Z tvorby
našich dopisovatelov |
Jaroslava Nútherová DOHODA
(16. pokracovanie)
„Povedali sme si slova,
ktore sa tak lahko neodpustaju a myslim, ze k sebe citime skor nenavist.
Napokon, obaja sme si nasli novych...“ Zasekla sa a uchlipla si zo salky.
„Neverim,“ krutila
hlavou pani Kalderova. „Vsetko sa da odpustit. Ja tvrdim, ze to robite
naschval.“
„To je vas nazor,“
pokrcila plecami Marta.
„Keby si to myslela
vazne, nebudes sa zahadzovat prave s Vilom,“ vyhlasila energicky. „A keby to
Leno myslel naozaj, nebude stracat cas s Janou.“
„Vasa istota je
obdivuhodna,“ uskrnula sa.
„Nechces mi
zopakovat tie slova?“
„Nie. Je to vec nas
dvoch.“
„Nie je,“ odvazila
sa protirecit Lenova matka. „Vies o tom, ze pisal do Anglicka?“
„Ano, niekedy
koncom augusta,“ pozrela znepokojene na nu.
„Pozyvaju ho. Bojim
sa, ze sa nevrati. Marta, ty si posledna nadej. Mas silu ho zadrzat. Prosim
ta.“
Marte zahucalo
v hlave. Prizmurila oci, aby zatisla dotierave slzy, ruky sa jej rozochveli,
tak ich pevne zakliesnila do seba, az jej obeleli hanky na prstoch. Aha,
teraz som vam dobra, ked treba synacika zabrzdit, pomyslela si trpko. Cez
jej zovrete pery nevysla ani hlaska, sedeli v napatom tichu, ktore ostro
prerusil telefon. Marta sa neochotne pobrala do obyvacky a zdvihla sluchadlo.
„Ahoj, tu Ivana.
Leno chce zasa zdupkat.“
„Viem, je u mna
jeho matka.“
„To nesmies
dopustit, Marta!“ Ivanin hlas znel rozculene. „Vzdy odchadzal iba kvoli
tebe. Docerta, ak mu to dovolis, uvedom si, ze sa viac nemusi vratit,
rozumies?! Sprav proti tomu volaco, lebo inak...“
„No, co inak?“
V Marte vzkypel hnev. „Zlyncujete ma? Ty si laskavo uvedom, ze mne je to
jedno. Ma dost rokov na to, aby vedel, co robi. Ponizil ma natolko, ze nemam
chut ho prosikat. Nech ide kam chce, kedykolvek. Zelam mu stastnu cestu.“
„Si zla...“
Marta dlhsie
nevladala pocuvat, zlozila sluchadlo a roztrasene si sadla v kuchyni za stol.
Pani Kalderova tisko povedala. „Hovorila si nahlas, tykalo sa to Lena?“
„Samozrejme,“
prisvedcila netrpezlivo.
„To znamena, ze sa
nepokusis s nim prehovorit?“
„Dajte mi pokoj,“
zaupela nestastne Marta.
Nepovedala otvorene
nie, co zanechalo v dusi pani Kalderovej malinkaty kusok nadeje, ze mladi
ludia predsa len najdu k sebe zapadnutu cestu.
Nedockavemu
manzelovi zreferovala cely obsah rozhovoru.
„... asi place,“
koncila rozpravanie a vtom nakukol do izby Leno.
„Kto place?“ bol
zvedavy.
„Marta,“ odvetil
otec a matka sa na neho vystrazne pozrela.
„Ale co?“ zdvihol
syn zacudovane obocie a skumavo si prezeral tvare rodicov. „Odkial to vies?“
„Ja mam tiez
otazky,“ povedala rychlo matka. „Cim ste sa navzajom urazili, ake slova ste
pouzili, ze si ich nedokazete odpustit? Preco si Martu ponizil?“
„Preboha, mami...“
„Odpovedz! Povedala
mi, ze na nas sa nehneva, vy dvaja ste sa vraj urazili. Chcem vediet cim!“
„To je nasa vec,“
zamracil sa a vahavo sa spustil do kresla.
„Ziadna vasa vec,“
oponovala nahnevane matka. „Kvoli tomu chces znovu odist a to sa tyka aj
nas, nezda sa ti?“ „Nikto o tom nevie,
iba Jana a Ivana. Ktora si pustila usta na spacirku?“
„Ani jedna, videla
som ta s listom z Anglicka. Nebolo tazke domysliet si.“
„Upokoj sa, mami.
Zatial nic take nehrozi.“
„Skutocne?“
Manzelia Kalderovi prekvapene zizali na syna, ktoremu neslo do hlavy, kedy
sa Marta pred mamou rozplakala.
„Vazne,“ potvrdil
s usmevom. „Mozete pokojne spavat, v dohladnej dobe vas neopustim.“
„Tak ako to bolo
s Martou?“ nastojila matka.
Leno sa citil
nepredstavitelne trapne, ked mal zopakovat ponizujuce slova o zene, ktoru
pred nimi kedysi zubami – nechtami obhajoval. Ako je mozne, ze vtedy im sli
tak lahko vyslovit. A dnes? Tazko nabera odvahu na opakovanie. Ktovie, ci aj
Marta obanovala tu kriticku chvilu. Boze, ked si spomeniem, aka bolest z nej
vyzarovala v prvych dnoch po rozchode. Chcela, aby som ju vypocul. Vedome
som ju prehliadal, zachoval som sa ako obycajny primitiv, jesitny somar. Ved
moja urazka bola pre nu stokrat krutejsia. Vsetko, co je vokol nas berie
clovek viac menej na vedomie a ja, idiot som ju povazoval za nicotne nic.
Dokaze mi to odpustit?
„Nenutme ho,“
povedal pan Kaldera, lebo v synovej tvari zbadal nieco, co si chlap malokedy
alebo vobec nepripusta. Priznanie porazky. Stary pan vedel, ze ich mladsi
syn sa bude usilovat o zmierenie vsetkymi dostupnymi prostriedkami a uz od
tejto chvile mu drzal palce. „Dufam, ze je to nieco malicherne, k takemu je
clovek niekedy obzvlast citlivy.“
„Bola som za Martou
kvoli tebe,“ riekla matka bojazlivo. „Aby si neodisiel...“
„Sa cudujem, ze ta
pustila do bytu,“ utrusil Leno so zvrastenym celom. „Mne je to jedno – tak
povedala, vsak?“
„Ano, Ivane do
telefonu.“
„Bude lepsie, ak sa
nam do toho nikto nebude miesat. Myslim, ze sprostredkovatelov
nepotrebujeme.“
O trinastej hodine
patnastej minute Leno cakal v aute pred panelakom, pretoze kazdu chvilu by
mala ist Marta na autobus. Vysla von v sprievode Ivany. Leno vyskocil z auta
a rychlo, no jemne Martu chytil za ruku. Nepovedala nic, iba sa jej zlostne
zablyslo v ociach a prudko sa mu vytrhla, na co ju Ivana zdrapila za druhu
ruku, uz nie tak jemne.
„Nerob tu cirkus
a chod s nim,“ prikazala priatelke tisko, ale o to doraznejsie.
„Nejdem,“ odsekla
s ocami upretymi na zem. „Aby sa nahodou nezadusil, ked mu kazim vzduch.
Otrava je otrava.“
„Mam protijed,“
vyhlasil. Pristupil tesne k Marte a zlahka ju bozkal na lice. „Aj silnejsi,
ak chces,“ usmial sa do jej hnedych oci.
Ivana so smiechom
od nich odisla, takze nezostavalo nic ine, nez zmatene nastupit do auta.
Martu premohla nahla slabost, ktoru pripisovala prebdenej noci a mozno i necakanemu
stastiu. Ano, premklo ju ukrutne stastie, ze predsa len nie je nic stratene.
Tento raz nesmie nic pokazit. Musi v sebe umlcat diabolskeho skriatka.
Bojovat s nim, neposluchnut jeho vyzyvave nahovaranie, aby sa s Lenom tak
rychlo nezmierila. „Bud k nemu zla,“ hudol v nej skriatkov hlas. „Potrap ho
este,“ dobiedzal neunavne a Marta sa nespokojne zahniezdila. „Nie, on
si to nezasluzi,“ branila sa skriatkovi „... bola to moja vina, ze povedal,
co povedal.“
Ani si nevsimla,
kedy zastali na parkovisku pred zavodom. Ukosom flochla na Lena a roztrzito
sa usmiala.
„Mam jeden navrh,“
povedal a vybral kluce zo startera. „Zabudnime na posledne tyzdne, Marta.
Pokracujme dalej, ved obaja vieme, dobre vieme, ze ani jeden z nas to
nemyslel smrtelne vazne, tak naco si mame zbytocne strpcovat zivot. Alebo si
myslis nieco ine?“
Pokracovanie v buducom cisle
Dychovka na medzinarodnej sutazi v Ostrave
Siahli sme na
hviezdy
Dychova hudba Zeleziarne
Podbrezova sa na pozvanie organizacneho vyboru zucastnila v dnoch 21. - 23.
oktobra na XII. medzinarodnej sutazi velkych dychovych orchestrov Ostrava
2005. Sutaz sa kona kazdy druhy rok z poverenia Ministerstva kultury CR a
zastitu nad nou prebrali primator Ostravy Ales Zednik a hajtman
Moravskoslezskeho kraja Evzen Tosenovsky. Medialnymi partnermi boli Cesky
rozhlas Ostrava a Ceska televizia, ktora sutaz natacala. Medzinarodnej
porote predsedal hudobny skladatel Jindřich Brejcek.
Podbrezovsky orchester sa po
uspesnych a vydarenych tohtorocnych podujatiach v Zdari nad Sazavou, na
festivaloch vo Valaskej, polskom Plonsku i na Padiveho Trencine, zodpovedne
pripravoval na vrchol tohtorocnej umeleckej sezony. Sezony, ktora - co do
poctu i kvality domacich a zahranicnych vystupeni - nema v novodobej
historii dychovky obdoby. Prestiznu europsku sutaz vyhral 70 - clenny
spanielsky orchester Banda de Muzica de Zamora. Jeho sutazny program na
zaverecnom koncerte vitazov zdvihol divakov zo sedadiel. Bol to uchvatny
umelecky zazitok.
Fakty zo sutaze: Na
medzinarodnej sutazi sa zucastnilo 18 velkych dychovych orchestrov
metropolitneho charakteru, s obsadenim nad 60 muzikantov. Ako priklad mozno
uviest Pilhani Orkester Ljubljana, Muziekvereniging Nijverdal Holandsko,
Hrvatskih Zeljeznica Varazdin, Dechovy orchestr Tutti, Jihlava, Dechova
harmonie Janackoveho konzervatoria Ostrava, Grandiozo Radom - Polsko,
Vitkovak Ostrava - vsetko 60 -75 clenne orchestre. DH Zeleziarne Podbrezova
bola pozvana ako jediny orchester zo Slovenska. Ziskali sme spolu s dalsimi
piatimi orchestrami strieborne pasmo, co je pre amatersku dychovku viac, ako
uspech. Na uspechu ma bezo sporu najvyssiu zasluhu kapelnik Jozef Kral,
ktory dokazal optimalne pripravit orchester na narocnu sutaz. Obdiv patri aj
samotnym muzikantom, ktori obetovali volny cas a chvile s rodinou na nacvik
programu. Velka vdaka patri vedeniu spolocnosti ZP a.s. za materialnu a moralnu
podporu, bez ktorej by dychovka nemohla uspesne existovat a sirit dobre meno
Zeleziarni Podbrezova doma i v zahranici.
(ik)
Stredoslovaci svojim humorom a piesnami
zabavali zeleziarov 21. oktobra v Dome kultury ZP.
F: I. Kardhordova
Uctili si starsich
V DK ZP sa 20. oktobra
uskutocnil Vecer ucty k starsim, ktory pre svojich skor narodenych
spoluobcanov zorganizoval Obecny urad v Podbrezovej. So zelanim
pevneho zdravia aj do nasledujucich rokov sa dochodcom prihovoril Ing. Jan
Steller, starosta obce, a v kulturnom programe vystupili deti materskej a zakladnej
skoly. Vyvrcholenim bolo vystupenie folklorneho suboru Klasok.
O.K. + foto
Folklorny subor
Mostar 50 – rocny
Pozyva
do Mestskeho domu kultury v Brezne:
4. novembra o 19.
hodine na slavnostny program pre verejnost,
5. novembra o 18. hod.
na slavnostny program pre byvalych clenov
16. decembra o 19.
hod. na reprizu slavnostneho programu pre verejnost.
Predpredaj vstupeniek
pre verejnost je v TIK – u, c. tel. 611 42 21.
Jazykove okienko
Vencit znamena v slovencine vyzdobit ratolestami, kvetmi, ovencit
kvetmi... Spojenie vyvencit psa pocitujeme nielen ako vyznamovo nevazne, ale
aj slovotvorne nenalezite. Spisovny jazyk ma pre tento ukon vyrazy prevetrat
alebo vyviest psa von, ci ist so psom von.
O.K. |
