|
|
65. vyrocie narodenia maliara Milosa Urbaska
Maliar, grafik a ilustrator Milos Urbasek sa narodil 28. jula 1932 v Ostrave - Zabrehu. Ukoncil studium v Leteckom ucilisti v Chrudimi ako technik pre radia a palubne radiolokatory a sucasne maturoval v gymnaziu. V rokoch 1958 - 64 studoval na Vysokej skole vytvarnych umeni v Bratislave u Petra Matejku a Vincenta Hloznika. Lietal ako navigator, sluzil pri letectve v Plzni, pracoval ako aranzer v Ostrave a od roku 1964 zil ako slobodny umelec v Bratislave. Mal blizky vztah k hudbe, cez ktoru sa dostal k vytvarnemu umeniu. Bol predstavitelom nefigurativneho umenia a dosiahol pozoruhodne vysledky v oblasti strukturalnej malby. Dominantou jeho tvorby boli jeho pisomne texty a obrazy suboru Tema nula, ktore ho zblizovali s minimalistickymi prejavmi. Stal sa jednym z klasickych tvorcov ceskoslovenskeho lettrizmu (umelecky smer, ktory vyuziva pismo ako objekt umenia). Do okruhu jeho tvorby patria kolaze, plagaty, lepty, malby, litografie, sietotlac a ine. Bol aj autorom festivalu snehu vo V. Tatrach. Maloval aj pastely s geometrickymi plochami, venoval sa aj uzitkovej grafike, ilustracii a monumentalnej tvorbe v architekture. Milosa Urbaska, moderneho slovenskeho maliara spominame preto, ze posledne chvile svojho zivota prezil v nasom regione. Zomrel ako patdesiatsestrocny 14. jula 1988 v Drabsku.
Lit.: SBS, 6.zv., Martin, MS 1994,
s.187, 8.
Pred 105 rokmi sa 27. jula v Celovciach narodil ucitel, hudobny skladatel a zbormajster Pavol Petrik
Studoval v Balasskych Darmotach a Ucitelskom ustave v Lucenci a kurz praktickej harmonie absolvoval v Brne. Bol ucitelom v Castkove, hudbu a spev vyucoval v Ucitelskom ustave v B. Stiavnici, v rokoch 1931 - 39 bol najskor ucitelom a potom riaditelom mestianskej skoly v Brezne, potom znova v B. Stiavnici. Je autorom operiet: Skandal na Olympe, Viola chce k filmu a Desat dievcat na vydaj, zborov a mensich skladieb, harmonizoval aj cirkevne choraly. Viedol aj robotnicky spevokol Sitno v Banskej Stiavnici a v roku 1936 zalozil a viedol Spevokol horehronskych ucitelov. Bol aj zberatelom ludovych piesni z Hontu. Pouzival aj pseudonym Pavol Celovsky.
Lit.: SBS, 4. zv., Martin, MS 1990, s.449
Ursinyova Terezia: Cesty operety. Bratislava, Opus 1982, s. 87 - 8.
A. Prepletana
Studnicky, studnicky...
Voda je zivot. Zivot vo vode vznikol a bez vody zanika. Plati to vzdy a vsade na svete.
Vedeli to aj predkovia Hroncanov, ked sa pred starociami usadili tam, kde sa spaja Cierny Hron s Osrbliankou. Voda z potokov nebola vzdy dobra najma na pitie a varenie, preto hladali pramene vzdy cistej vody. Upravovali ich, aby mohli z nich dobre cerpat alebo hlbili studne. Podla terennych moznosti a kvoli praktickosti urobili z pramena studnicku, dreveny alebo zelezny "zliebok", ci kadlub. Tam, kde nevyvieral pramen, museli ist za vodou do hlbky, museli kopat studnu. Pre kazde byvanie ci rodinu bolo dolezite, aby nemali k vode velmi daleko. Jedine v Kolonii a v Tirolskej ulici mali problem pitnej vody vyrieseny kratsou vetvou fabrickeho vodovodu.
Osobitnu starostlivost bolo treba venovat vode na hasenie poziarov, ktorych v starych casoch nebyvalo malo. V uliciach popri potokoch to nebol problem, horsie to bolo tam, kde bolo k potoku velmi daleko. Preto bola "Na Brane" velka a hlboka studna, ktora existuje aj dnes (hoci malokto o nej vie!).
Nasej rodine v tridsiatych rokoch dobre sluzila "Foglicka" na Zabiarni. Bol to akysi betonovy kadlub v zahradnom mure, kde sa voda nacierala osobitnou krhlickou (hygiena!) a prelievala sa do prinesenych nadob. I dnes popri Foglicke spominam a mladnem. Ludia v susedstve ju este dnes vyuzivaju, ale je uz opatrena dvierkami a uzamknuta. V spominanych rokoch ale sa obec postarala o vydatne a po hygienickej stranke vyhovujuce zdroje pitnej vody. Bolo vyhlbenych sest artezskych studni na vybranych miestach, z ktorych jedna potom aj nam dobre sluzila.
Artezske studne stratili svoj vyznam, ked v patdesiatych rokoch bol vybudovany vodovod pre Hronec a Osrblie, vyuzivajuci zdravu horsku vodu z Anderlovej. (Ano, odtial, kde je teraz biatlonovy areal!) Vybudovanim vodovodu stratili vyznam aj vsetky spominane studnicky a zliebky, vodovod v Tyrolskej ulici i hlbkove studne. (Okrem tej skrytej Na Brane, lebo vodovodom nebol vyrieseny problem vody na hasenie.)
Osobitnych par slov si zasluzi pat zliebkov na Hronskej ulici (Za Hronom), ktore ako volakedy davno, este i dnes sluzia smadnemu okoloiducemu. V tej ulici byvali aj moji stari rodicia a tak nikdy som neodolal a napajal som sa z hrsti touto mimoriadne chutnou vodu. A veru tuto pitnu omladzujucu kuru vyuzivam i dnes, ked nahodou (zriedka) kraca tade spominajuc. Ci ucinna to neviem.
Bol by som naozaj nespravodlivy, keby som zabudol na tie pramene - zliebky ci studnicky, z ktorych som nosil na Hajnom gruni alebo Za Stenou vodu smadnym hrabackam (ale samozrejme predovsetkym sebe). V mojej starej pamati rezonuje vyzva zien, aby som nezabudol do krciazka ci konvicky hodit par studenych kamienkov od pramena. To vraj udrzuje vo vode chlad! Mozno mali pravdu!
Na Hajnom gruni mi je vzdy i teraz luto za valovmi, ktore dosluzili alebo viditelne dosluhuju, z ktorych sa uz sotva niekedy napije smadna kravicka ci ovecka. A nakoniec ani ja. O tamojsie luky uz dnes nik nestoji. Iba diviaky sa tam v letnych nociach prehanaju vyryvajuc nieco podzub.
Ale taky neuprosny je cas. Vsetko meni...
Koloman Weiss
Smrtelne nestastie na Hrebenoch |
V hornej casti Tisovca v Korytistiach na nasej, teraz na Sladkovicovej ulici zila rodina Macuriakovcov. "Baci" Macuriak sa v mladsich rokoch okrem prace v zeleziarni zaoberal doma kovacstvom a v starsom veku bol zamestnancom v meste, kde okrem ineho chodil bubnovat a obcanom citat uradne oznamy. Nenika Macuriakova opatrovala domacnost a vychovavala deti. Bola to pracovita a starostliva zena, ktora pre svoju dobru povahu bola medzi ludmi oblubena.
Jeden Macuriakove syn Tono na jar zatuzil pozerat sa po tisovskych vrchoch a pokochat sa krasou a vonou utesenych kvetov. S kamaratmi cez Kopane po Macove chodniku vystupil na Hradovu ku Kamennemu Durkovi. Tu este i teraz mozeme vidiet pozostatky muru byvalej veze hradu. Odtialto popozerali sa po okolitych vrchoch ako Kaster, Kozi chrbat, Voniaca, Nemcova a Trstie, medzi ktorymi lezi nase mestecko Tisovec. Potom zisli na Bobalove luku, posiatu modrymi ladonkami. Na hrebenoch obdivovali mudru kasicku - primulu zlatu. Na vrchole vycnievajuceho brala zhladili krasne vyvinuty, vetrom ovievany trblietajuci sa cundrej - poniklec - enciana slovaka. Caro tohto kvetu ako by omamilo Tonka, ze kamaratom povedal: "Tuto nadheru musim vidiet zblizka a ju zavonat!" Toto predsavzatie zacal, snad aj nekontrolovane, uskutocnovat. Ked uz bol celkom blizko a natahoval ruku po kvete, stratil rovnovahu, nohy sa mu vysmykli a najprv smykom, potom sa volnym padom zrutil do hlbiny, na dne ktorej boli hrube skaly, sut a vysoka vrstva sucheho bukoveho listia, ktore ho prikrylo. Prestraseni kamarati obisli bralo, zisli na miesto, kde mal byt spadnuty Tono. Ked po dlhom hladani kamarata nenasli, zbehli do Tisovca povedat, co sa im prihodilo. Tato smutna sprava zarmutila a rozplakala vsetkych clenov rodiny a pritomnych ludi. Skoro cela rodina a viaceri susedia isli hladat nestastneho Tonka. Hladanie bolo bezvysledne nie len v tento den, ale i v nasledujuce. Rozzialena rodina, nevediac co si pocat, nakoniec navstivila vesticu a poziadala ju, aby sa vyjadrila, ci nema vidinu, ze kde moze byt ich syn. Vestica sa len nejasne vyjadrila: "Vas syn lezi pod bralami a je zakryty zemou a listim."
Clenovia rodiny, obetavi obcania a vyslani uradni cinitelia konecne mrtveho Tona nasli. Nestastni rodicia, mrtveho syna zniesli domov, ako to vtedy bolo vo zvyku, v postelnej plachte. Mnohi obcania poctili pamiatku neboheho ucastou na velkom pohrebe, aby aspon zmiernili bolest uzialenej rodiny.
Dlho po tejto udalosti a este aj dnes mi znie v usiach: "Ked ides na Hrebene, davaj si pozor, aby si neobisiel tak, ako Tono Macuriakove!" S touto pripomienkou nas casto vyprevadzali rodicia, ked sme isli na vylet.
Rudolf Valent
Zvysoka dialka pohladom obdarila kvety Krasne nepoznane Hned radsej zakryvam si oci a nedivam sa na ne Necakam ze zvadnu len pre moju tuzbu biednu cakam na dalsie kroky cakam co sa dalej stane Tmu mam pred ocami Tmave su moje dlane Snad svieti len slnko co prediera sa cez svitanie Necakam ze kvety zvadnu len pre moju tuzbu biednu pockam pokym den sa skonci Az potom otvorim oci... (it) |
