- To je kazdeho osobna vec.

Margita Majerova, dochodkyna, Brezno:

- Treba im pomoct, lebo teraz su vo velmi velkej nudzi. Kto moze, ten by mal financne viac prispiet a dochodcovia by mohli aspon po tej stovke.

Neznama pani:

- Pravdaze, treba pomoct.

M. N. z Brezna:

- Komu ako, tazko rozlisit, kto pomoc potrebuje naozaj a kto ju nepotrebuje. Pomoct im treba v kazdom pripade, ale tym, ktorym to patri. Viete, nie kazdemu pomoc pomoze. Tazke je o tom hovorit, ked clovek sa do takej situacie este v zivote nedostal. Tazko vie chapat tych ludi, ich myslenie, spravanie sa navzajom k sebe. Vidite, televizia ukazuje, ake su vztahy medzi ludmi. Clovek je niekedy cloveku vlkom.

Olga Kincesova, nezamestnana, Podbrezova:

- Pomoct im treba. Co uz narobime, to sa aj u nas moze stat. Ludia by mali byt solidarni.

Doc. PhDr. Igor Spisiak, CSc., vysokoskolsky ucitel, Presov:

- Samozrejme, ze im treba poskytnut pomoc. Ale treba velmi zvazovat ako pomoc rozdelit, aby sa dostala na tie spravne miesta, aby sa peniaze nezneuzili, pripadne tam treba diferencovat. Niektori napriklad financnu pomoc povazuju za samozrejmost. Je tam mnozstvo romskych obyvatelov, ktori nechcu prilozit ruku k dielu a potom je problematicke davat zbytocne velke financie, ked to za nic nestoji. Davat financnu pomoc, ale zvazovat. Som z Presova, takze poznam niektore postihnute obce. Jarovnice ani tak priamo nie, ale zije tam 80 percent romskeho obyvatelstva. Vazne problemy a konflikty tam boli aj pred povodnami. Nieco ine je obec Dubovica, ktora je atraktivnym turistickym centrom najma v zime. Ta bola skutocne postihnuta, je dost bolestne vidiet to. Rozvodneny potok uplne znicil mosty, domy a ludia su tam naozaj postihnuti, rozhodne im treba nasmerovat pomoc. Aj v Jarovniciach aj tym romskym obyvatelom, ale oni si to nevedia vazit a neurobia nic pre to, aby sa to zlepsilo.

Neznama pani:

- Hovori sa, ze chudobnemu aj z hrnca vykypi. Pomoct mozeme, ale len ked sa da.

(ria, ng)

Ako chlapci ja a Lajo Eremias v Kastere za Kellerove domom sme sa utahovali a tam fajcievali suchu tahanicu, majucu rurocky, ktore zo zapalenej casti prepustali dym. Okrem tohto prehresenia potom i v dalsom zivote som nefajcil, lebo som sa zaoberal hlavne sportom.

Roky druhej svetovej vojny som prezival s rodinou v obci Merovce, ktora je dnes castou kupelneho mesta Dudince. Za ustupu nemeckych vojsk od Vianoc po Velku noc, teda tri mesiace, sa front zastavil medzi Nemcami a Dudincami. Obce v tomto priestore boli plne sovietskych vojakov, tankov a inej vojenskej techniky. K nam kazdy vecer prichadzali nocovat postarka Kata a frontovy nadporucik Ivan. Spolocne nutne nazivanie nas tak zblizilo, ze jeden den sme podavali veceru my a druhy vecer nasi hostia. Okrem jedenia sa opatrilo i obcerstvenie a nadporucik na stol vylozil dvestovku cigariet a takto ma nukal: "Kazaj, pokuri, dneska zijeme a nevieme, co bude zajtra!" Kazaj pomaly ponuku prijimal, najprv striedavo, ale pozdejsie castejsie, az si na cigarety zvykol. Kym nadporucikovci u nas byvali, fajciva bolo dost, ale horsie bolo, ked za ofenzivy na Budapest nadporucik s Katou odisli a cigarety, ktore mi nechali, sa minuli. Preto som mal problemy ako si ja, uz riadny fajciar, opatrit fajcivo. I za palene som si opatroval tabak od rumunskych vojakov. Potom som riadne fajcil, co som niekedy i prehanal, a preto som maval i zaludocne tazkosti. Ale fajcil som dalej. Ked sme sa do Tisovca prestahovali, raz ako labuznik sladkosti zjedol som vacsie mnozstvo cersnoveho lekvaru zo zasielky, povalecnej Uhry. Ked som si tak riadne pochutil, tak ma striaslo. Po zisteni priciny tohto odporu, videl som, ze "blachova" krabica bola prezrana lekvarovou kyselinou, z coho isiel neprijemny pach. Asi po tyzdni som pocitoval trvaly zaludocny bol, nechutilo mi jest a pri tom matka zistila, ze biela cast oci bola nahnedla a ona uz zo skusenosti usudila, ze mam zltacku. Tuto chorobu potrvdil i MUDr. Laho a predpisal mi trikrat denne po glgoch pit vodu s rozpustenou karlovarskou solou. S prichodom infekcnej zltacky mi odisla chut do fajcenia, a zhnusilo sa mi a nemohol som ho ani citit. Tato antipatia sa stala trvalou a trva az dodnes. V buducnosti, i ked by som bol mal fajcit najma pri vcelach, alebo pri inej prilezitosti, mi nechutilo a aj teraz nechuti. Ked som medzi fajciarmi, tak to nejak znasam, ale do fajcenia ma nepotiahne.

Rudolf Valent

Vcelarska nedela na Horehroni

August je mesiac, kedy konci vcelarska sezona, sezona medobrania a zacina sa novy vcelarsky rok. Zakladna organizacia Slovenskeho zvazu vcelarov v Polomke pripravila na zaver vcelarskeho roka pre svojich clenov a ich rodinnych prislusnikov Vcelarsku nedelu.Na taborisku Gindura v Pohorelskej Masi sa stretli chovatelia vciel z celeho Horehronia. Privital ich predseda ZO Pavel Hruska. Tajomnik zakladnej organizacie Cyril Gandzala pritomnych oboznamil so zdravotnou situaciou vcelstiev a vysvetlil aplikaciu kyseliny mravcej pri liecbe vciel proti kliestikovi. V nazornej ukazke predviedol a vysvetlil chov vcelich matiek v oplodniacikoch. Pripomenul dolezitost vymeny starsich vcelich matiek za mlade, vykonnejsie. Prineseny oplodniacik si mohli vsetci pritomni poprezerat a mnohi si poznacili jeho konstrukciu. Za dlhorocnu pracu v ZO odovzdali tajomnik a predseda dvom clenom panovi Skalosovi a Skorsekovi zvazove vcelarske vyznamenania. Aj takouto formou sa vybor snazi podporit a povzbudit clenov ZO v ich praci. Na zaver sa rozprudila ziva diskusia, kde si vcelari vymenili svoje skusenosti z chovu vciel a pochutnali si na dobrom gulasi.

Juraj Orolin

Z ruk predsedu a tajomnika zakladnej organizacie prevzali za dlhorocnu pracu zvazove vcelarske vyznamenania pan Skalos a Skorsepa (na snimke zlava). Aj takymto sposobom chcu podporit pracu vcelarov.

Snimka: Juraj Orolin