Za Milanom
Vojtkom
"Smrt je len nenavratno.
Iba zabudnutie je koniec zivota."
(Laco Novomesky)
V druhej polovici sychraveho novembra prisla k nam
smutna sprava, ze vo veku 62 rokov po dlhsej chorobe nas nahle opustil Milan Vojtko z
Pohorelej.
Zemepis zivota byvaleho prednostu Obvodneho a Okresneho uradu v Brezne a poslanca
NR SR mozno vycerpat na mape Horehronia. Narodil sa v Pohorelej, maturoval v Brezne (z
vysokoskolskeho studia bol v roku 1970 z politickych dovodov vyluceny), v sestdesiatych
rokoch posobil v Banskej Bystrici, kde za svoje vlastenecke postoje v roku 1968 bol
prenasledovany, nasledovala profesia robotnika v podbrezovskych zeleziarnach kam
denno-denne dochadzal zo svojho rodiska.
Po zasadnych spolocenskych zmenach v roku 1989 i na naliehanie mnohych ludi z
Horehronia, stal sa podpredsedom KNV v Banskej Bystrici s hlavnym cielom znovuzriadenia
Breznianskeho okresu.
V roku 1991 bol menovany do funkcie prednostu ObU a v auguste 1996 prevzal menovaci
dekret od predsedu vtedajsej vlady na funkciu prednostu Okresneho uradu v Brezne. Jeho sen
sa teda splnil, ked sa v Brezne po tridsiatich siestich rokoch opat stalo okresnym mestom,
aj s povodnymi historickymi hranicami. Aj vtedy vedel, kde je jeho miesto. Citil, ze len
na Horehroni bude moct urobit pre svojich rodakov najviac.
Milan Vojtko bol zapalenym clovekom aj pre kulturu. Sam bol v rokoch 1985 az 1989
riaditelom Miestneho osvetoveho strediska v Pohorelej, ktore pomenoval podla Vladimira
Clementisa, bol aj zakladatelom a organizatorom znameho dialkoveho turistickeho pochodu
Clementisovou cestou z Pohorelej do Tisovca (toho roku bol 20. rocnik). Miloval najma
ludove umenie a usiloval sa o to, aby ani v dnesnej, na financie "chudobnej
dobe" nezanikli hlavne folklorne subory na Horehroni. Okrem toho mal este jednu velku
lasku - fotografovanie. V Pohorelej kedysi vydaval fotozvesti a fotoaparat mu bol
nerozlucnym spolocnikom.
Vojtkovym osobnym zelanim bolo najma to, aby sa do cela noveho Breznianskeho okresu
dostali ludia, ktorym bude zalezat na jeho dalsom rozvoji. Veril, ze sa to spolocnymi
silami podari a z niekdajsej "hladovej horehronskej doliny" sa stane
prosperujuci okres k spokojnosti vsetkych jeho obyvatelov.
Cest jeho pamiatke!
D. Rakyta
Ondrejske
pranostiky
Tridsiateho novembra si pripomina svoje meno Ondrej. Na nasom
uzemi v minulosti oblubene a caste ako vo vyssich spolocenskych vrstvach, tak aj u
pospoliteho ludu. V sucasnosti zaznamenavame jeho obrodu. Vyznam slova pochadza z greckeho
andreios - muzny. V nemcine ma podobu Andreas, v cestine Ondrej, v polstine Andrej aj
Jendrzej, v madarcine Andras, Andor aj Endre, v rustine Andrej. Na Slovensku sa ustalila
podoba Ondrej i Andrej podla regionov. Na meno Ondrej sa viaze aj mnozstvo pranostik.
Niektore z nich uvadzame:
| Ked su na Ondreja kvapky na stromoch, bude vela
ovocia. Ked na Ondreja hrmi,
bude malo orechov.
Biely Ondrej, zly rok.
Sneh co na Ondreja padol, dlho lezi, on len na
Gregora (12. marca), do potoka bezi.
Ked na Ondreja dazd poprchava, v zime kazdy mesiac
odmak nastava. |
Ak na Ondreja lietaju vcely, bude neurodny rok. Sneh na Ondreja zitu nehovi.
Ked je pekne na Ondreja, cely rok po vsetky sviatky
bude pekne.
Ked svaty Ondrej na plot mraz posadi, nemusime sa bat
povodni a vody.
Ked svaty Ondrej peknu cestu Lucii (13. december)
spravi, aj Mikulas (6. december) ho pochvali. |
Mesto
duchalo do jedneho vreca
Charakteristicky pripad spominaju starsi Breznania
z doby ablegatskych volieb roku 1869. Proti sebe stali dve stranky: Egyd Lehotsky,
ako vladny brezniansky vyslanec a opozicny Slabej. Mestania, ako vzdy, boli
s vladnou stranou nie z presvedcenia, ale vylucne preto, ze jednotlivcom kynuli
z toho zisky a hmotne vyhody. Zamozni zase vedeli nahovorit chudobnych
a neuvedomelych a tak viacmenej cele mesto duchalo do jedneho vreca.
Vidiek vsak bol na strane opozicneho kandidata kanonika Lopusneho, ktoreho kandidoval
katolicky farar Majovsky, Ked sa v den volby hrnul opozicny tabor do mesta, mestania
obvinili Majovskeho, ze skortesoval vidiecky lud proti vladnemu kandiddatovi. Rozhorceni
mestania oborili sa na zamknutu faru a sekerami chceli zabit Majovskeho. Ked tento
bol uz vo velkom nebezpecenstve a Chalupka sa dozvedel, co sa proti jeho bratovi
v urade robi, siel medzi rozhorceny lud a svojim telom zabranil opitym volicom
vstupit do fary katolickej. (Len cez moju mrtvolu”.)
(Dejiny cirkvi ev. a.v. breznianskej, Karol Rapos,
1938)
Spomienka na
povstaleckeho velitela |
Pri prilezitosti nedozitych 95. narodenin mjr. Samuela
Sekurisa sa 20. novembra v breznianskej posadke uskutocnilo spomienkove stretnutite. Na
pietnom akte sa pri jeho pamatnej tabuli zucastnili clenovia historicko-osvetovej komisie
pri OV SZPB, clenovia zakladnych organiazacii SZPB v Brezne a dalsi hostia. Po prihovore
predsedu OV SZPB prislusnici posadky uskutocnili slavnostny pochod.
Mjr. Samuel Sekuris sa narodil 20. novembra 1906 v Banskej Bystrici-Radvani. Od
roku 1939 bol dostojnikom Slovenskej armady. V roku 1944 ako velitel posadky v Brezne sa
zapojil do ilegalneho protifasistickeho odboja. Po vysadeni organizatorskych partizanskych
skupin na Jasenskych holiach sa v breznianskej posadke uskutocnilo stretnutie
partizanskych velitelov s mjr. Sekurisom a dalsimi dostojnikmi, kde si dohovorili
podmienky spoluprace. Podla poziadaviek partizanskych velitelov z posadkovych skladov
autami odvazali zbrane, municiu a potrebny vystroj pre partizanov. Od 30. augusta 1944 po
vysielani Slovenskeho slobodneho vysielaca v Banskej Bystrici zacali pre prislusnikov
posadky boje na otvorenych povstaleckych frontoch. V ten den bola nasadena vojenska
jednotka do priestoru Vernar - Telgart, ktora mala za ulohu zadrzat spolu s partizanmi
postup Nemcov.
Od 9. septembra 1944 v breznianskej posadke mala sidlo 2. takticka skupina, v
ktorej velitelom delostrelectva bol mjr. Samuel Sekuris. Po zatlaceni povstalcov do hor sa
zdrziaval v Ciernom Balogu. V polovici novembra 1944 odisiel do Banskej Bystrice, kde bol
zaisteny a vazneny v B. Bystrici a Bratislave. Tridsiateho prveho marca 1945 ho odvliekli
do koncentracneho tabora. Mjr. Samuel Sekuris bol in memoriam povyseny do hodnosti
plukovnika CSLA.
Jan Zemko
Po zvolani uhorskeho v roku 1865 rozprudil sa i na
Slovensku culy volebny pohyb. Prihlasilo sa 25 kandidatov do snemu, co bol podstatne vyssi
pocet ako roku 1861 a naplnal Slovakov nadejou na uspech, i ked nechybali hlasy,
ktore poukazovali na prechmaty pri vtedajsich volbach a na zvysenu moznost ich
opakovania.
Medzi slovenskymi kandidatmi St. Markom Daxnerom, Vil. Paulinym – Tothom, dr. A.
Radlinskym, Jurom Matuskom, Dr. Mudronom, M. Chrastkom, Fr. Sasinkom bol aj Breznan Matej
Szlabey za volebny okres Brezno. “V Prihlase k welact. Panom wolicom wolebneho
okresu Breznianskeho” z 24. oktobra 1865 ziada rovnopravnost pre vsetky
narodnosti, stavy i osoby v ramci Rakuska a svatostefanskej koruny, horli
za slovenske skoly, na slovenskom uzemi ziada zavedenie uradnej reci slovenskej do uradov
a sudov, za zveladenie priemyslu, obchodu a rolnictva, za zvysenie zivotnej
a kulturnej urovne slovenskeho ludu. Teda hesla demokraticke!
Uz priebeh volebneho boja neprorokoval nic dobreho. Madaronski a madarski
predstavitelia natlakom a odstrasovanim znemoznovali volicom Szlabeyovej strany
organizovat sa a slobodne prejavit svoje presvedcenie. Tym ziskavali volicov na
stranu breznianskeho madarskeho kandidata Egida Lehotskeho.
Sam priebeh volieb bol vyustenim nedostojnych praktik. Dr. Zechenter vo svojich pamatiach
Patdesiat rokov slovenskeho zivota na stranke 103-104/II. doslovne o tom hovori:
“Volba, to jest hlasovanie trvalo od rana do druheho rana. Noc bola zimna, hmlista
a mesiac ju s nechutou akoby cez plavy zavoj prerazal – len prave tolko,
aby sme videli Lehotskovcov, naladenych svojou vacsinou a palenkou, ako sa podajedni
spomedzi nich nasim i vytiahnutymi blyskavymi nozmi vyhrazali a nasich skalami
bombardovali. Videli sme teda, ze uplne podlahneme, a nasi volici su nadarmo
vystavovani inzultom nocnej zimy a inzultom rozjarenych Lehotskovcov. Sli sme teda
k nasmu kandidatovi, ktory bol u svojho testa Lepenyiho, ze nakolko vsetok dalsi
pokus je marny a nasi chudaci su darmo suzovani – aby odstupil. Ale Szlabey
urcito odvetil, ze akokolvek, on neodstupi, pretoze by to bola z jeho strany
zbabelost. My, zahanbeni, ale az na umor unaveni, sme sa vzdialili. A nasi pasivni
chudaci, i ked z nich asi sto nehlasovalo, vydrzali bez reptania do konca,
a vcelku pri vsetkych tych nepriaznivych okolnostiach padlo na stranu Mateja Szlabeya
dobre vyse tristo hlasov.”
Taketo volby boli pricinou, ze ani jeden z 25 slovenskych kandidatov nebol zvoleny.
(Brezno sedemstorocne, 1965) |
