mnohi ste v tyzdenniku Plus 7 dni, c. 21, citali clanok “Pomsta za syna”, ktory, co je pre mna nepochopitelne a velmi smutne, na podklade reklamnej kampane ustami svojich objednavatelov nezaujimal stanovisko k bezprecedentne zbytocnej smrti mladeho cloveka, zial nie jedineho na tejto skole, ale bol o “traume” pedagogov, ktori maju podla mojho nazoru neodskriepitelny podiel na tragedii dobrovolneho odchodu mojho syna do vecnosti. Ich “traumou” su moje otazky (ktore si mali a maju klast sami) preco nimi formovani a nimi pripravovani studenti ten svoj zivot nedozili?”

Nikto ma nepresvedci, ze tri zbytocne samovrazdy na jednom vidieckom gymnaziu v kratkom casovom slede su len zhodou nahod. Breznianske gymnazium je skutocne obrazom, resp. vykladnou skrinou toho, kam sa slovenske skolstvo za posledne roky dopracovalo. Myslim si totiz, ze kazda skola ma svoje Kobzove, Pruknerove ci Kudrnove. Kedysi sa hovorilo, a celkom opravnene, ze pedagog nie je povolanie, ale poslanie. Dnes to uz zial celkom neplati. Neochota, napr. pani Kobzovej doucovat ziaka, ktory ju o to poziadal, je zvratene vydavana za eticku. Kde sme? Ake je to slovenske skolstvo? Taketo otazky by si mali klast ti, ktori zasvatene, bez znalosti veci, diskutuju o tomto probleme. Ako by reagovali, keby sa nachadzali v pozicii postihnutych rodicov, aky postoj by zaujal pan Hrubala, keby sa ocitol v podobnej situacii ako ja?

V Plus 7 dni urobili zo mna tyrana Horehronia. Som si vedomy, ze vzdy som sa riadil zasadou slusneho spravania, ale slusne sa spravat neznamena odpustat a porusovat pravidla.

Pytam sa vsetkych, aj vas Breznania, co sa vlastne musi stat, aby sa ludia prestali voci sebe spravat ako hyeny? Ak niekomu vadi, ze podbrezovske zeleziarne zabezpecuju socialne zazemie tisickam rodin, pomahaju zdravotnictvu, skolstvu, rozvijaju sportove danosti deti a mladeze celeho regionu, v mnohom casto supluju povinnost statu, preco sa nepozrie na seba? Co dokazal urobit preto, aby sa ludia na Horehroni mali lepsie? V tejto suvislosti ma napada aj otazka smerom na funkcionarov OZ KOVO, kto dal komu pravo povazovat za zasluzilych len tych byvalych zamestnancov nasej fabriky, ktori si platia udrziavaciu znamku do odborov? Preco 650 dochodcov niekto vyradil zo svojej evidencie? Zial, hyenizmus stale prekvita. Kazdy by si mal triezvo “pozametat pred svojim prahom”. Vzdy som sa snazil ludom pomahat, ale ten, kto mi ublizil, nemoze odo mna cakat dakovne listy. Som presvedceny, ze som vychoval troch slusnych a nadstandardne jazykovo zdatnych synov.

Je mi jasne, ze “clanky na objednavku” sa pisu podla osnovy objednavatela. Nebyvaju objektivne. S najvacsou pravdepodobnostou sluzia k ovplyvneniu verejnej mienky v prospech objednavatelov. Autorka clanku neuvadza a nepise o nenahraditelnej ujme, ktora vznikla celej mojej rodine. Moje postoje na verejnosti k menovanym pedagogickam boli pravom hodnotiace usudky na vsetko, co suvisi s tragediou troch mladych ludi navstevujucich gymnazium v Brezne.

Je mi jasne, ze ziadny proces, ziadna skolska inspekcia mi zivot syna nevratia a uz rok sa pokusam s tymto zit. Ze je to s problemami? Ale ved som preboha prisiel o syna.

Clanok vyvolal diskusie, nielen v Brezne a okoli, ale na celom Slovensku. Viem, a listy ktore mi prichadzaju to podla mojho nazoru potvrdzuju, ze nie diskusie o mne, o mojich spontannych reakciach nestastneho rodica, ktory utrpel skutocnu ujmu, ale diskusie o stave slovenskeho skolstva, o  ludoch, ktori v nom pracuju, i tych, ktori ho riadia. To je snad jedine, co si z toho clanku moze sudny citatel vybrat k zamysleniu, i ked toto autorka clanku samozrejme nemala v umysle. Verim vsak, ze v kauze budu mat posledne slovo vysetrovatelia a sudcovia a ich postoj bude objektivny.

Som presvedceny, ze rozhodujuca vacsina slovenskych pedagogov si svoje celozivotne poslanie nevybrala nahodou a ze ho vykonava s laskou a porozumenim s tymi, ktorych ucia, ktorych formuju a pripravuju na zivot. Takymto pedagogom patri vdaka a ucta vsetkych rodicov. Oni dostavaju kyticky aj na pomaturitnych stretnutiach po tridsiatich, ci styridsiatich rokoch. Nestavaju sa predmetom kritiky, a ak zriedkavo k tomu dojde, urcite ju nechapu ako zasah do svojich osobnych prav, ale vedia to vo svojom dalsom pedagogickom zivote len zurocit.

Zial, dnes najcastejsie diskutovanou otazkou ucitelov su ich platy a nie kvalita vyucby. Nasi zamestnanci musia spolu s vedenim pracovat dvanast mesiacov a nie desat, a za vsetko, co robia, nesu zodpovednost. Ako je to na skolach? Myslia si snad ucitelia , ze ja mozem suhlasit s tym, ze za smrt mojho syna este zaplatim “dakovne” po 200 tisic, alebo si myslite vy vsetci, ze naozaj nemam pravdu? Kto bol vlastne Misko Sotak? Misko plynule hovoril nemecky, anglicky, ucil sa rusky, ovladal pracu s pocitacom, internet a bol majstrom Slovenska v Indoor golfe. Neexistuje clovek, ktoremu Misko ublizil, ku kazdemu sa spraval velmi slusne, hlavne ku starsim. Mnohi ho poznali ako ministranta v kostole, aj napriek tomu, ze som bol clenom strany do roku 1989. (Odvtedy v ziadnej). Oproti tomu napriklad pani Kudrnova vystudovala rustinu a obciansku nauku, ale uci ako rekvalifikantka anglicky jazyk. Ja sa pytam, kolko ucitelov na gymnaziu je lepsie jazykovo pripravenych, ako bol Misko? Dalej sa pytam, kolko absolventov gymnazia zazilo psychicke traumy z ucitelov, nasledkov ktorych sa nezbavia cely zivot? Verim, ze pride cas, ked pravda o kvalite vyucby na gymnaziu v Brezne vyjde navonok.

Uprimne dakujem vsetkym, co pocas celeho roka prichadzali a prichadzaju ku Miskovmu hrobu a venuju mu akukolvek malu spomienku. Verim, ze pride cas, ked na gymnaziu budu ucit ucitelia, ktori chcu detom pomahat bez toho, aby cakali uplatky alebo ine “sponzorske” pozornosti, na rozdiel od ucitelov gymnazia, ja hovorim pravdu a za tou si stojim. V tomto mi nemoze zabranit ani desat advokatov, pretoze ujmu mam ja a moja rodina a nie opacna strana. Spolocne ale musime chranit svoje deti a svojich vnukov.

Ing. Vladimir Sotak

V demokratickej spolocnosti je skolstvo “res publica” – vec verejna. Preto nechcem nic ine, ako zapojit aj vas, citatelov nasho periodika, do diskusie o stave a urovni slovenskeho skolstva. Ved kazdy z nas ma nielen svoje vlastne poznatky, ale ma aj deti, ma aj vnukov a s touto verejnou otazkou sa bude stretavat denne. Nic z toho, co som urobil a povedal, nie je pomstou. Je to len snaha, aby skola bola tym, cim ma byt, aby z nej neodchadzali traumatizovani a vystraseni mladi ludia, ale ludia sebavedomi a hrdi na to, co ich dobri pedagogovia naucili.