Balogu sa docitame v Balocanovi (obecne noviny), ale sprava sa objavi i v Horehroni.
,,Iba ten, co neskoro zaspava, pozna, aka je noc dlha", - hovori vietnamske prislovie. Oplati sa pocuvat vzdy a vsade. Pocuvanie je zadarmo. Je to pravda. Neplatime, ani ked hodiny riedko biju.
Konecne oci klipli.

(sg)

Ludo Ondrejov

Predstavitel slovenskej modernej prozy - naturizmu, ale aj basnik a rozpravac Ludo Ondrejov, obcianskym menom L. Mistrik sa narodil 19. oktobra 1901 v Juhoslavii. Detstvo prezil v Kostiviarskej pri B. Bystrici, skoly vychodil v Jakube a B. Bystrici. Jeho otec bol stolarom, matka bola rodena Spevakova. Pochadzal zo siestich deti. Bol dvakrat zenaty a mal dve deti - syna Jergusa a dceru Zuzanu. Pracoval ako notarsky uradnik, sofer, spravca antikvariatu, referent, pracoval aj v Matici slovenskej v Martine, bol spravcom Domu spisovatelov v Budmericiach a od roku 1950 bol na invalidnom dochodku. Bol aj priamym ucastnikom SNP.
Do literatury vstupil ako basnik, jeho basnickym debutom bola basnicka skladba Martin Nociar Jakubovie, potom mu vysli dalsie zbierky basni Bez navratu, Mamenie a Pijanske piesne. Pre deti napisal Rozpravky z hor, O zlatej jaskyni, Tatos a clovek, Africky zapisnik, Horami Sumatry, Prihody v divocine a po smrti mu vysla knizka o lesnych stromoch Ked pojdes horou. Jeho erbovym dielom je vsak Zbojnicka mladost a jej pokracovania Jergus Lapin a Na zemi su tvoje hviezdy. Kritik Jozef Felix modernost Zbojnickej mladosti obhajoval takto: ,,Clovek nie je izolovany fakt, ale ciastka prirody, majuca jej instinkty, jej naruzivosti, ale i jej odboj. Jergusa neformuje ani skola, ani kostol. Formuje ho prirodna sila, ktora je v nom, tak ako priroda sama formuje vysoky, stihly hrab v hore, ktory nijako nepodlieha ruke zahradnikovej a predsa je vo svojej drsnosti - krasny."
Prozaicke dielo Ondrejova uzatvara zbierka noviel Sibenicne pole, z ktorej novela Vysiny cerpa podnety z jeho pobytu medzi drevorubacmi v Ciernom Balogu v zime 1952. O tomto jeho pobyte v nasich koncinach hovori knizka Petra Kovacika Tvorivy pobyt, ktora vysla pred rokom. P. Kovacik nekazdodenny pribeh Luda Ondrejova zasadil do realneho casu tvrdeho postupu mocnych socialistickeho statu proti inteligencii. Aj rozpravac Ondrejov sa vo svojom neviazanom popijani v kaviarnach, vo viechach i krcmach zakonite dostal do prieku s ochrancami vnutrostatnej bezpecnosti. Jeho priatelia, aby ho ochranili, vybavia mu tvorivy pobyt, co bola stipendijna forma pripravy rukopisu a zbieranie podkladov na nove literarne dielo. Pobral sa teda na Horehronie, do Cierneho Balogu, ktore bolo opradene legendou, stvorenou Petrom Jilemnickym v romane Kronika. Ked sa autor rozhoduje, o com ma pisat, tu, uprostred hor, narazi tiez na chapadla statnej moci, narazi na miestnych honcov na nevinnych ludi, ktori aj tu objavia ,,protistatnych sprisahancov" a konaju proti nim. Ondrejov chce pisat o tychto ludoch, ale priatelia ho od toho odhovoria. A tak z tohto prostredia vznikla len novela Vysiny a dennikove zapisky o ciernobalockych drevorubacoch.
,,V doline Saling 10. XII. 1952.
Spustanie metrovice riznou, na ktorej je zrkadlova namraza. Polena lietaju nadol uzasnou rychlostou, v povetri robia zaujimave premety. Niekedy narazaju na seba, niekedy naskoci poleno vedla polena a idu spolu druzne nadol ako bleskove torpeda... Stava sa, ze poleno z rizne vyskoci, ked prilis prudko naleti na okraj rizne na zakrute, alebo narazi na spoje zrdi. Vrti sa v povetri, sviha ako vrtula a udiera do stromu alebo do zeme velkou silou. Lietaju z neho triesky, ba sa aj prelomi. Videl som poleno, ktore vyskocilo z rizne, poskakalo po zemi a o kus zasa do nej naskocilo, pokracujuc v klzani. Ked poleno skace po koncoch, vravia: ide po bake.
Metrovicu spustaju po 800 m dlhej rizni, ponad potok a kolajnice lesnej zeleznicky. Nakolko hladka namraza zenie drevo privelkou rychlostou, takze by mohlo porozbijat riznu, nahadzuju, mecu chlapi miestami do rizne zem lopatami, aby sa rychlost klzania spomalila.
Dolny koniec rizne je nahor zahnuty, aby drevo skakalo do vysky, preskakujuc kolaje zeleznicky, co volaju skokom...
...Sudruh Stulajter rozprava: Spustali sme bukove klaty. Dolu v dedine stal chlap, ktory daval pozor na riznu. Konca rizne, naproti skoku, prechadzal velky medved, ked dohrmel a odrazil sa tazky bukovy klat. Medveda trafil na hrudnik a zabil ho. Chlap zvolal: Nespustajte! Podte vsetci dolu!
Medved mal kosti hrudnika a chrbticu rozdruzdenu."
,,Ludo Ondrejov si svojim nekonvencnym spravanim vysluzil v mestiackej spolocnosti privlastok nenapravitelneho bohema, medzi hltacmi pribehov nenapodobitelneho rozpravaca i bajneho fantastu, medzi horehronskym ludom zase magickeho liecitela rozlicnych chorob." (D. Mikolaj)
Ludo Ondrejov zomrel v Bratislave 18. marca 1962.

A. Prepletana