Je to uz desat rokov, ked som sa zucastnila na besede v B. Bystrici, ktoru mal pan Tazky pre studentov - topografov, tam som sa s nim zoznamila osobne a pozvala som ho k nam do Brezna na besedu. Prisiel aj so svojim bratom Antonom - bolo to 1. novembra 1989 - par tyzdnov pred "neznou revoluciou". Mnohym aj oficialnym osobnostiam vtedy este nebol vitanym hostom, ale citatelsku brezniansku verejnost si ziskal svojou mudrostou, telerantnostou, svojimi zivotnymi aj spisovatelskymi skusenostami, svojou retorikou - pokojnou, ale presvedcivou, svojou makkou slovencinou, ani trocha nepoznacenou bratislavskym akcentom... a odvtedy prichadza do Brezna pravidelne a dufame, ze tak rad, ako ho my tu doma radi vidime a pocuvame. Posledna beseda s nim bola v nasom meste pred dvoma rokmi, ked mu vysla Vykopana pravda. Odvtedy vysli Ladislavovi Tazkemu dalsie diela: Zjavenie Sabiny (pokracovanie romanu Marsalova dcera), kniha cestopisnych uvah, eseji a reportazi Ocami putnika, protivojnova publicistika Zastavte palbu!, a pribeh nestastneho zivota hrdinu Juraja Utek z Neresnice.

S jeho publicistickymi clankami sa citatelia stretavaju na strankach novin a casopisov pravidelne, pretoze pan Tazky sa ako velka autorita nasej spolocnosti vyjadruje k mnohym problemom, bolavym ukazom v nasej republike a v spolocnosti - kritizuje, apeluje, priam vyklada "srdce na dlan", presviedca, varuje, laskavo i prisne upozornuje, atd...

V jednom rozhovore hovori o slovenskej literature na prelome tisicroci takto: "Obavam sa, ze prejdeme velmi nebezpecnym stadiom opicenia sa podla atraktivnej a brakovej literatury, ktora ovlada pulty nasich knihkupectiev. Slovensky spisovatel chce byt tiez predavany, popularny. Skusa. Prichadza s vulgarnostou, naturalizmom, nechutnostou, az sa dusa normalneho cloveka zacervena. To na jednej strane. Na druhej strane utekame z tohto sveta, ba i z vlastnej duse a svedomia i vedomia do podvedomia a vytvarame cosi nezrozumitelne, cloveku cudzie. Tejto literature uz chyba krasa a dusa. Dobro a laska je v nej len neziaducou a zaznavacou popoluskou. Ba navyse dobro a laska nie su moderne, svetove. Dusa cloveka v tychto dielach uz je, najma vsak este bude rozbita na franforce, citatela bude privadzat nie k nadseniu, ale k pomateniu mysle, neurozam, bude zvadzat a uz zvadza k pachaniu zla, kradeziam, znasilnovaniu a k vrazdam. To vsak bude len prve, ucnovske stadium nasich tvorcov. S istotou mozem povedat, ze tychto skodcov ludskych dusi odstavi veldielo, ktore zo sucasnosti napise mozno prave ten spisovatel, ktory presiel tymito ucnovskymi rokmi, lebo sa mu zaziada vypovedat o svete cosi krasne, pravdive, kde nebude chybat ani to strasne, pravdaze ani sex, ale bude tam aj prava laska muza a zeny, bude tam prave tak zlocin, ako trest." (Knizna revue z 11.9.1996)

V poslednom augustovom cisle SNN ma zaujal clanocek S. Bielikovej Je dolezite nestratit vieru. Okrem ineho sa v nom hovori: "Myslievam aj na tych, ktori stracaju vieru. Predovsetkym vieru v seba, svoje presvedcenie, svoje idey. Ale aj vieru vo svoju pracu, ze to, co robime, ma zmysel. Tento pocit je hnacim motorom nasich cinnosti, bez neho clovek nemoze zit, iba ak zivorit. Ak stracame taketo presvedcenia, mali by sme sa dat viest ludmi - majakmi. Su v kazdej dobe, v kazdej spolocnosti. Su cisti, nepodplatitelni, nekompromisni. A nikdy nestracaju vieru. To je jedna z crt ich osobnosti. Urcite mnohe ciny nedokazu uskutocnit sami, ale ukazuju svetlo, ktore my ostatni mozeme, ak chceme, vidiet, a dat sa nim viest."

A podla mna takymto clovekom - majakom je aj Ladislav Tazky a my, jeho rodaci sme na to patricne hrdi. Dakujeme mu za vsetko, co robil a robi v prospech nas vsetkych zabudajuc niekedy na seba a na svoje zdravie, za jeho bohate literarne dielo, ktore stale - na nase stastie - neuzavrel, za jeho laskave i burcujuce clanky, za ochotu hovorit so svojimi citatelmi a priatelmi.

K jeho jubileu mu zelame este vela pevneho zdravia a tvoriveho elanu a dufame, ze sa aj tento jubilejny rok s nim budeme moct stretnut osobne.

A. Prepletana

"To je dlha historia," vzdychla smutne. "Niekedy ti ju porozpravam." Nebol to len smutok za Petrom. Simone bolo nepochopitelne do placu pri myslienke na Marka Veleckeho. Martin vycitil, ze s jeho spolocnickou nieco nie je v poriadku. Vysli z bazena.
Chlapec nasiel Boba v jeho izbe s klimatizaciou pustenou naplno. Bolo tu prijemne. Muz podriemkaval pri televizore.
"Ujo Bobo," tahal ho za ruku. "Stalo sa nieco, chlapce?" otvoril oci. "Mam par otazok." "Fiha," poskrabal sa po temeni. "Teda von s nimi."
Simona bezcielne chodila po dome. Zabudnuta bolest sa prihlasila s dvojnasobnou silou, znovuzrodila sa v kazdej bunke jej mladeho tela, nemilosrdne udierala az do koncekov prstov. Vzlykajuc zakotvila v kuchyni. Mala by som nieco robit, pomyslela si zufalo, lebo pridem o rozum. Ako mi mohlo napadnut, ze Martin mi pomoze zabudnut! Marko, lubim ta! Prid! Potrebujem ta!

Otvorila chladnicku. Jasne! To je ono! Napijem sa a bude mi dobre! Figu! Zajtra mi bude zle. No a co? Aspon nebudem mysliet na Marka, na Petra... Simona sa dlho nehadala so svojim svedomim. Odhodlane vypila prvy pohar vodky.
"Ty ale mas splav," ozval sa Bobov hlas. Znel neutralne. "Daj si aj ty, Bobo," uskrnula sa. "Mam dojem, ze si tam, kde pred rokom."
"Spravny dojem. Oslavujem vyrocie, Bobo." Dalsi pohar vypila na dusok a potriasla hlavou. "Si genius, ze ti to prislo na um a ja ... som nevedela ... preco mi je dnes tak ... divne... Som vlastne ohromne sikovna, za rok som toho vela stihla," opat sa napila. "Zalubit sa, vydat a ... dofrasa potom ... aha, ovdoviet a ... Bobo, mam syna, chapes?" Bobo uporne rozmyslal, ako jej zobrat z ruky flasu, z ktorej bleskovo mizla cira tekutina. "Stoj, kde si?" skrikla zrazu. "Dnes mi v tom nesmies branit! Prosim!"
"Simona, zajtra budes chora," dohovaral jej. "Jasne, ze budem chora!" kricala placlivo. "Furt lepsie, ako sa nezmyselne trapit! Boze moj" Co mam robit?!" "Pocuj dievca," tisil ju Bobo. "Uber zvuk, lebo si zobudis syna."
"Syna," opakovala za nim a po tvari jej tiekli slzy. To jej vsak nebranilo v tom, aby sa nenapila. Zacinala vidiet dvojmo. "Je zlaty, co Bobo? Rozumny ... mam ho rada ... a trochu mi ... co som to chcela ... jaj ... vykaslat sa na to ... nehovor mu..."
Simonin hlas slabol, hlava jej klesla na zlozene ruky. Bobo prave rozmyslal ako ju dostat do postele, ked sa ohlasila navsteva. Kto to moze byt tak neskoro, hutal, rozsvecujuc svetllo pri brane.
Vysoka postava mu niekoho pripominala. Marko Velecky! Bobo ho videl asi dvakrat, no taku postavu si clovek zapamata. Okamzite otvoril velku branu, co znamenalo, ze ma auto zatiahnut pred dom.
"Dobry vecer," povedal, dalej sa nedostal. "Chvalabohu, ze ste prisli," natesene mu stiskal ruku Bobo. "Simona vas azda privolala. Predstavovat sa nemusite, viem, kto ste. Ja som Bobo."