Kratke stretnutie

(Pokracovanie)

  Marko si nemohol pomoct. Rozmyslal, co asi robi neznama dievcina, ktora napriek tomu, ze ju spoznal v chulostivej situacii, na neho hlboko zaposobila. Mnozstvo otazok mu virilo hlavou, ale odpoved na ne nepoznal. Co tak popytat sa v recepcii? Clovek by bol prekvapeny, co vsetko sa zavse dozvie a o takom peknom dievcati budu istotne dake informacie. Za maly poplatok.
   Rysava zena dva roky pred tridsiadkou sa zavesila Markovi na paty, vyuzivajuc kazdu prilezitost, aby sa ho mohla dotknut. Marko bol tym znechuteny, pretoze zo styroch dni dovolenky sa tak dialo treti den, no nedokazal byt ani taky vulgarny a dat nevitanej spolocnicke najavo svoj nezaujem. Aj teraz ho prudko schmatla za plece.
"Marko, pozrite!"
   Predstavoval si na jej mieste hnedovlasku, iba preto zniesol silne zvieranie svojho ramena. Neochotne obratil hlavu smerom, ktorym mieril pehavy prst. Zhruba pol kilometra od rozohladne stali dva osobne vozy. Pri nich sa zhovarali dvaja muzi a jedna zena. Vsetci traja zivo gestikulovali, ked zrazu jeden z muzov zacal strkat do zeny. Vlozil do toho asi viac sily, pretoze zena spadla. Jasne, hadaju sa! Zena sa schulila do klbka, rukami si chranila tvar, zatial co muz ju mlatil a kopal do nej. Zrazu sa pred neho postavil druhy muz, cosi mu hovoril a rukou ukazoval na rozohladnu. Tak , ako oni videli trojicu, trojica videla ich. Nahnevany muz nasadol do jedneho z aut a odisiel. Ked sa zena pozviechala zo zeme, Markovi sa potvrdilo podozrenie. Ano, je to krasna, neznama hnedovlaska. Co, dopekla to ma znamenat?!
"Uz odisli, Marko," potiahla ho za rukav rysavka. "Vsetci odisli sme tu sami."
"No a co?" odvrkol zamracene, nevsimajuc si jej roztuzene rybie oci.
"Myslela som..."
"Nemyslite tolko, Andrea," zahundral a pobral sa dolu. Vahavo ho nasledovala.
     Marko akoby zabudol na ostatnych. Rychlym krokom sa ponahlal do hotela a slecna Andrea zdrobcila za nim. Po par metroch sa vzdala a nechala ho uhanat dalej sameho. So svojou vyskou stopatdesiat centimetrov sotva mohla stihat jeho dlhym noham. V zivote ju ziadny muz tak nefascinoval ako tento atleticky dlhan.
     Predmet Andreinych myslienok zatial vbehol do hotela a podho rovno na recepciu. Poplatok nebol nutny, mal tam znameho. Netrpezlivo cakal, kym zapise novych hosti.
"Co potrebujes, Marko?" prihovoril sa mu sympaticky blondavy tridsiatnik.
"Viem, ze to nemas vo zvyku," osival sa. "Dokonca to mate zakazane, ale chcem informaciu."
"Izba cislo dvestotridsatosem?" zdvihol obocie.
"Ako si to uhadol?"
"Videli ta dnes rano vychadzat odtial," pozrel na neho skumavo. "Marko, vsetci si ta tu vazime, to dobre vies. Preto by som nerad, aby si stratil reputaciu."
"Pockaj, Marcel, to je uplne inak, " ohradil sa Marko a par slovami ho oboznamil, ako to bolo.
"Hm, zaujimave," povedal Marcel. "Dobre teda. Vola sa Simona Velecka, ma dvadsatpat rokov a je slobodna."
"Coze," cudoval sa Marko. "Ona ma moje priezvisko?"
"Tvoje?" zasmial sa recepcny. "Vari ste manzelia?"
"Rad by som," uskrnul sa.
"Je na nej nieco zvlastne."
   "No, je krasna," prikyvol vazne Marko a mal pred sebou jej tvar, ked sa v spanku usmiala. Marcel pokrutil hlavou a siel sa venovat dalsim hostom. Dlhsie sa uz nemohli zhovarat. Cestou na veceru sa Marko zastavil pri dverach cislo dvestotridsatosem. Dvakrat zaklopal, prilozil ucho tesne na dvere a nacuval. Vobec mu nevadilo, ze prechadzajuci hostia si ho prezeraju. Z izby sa neozyval ziaden zvuk, tak sa pobral do restauracie. Rysavka uz cakala. Nemohol nevidiet jej vehementne mavanie rukami a nadsene poskakovanie.

(Pokracovanie)

Jarka Nuterova z Jasenia

"Furmani" nedoleteli

Prenesme sa teraz o patdesiatstyri rokov dozadu, kedy 29. augusta 1944 vypuklo v Banskej Bystrici Slovenske narodne povstanie. Jednou z pomoci SNP bola aj operacia s nazvom Vzdusny most na pomoc SNP, ktoru zabezpecovalo byvale sovietske vojenske letectvo. Pluky tohto letectva operovali povacsinou v nocnych hodinach, hlavne z dovodu zostrelenia tychto lietadiel nepriatelskou nemeckou protivzdusnou obranou. Stroje, ako Lisunov Li-2, Douglas C-47A "Dakota" a North American B-25 "Mitchell" vzlietali jednak z uzemia Ukrajiny a jednak z uzemia z Polska. Pri tychto letoch nastalo celkom sestnast havarii na uzemi celeho Slovenska. My sa budeme venovat len tym, ktore sa udiali v nasom Breznianskom okrese.

Prva havaria sovietskeho "furmana" sa udiala 16. oktobra 1944 v oblasti najvyssieho vrchu Nizkych Tatier pri Dumbieri, presnejsie na Kralicke, co je nedaleko Maleho Gapla. Stalo sa tak pri spiatocnom nocnom lete z hlavneho povstaleckeho letiska Tri Duby (Sliac) a islo o posadku, ktorej velil kapitan lietadla npor. V. P. Melnikov. Islo o lietadlo C-47A. Posadku tvorilo celkom sest letcov. Nikomu sa nastastie nic vazneho nestalo, pretoze letci makko pristali do kosodreviny... Zraneny na lavej nohe bol len por. N. A. Galkin z ukrajinskeho mesta Cernovcy, ktoreho dopravili jeho letecki priatelia dolinou Mlynna na salas do obce Myto pod Dumbierom za dramatickej strelby "tiez" partizanov... Odtial sa dostal do podbrezovskej nemocnice na osetrenie. Neskor na letisko Tri Duby a odtial vojenskym lietadlom do Kyjeva - do vojenskej nemocnice.

Take stastie ake mala posadka npor. V. P. Melnikova v blizkosti Dumbiera uz nemala posadka por. K. R. Rustemova v nocnych hodinach 17. oktobra 1944, ktora havarovala v blizkosti mesta Brezna, presnejsie na rohoznianskom laze s miestnym pomenovanim Cierny vrch. Priamo na tomto mieste polozili svoje zivoty traja letci, stvrty skonal cestou do breznianskej nemocnice. Dvaja sa zazrakom zachranili... V blizkosti tejto tragedie je pomnik v podobe siestich zrdi - symbolujuci prave taky pocet letcov. Letci su pochovani na novom breznianskom cintorine.

Na zaver len tolkoto: toto lietadlo chcelo nudzovo pristat na nedalekom Prazcovom letisku Brezno - Rohozna (Krticna). Pred havariou sa jeho podvozok zachytil v mieste pomnika na Krticnej. Kapitan lietadla uz nenabral potrebnu vysku a havaroval aj s palivom a municiou na Ciernom vrchu. Treba dodat, ze nebohi letci boli z miesta zneseni do domu u Medvedov a jeden letec, ktory tuto havariu prezil, sa hral v kuchyni s mackou... Kde sa dvaja zachraneni letci potom podeli, nie je dodnes zname

... Havarovany "furman" na Ciernom vrchu

Jan Tomcik

Gastan

V dolnozemskych Zeliezovciach kracam starou gastanovou alejou, aby som sa nadychal zdraveho vzduchu. Pred davnymi rokmi nou ozdobil grof Eszterhazy cestu veducu pomedzi zirne lany. Chcel dopriat svojim komtesam, aby sa v lete ci v zime mali kde na kococh vysantit so svojimi napadnikmi. Je vetristy septembrovy den a tak som nepretrzite "bombardovany" zrelymi gastanovymi plodmi. Po pade na zem sa z kazdej ostnatej tobolky vykotula jeden ci viac peknych lesklych, vyblyskanych semien.

V duchu zalietam do detstva pred siedmimi desiatkami rokov v rodnom Hronci. Tu bol jediny exemplar pagastana konskeho (ako je poctive meno tohto krasneho mohutneho stromu). Rastol uz velmi dlhe roky pri "ferstrov", pri dome osrblianskej lesnej spravy. Vacsina deti popri nom denne prechadzala do skoly. Kazdorocne, ked onedlho po zaciatku skolskeho roku pofukoval od hol cerstvy vetrik, mali sme radost z padajucich gastanov. Pani ucitelia si vtedy naplanovali na hodiny rucnych prac velkovyrobu hraciek. Detska fantazia dostala zelenu a tak sme robili kosiky, kravicky, konikov, bocianov, zirafy, skratka vsetko, co nam napadlo. Bolo toho plno na oblocnych doskach a polickach v skrini. Skoda len, ze nase "umelecke diela" coskoro stratili lesk i formu a putovali do smetneho kosa. Vo vyssich triedach sme gastany aj so zltnucimi listami kreslili a malovali.

Rozhodne, ze som nevedel v tych casoch, ked som este v skolskych laviciach v Hronci, Podbrezovej a Bystrici dral nohavice, ze tieto pekne semena su aj velmi uzitocne a vyhladavane. Dozvedel som sa to az potom, ked o ne prejavili zaujem vyrobcovia mydla a chovatelia lesnej zveri na mojom riaditelskom pracovisku v sedemdesiatych rokoch. Bola tu prilezitost zarobit si dobre korunky na spolkove aktivity detskej organizacie. Dokazali sme aktivizovat ziakov na zbieranie gastanov a veru kazdy rok ich sli zo skoly cele vagony na miesta zuzitkovania. Aj vtedy, ked sme v skole mali tolko gastanov, ze sme si nevedeli s nimi rady, kde ich uskladnit do odvozu, myslel som na toho hroncianskeho samotara mojej mladosti. Teraz som prisiel na to, ze ich nebolo v Hronci viac. Ved pagastan konsky (vedecky aesculus hippocastanum) pochadza az z Bulharska a Malej Azie, kde rastie v zmiesanych lesoch a az roku 1958 sa dostal do Viedne a odtial do ostatnej Europy ako symbol luxusu a bohatstva. A kdeze sa v Hronci dalo hovorit o bohatstve a parade? Ani klima je tu nie ako v Turecku.

Mozno ste si, vazeni citatelia, vsimli na zaciatku, ze som pouzival slova "bol", "rastol". Veru, po gastane mojej mladosti nieto v Hronci ani stopy. Mozno pred rokmi stary samotar padol za obet burke a vetru, ale zavadzal "budovatelom" a pomohli mu zo sveta sekery a pila. Skoda. Dnes uz hroncianske detvaky nemozu sa tesit z jeho semien. Ale taky je cas...

Koloman Weiss, Zeliezovce